Vyhubenie Baalových prorokov otvorilo cestu k veľkej duchovnej obnove medzi desiatimi kmeňmi severného kráľovstva. Eliáš pripomenul ľudu jeho odpadnutie; vyzval Izraelcov, aby sa kajúcne vrátili k Hospodinovi. Nebeské súdy splnili poslanie; ľud vyznal svoje hriechy a Boha svojich otcov uznal za živého Boha. Teraz sa malo skončiť zlorečenstvo nebies, malo sa obnoviť časné požehnanie života a dážď mal osviežiť zem. Eliáš povedal Achábovi: „Choď hore, najedz sa a napi, lebo čuť hučanie dažďa“ 1. Kráľov 18,41. Prorok sa potom šiel na vrchol Karmela pomodliť. PK 83.1
Nebolo nijakých zjavných znamení, ktoré by Eliáša oprávňovali vyzvať Achába, aby sa pripravil na príchod dažďa. Prorok nevidel na oblohe nijaké oblaky a nepočul ani hrmieť. Povedal len to, čo mu kázal vravieť Duch Hospodinov. Bola to odpoveď na jeho neochvejnú vieru. Po celý deň verne plnil Božiu vôľu v pevnej dôvere v istotu prorockého slova. Keď však urobil všetko, čo mohol, vedel, že z neba príde štedro prisľúbené požehnanie. Ten istý Boh, ktorý dopustil sucho, sľúbil hojnosť dažďa ako odmenu za spravodlivé konanie a Eliáš teraz čakal, že prísľub sa splní. Sklonil sa k zemi, „položil si tvár medzi kolená“ (1. Kráľov 18,42) a prosil Boha za kajúcny Izrael. PK 83.2
Eliáš viackrát poslal svojho sluhu na vrch, odkiaľ sa dalo dovidieť na Stredozemné more, aby zistil, či sa neobjavilo nejaké viditeľné znamenie, že Boh jeho modlitbu vypočul. Sluha sa zakaždým vrátil so slovami: „Nieto tam ničoho.“ Prorok však nestrácal trpezlivosť ani vieru a ďalej sa vrúcne modlil. Sluha sa šesťkrát vrátil a oznámil, že na čírej oblohe nieto nijakého náznaku blížiaceho sa dažďa. Odpoveď Eliáša neodradila a sluhu poslal znova. Sluha sa teraz vrátil so správou: „Malý obláčik, ako ľudská dlaň, vystupuje od mora“ 1. Kráľov 18,43.44. PK 83.3
To stačilo. Eliáš nečakal, kým sa zamračí celá obloha. Jeho viera videla v tomto „malom obláčiku“ hojnú spŕšku, a preto bezodkladne poslal svojho sluhu k Achábovi s odkazom: „Priahaj a ponáhľaj sa dolu, aby ťa dážď nezadržal“ 1. Kráľov 18,44. PK 83.4
V ťažkej a rozhodujúcej chvíli v dejinách Izraela Boh mohol použiť Eliáša, lebo to bol muž veľkej viery. V modlitbe vierou prijímal nebeské zasľúbenia. Modlil sa dotiaľ, kým nebol vypočutý. Neočakával však plný dôkaz vypočutia, ale každý náznak Božej priazne ho povzbudzoval k odvahe. To, čo mohol z Božej milosti urobiť on, môže v určenom úseku Božej služby vykonať každý. Veď o prorokovi z galilejskej vrchoviny čítame: „Eliáš bol taký človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov“ Jakoba 5,17. PK 83.5
Takú vieru potrebuje aj dnešný svet – vieru, ktorá prijíma Božie zasľúbenia a nepovolí, kým nie je vypočutá. Taká viera nás úzko spája s nebom a dáva nám silu odolávať moci temna. Božie deti „vierou podmaňovali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť a dosahovali zasľúbenia, keď levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča a zo slabých stávali sa mocnými, keď zmužneli v boji a zaháňali šíky cudzincov“ Židom 11,33.34. Aj my dnes smieme vierou dosiahnuť vrchol toho, k čomu nás Boh povolal. „Pre toho, kto verí, je všetko možné“ (Marek 9,23). PK 84.1
Viera patrí k podstate účinnej modlitby. „Lebo kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odpláca tým, ktorí ho hľadajú.“ „Máme v ňom tú istotu, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A keď vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že už máme, o čo sme ho žiadali“ Židom 11,6; 1. Jána 5,14.15. S vytrvalosťou Jákobovej viery a s Eliášovou neochvejnou naliehavosťou sa smieme modlitebne utiekať k nebeskému Otcovi a prosiť ho o to, čo zasľúbil. Česť Božieho trónu stojí na splnení jeho slova. PK 84.2
Vrch Karmel začali zahaľovať nočné tiene, keď Acháb hodlal z neho zostúpiť. „Za malú chvíľu nebo stemnelo mrakmi s vetrom a spustil sa veľký dážď. Acháb nasadol a odišiel do Jezreela“ 1. Kráľov 18,45. Cestou ku kráľovskému mestu mu tma a prudký dážď tak prekážali, že nevidel pred seba. Aj keď Boží prorok Eliáš pokoril Achába pred jeho poddanými a povraždil jeho modlárskych kňazov, ďalej ho uznával za izraelského kráľa. Aj teraz mu preukázal úctu, keď v Božej sile bežal pred kráľovským vozom a viedol kráľa až do brány mesta. PK 84.3
Tento priateľský prejav Božieho posla voči bezbožnému kráľovi je poučením pre všetkých, ktorí sa pokladajú za Božích služobníkov a pritom ich službu môže znehodnocovať pocit nadradenosti. Niektorí ľudia sa nazdávajú, že splnenie určitých povinností by bolo pod ich úroveň. Podľa ich mienky sú to povinnosti pre sluhov. Takí sa môžu veľa naučiť od Eliáša. Na jeho slovo sa nebo zavrelo zemi na tri roky. Boh potom proroka poctil, keď na jeho príhovornú modlitbu na Karmeli vyšľahol z neba oheň a obeť strávil. Jeho ruka vykonala nad modlárskymi kňazmi Boží rozsudok a jeho prosba o dážď bola vypočutá. No napriek týmto zjavným víťazstvám, ktorými Boh vyznamenal jeho verejné pôsobenie, Eliáš ochotne urobil prácu sluhu. PK 84.4
Pri bráne Jezreelu sa Eliáš a Acháb rozišli. Prorok sa rozhodol zostať pred hradbami; tam sa zahalil do plášťa a na holú zem sa uložil k spánku. Kráľ vošiel do mesta a odtiaľ rovno do svojho paláca, kde žene vyrozprával, aké obdivuhodné udalosti sa v ten deň stali. Povedal jej o zázračnom prejave Božej moci v Izraeli a potvrdil, že Hospodin je pravým Bohom a Eliáš jeho vyvoleným poslom. Keď Acháb povedal kráľovnej o vyhubení modlárskych prorokov, Jezábel sa vo svojej hriešnosti ešte viac zatvrdila a rozzúrila. Odmietla uznať, že v udalostiach na Karmeli sa prejavila Božia všemohúcnosť a opovážlivo oznámila, že Eliáš musí zomrieť. PK 85.1
V tú noc unaveného proroka zobudil posol s odkazom od Jezábely: „Nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím tvoj život podobným životu hociktorého z nich“ 1. Kráľov 19,2. PK 85.2
Zdalo sa, že Eliáša po takom prejave odvahy, po dokonalom víťazstve nad kráľom, falošnými prorokmi a ľudom už nemôže nič zmalomyseľniť ani zastaviť. No ani on, ktorý dostal toľko dôkazov o Božej láske a starostlivosti, nebol bez ľudských slabostí a v tejto tiesnivej chvíli mu ochabla viera a vytratila sa odvaha. Zobudil sa celkom zmätený a bezradný. Pršalo a všade bola hustá tma. Keď si teraz zachraňoval život útekom do Beér-Šeby, akoby zabudol, že pred tromi rokmi ho viedol Boh a pred Jezábelinou zlobou a Achábovým prenasledovaním mu našiel útočisko. „Zanechal tam sluhu. Sám však odišiel na púšť na deň cesty“ 1. Kráľov 19,3.4. PK 85.3
Eliáš sa však nemusel zľaknúť svojej povinnosti a zutekať. Proti Jezábeliným hrozbám sa mohol postaviť a o ochranu prosiť toho, ktorý mu kázal obhajovať Božiu česť. Poslovi mal povedať, že Boh, na ktorého sa spolieha, ho pred Jezábelinou nenávisťou môže ochrániť. Len pred niekoľkými hodinami zažil obdivuhodný prejav Božej moci, čo ho malo uistiť, že Boh ho neopustí. Keby bol zostal tam, kde bol, a neochvejne by obhajoval pravdu, a keby bol útočisko a silu hľadal v Bohu, nemusel zbytočne trpieť. Pán by mu bol dal súdom nad Jezábelou ďalšie víťazstvo. To mohlo mocne osloviť kráľa i ľud a viesť ich k veľkej náprave. PK 85.4
Eliáš priveľa očakával od divu na vrchu Karmel. Nazdával sa, že po tomto prejave Božej moci sa Acháb vymaní spod vplyvu Jezábely a v celom Izraeli bude všetko smerovať k náprave. V deň prežitý na Karmeli bol Eliáš bez jedla. Napriek tomu viedol Achábov voz až k bráne Jezreelu a pri všetkom telesnom vypätí zostal neoblomný. PK 85.5
Eliáš ochabol, a to sa neraz stáva práve tým, čo dosiahli veľký úspech. Obával sa, že sľubná náprava, ktorá sa začala na Karmeli, nebude trvalá. Ovládla ho skľúčenosť. Predtým bol vynesený na vrchol Pisgy (pozri 5. Mojžišova 3,27), teraz sa však ocitol v údolí. V moci Všemohúceho obstál v najťažšej skúške viery, no v tejto chvíli, keď mu v ušiach zneli Jezábeline hrozby a zdalo sa, že v úkladoch tejto bezbožnej ženy víťazí satan, strácal odvahu a prestával sa spoliehať na Hospodina. Z mimoriadneho úspechu mal teraz závrat. Eliáš nemyslel na Boha, len utekal, kým sa neocitol v bezútešnej púšti. Tam si celkom vysilený sadol pod jalovec a odpočíval. Mal len jedno prianie – chcel zomrieť. Povedal: „Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia“ 1. Kráľov 19,4. Na úteku, ďaleko od ľudských príbytkov, tiesnený trpkým sklamaním nechcel už ľudskú tvár ani vidieť. Celkom vyčerpaný nakoniec zaspal. PK 86.1
Každý človek prežíva chvíle veľkého sklamania a zármutku, keď ho tiesni príval smútku a žiaľu a keď sa ťažko verí, že Boh je stále láskavým dobrodincom svojich pozemských detí. Sú to dni, keď na nás okolnosti tak ťažko doliehajú, že smrť sme ochotní uprednostniť pred životom. V takej situácii mnohí podliehajú pochybnostiam, strácajú vieru v Boha a upadajú do nevery. Keby sme v takých chvíľach mohli duchovným zrakom postrehnúť zámer Božej prozreteľnosti, videli by sme Božích anjelov, ktorí nás chcú ochrániť pred nami samými, postaviť nás na základ pevnejší, než sú nebotyčné vrchy. Len potom by celú našu bytosť prenikla nová viera a nový život. PK 86.2
Verný Jób vo chvíli veľkého súženia a beznádeje povedal:
„Nech zhynie deň, v ktorý som sa zrodil.“
„Kiežby sa dal plne zvážiť môj žiaľ,
kiežby moja bieda bola položená na váhu.“
„Kiežby sa splnila moja žiadosť.
Kiežby Boh splnil moju nádej.
Kiežby sa ľúbilo Bohu rozmliaždiť ma,
vystrieť ruku a odrezať mi niť života.
Tak by som ešte mal útechu.“
„Preto nebudem krotiť svoje ústa,
vravieť chcem v úzkosti svojho ducha,
ponosovať sa budem so zatrpklou dušou.“
„Radšej by som si volil udusenie
a smrť namiesto mojich bolestí.
Opovrhujem tým. Nebudem večne žiť.
Nechaj ma, lebo moje dni sú vánkom.“
Job 3,3; 6,2.8-10; 7,11.15.16. PK 86.3
Jób pri všetkej svojej únave životom nesmel zomrieť. Smel zahliadnuť budúce možnosti a dostal posolstvo nádeje: PK 87.1
„Budeš pevný a nebudeš sa báť.
Lebo zabudneš na trápenie,
budeš naň spomínať ako na vodu, čo odtiekla.
Tvoj život bude jasnejší ako poludňajší svit,
aj tma ti bude ako ráno.
A budeš dúfať, lebo je nádej,
môžeš... bezpečne spávať.
Keď sa uložíš, nik ťa nevyruší
a mnohí sa budú uchádzať o tvoju priazeň.
Ale oči bezbožných vyhasnú,
stratí sa ich útočisko
a ich nádejou bude posledné vydýchnutie.“ Job 11,15-20. PK 87.2
Jób sa z hlbokej malomyseľnosti a skľúčenosti povzniesol k výšinám bezvýhradnej viery v Božiu milosť a spásnu moc. Víťazne povedal: PK 87.3
„Nech ma aj zabije, iné nečakám...
Už to mi poslúži k spáse.“
„Ja viem, že môj Vykupiteľ žije
a nakoniec sa postaví nad prachom.
I keď moja koža bude tak rozrušená,
zo svojho tela uzriem Boha,
ktorého uvidím pri sebe;
moje oči, nie cudzie ho uvidia.“ Job 13,15.16; 19,25-27. PK 87.4
„Vtedy Hospodin odpovedal Jóbovi z búrky“ (Job 38,1) a svojmu služobníkovi zjavil veľkosť svojej moci. Keď Jób zahliadol nepatrný odblesk moci svojho Tvorcu, zhrozil sa sám seba a kajal sa v prachu a v popole. Vtedy ho Boh mohol hojne požehnať a posledné roky jeho života urobiť najlepšími. PK 87.5
Nádej a odvaha sú tie najpodstatnejšie zložky dokonalej služby Bohu. Sú ovocím viery. Skľúčenosť je hriešna a nerozvážna. Boh môže a chce svojich služobníkov „presvedčivo“ (Židom 6,17) obdariť silou, ktorú potrebujú v skúškach a v pokušeniach. Môže sa zdať, že zámery odporcu Božieho diela sú dobre premyslené a pevné, ale Boh môže zmariť aj ten najlepší z nich. On to aj v stanovený čas svojím spôsobom urobí, keď uzná, že viera jeho služobníkov je dostatočne vyskúšaná. PK 87.6
Spoľahlivým liekom pre skľúčených je viera, modlitba a práca. Viera a práca prinášajú istotu a uspokojenie, čo zo dňa na deň porastie. Máte obavu, že podľahnete tiesnivým predtuchám alebo skľúčenosti? Ani v najtemnejších chvíľach, keď sa vám všetko zdá odporné a odpudzujúce, nepodliehajte strachu. Verte v Boha, on vie o vašej biede. Má všetku moc. Jeho nekonečná láska a dobrota neochabuje. Neobávajte sa, že svoje zasľúbenia nesplní. Boh je večná pravda. Svoju zmluvu s tými, ktorí ho milujú, nikdy nezmení. Svojim verným služobníkom dá toľko sily, koľko potrebujú. Apoštol Pavol to dosvedčuje: „On mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti... Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista, lebo keď som slabý, vtedy som silný“ 2. Korinťanom 12,9.10. PK 88.1
Či Boh opustil Eliáša vo chvíli ťažkej skúšky? Nikdy! Keď Eliáš cítil, že ho Boh i ľudia opustili, Hospodin svojho služobníka nemiloval menej, než vtedy, keď na jeho prosbu z neba vyšľahol oheň a ožiaril Karmel. Zo spánku ho teraz zobudil nežný dotyk a vľúdny hlas. Eliáš sa preľakol, že ho objavil nepriateľ a chcel utiecť. Vľúdna tvár, ktorá sa nad ním skláňala, bola tvár priateľa, nie nepriateľa. Boh poslal z neba anjela s jedlom pre svojho služobníka. Boží posol povedal: „Vstaň a jedz!“ Eliáš sa poobzeral a „pri hlave mal na žeravých kameňoch upečený posúch a krčah vody“ 1. Kráľov 19,5.6. PK 88.2
Keď sa Eliáš prichystaným jedlom posilnil, znova zaspal. Anjel však prišiel k nemu druhýkrát. Dotkol sa vyčerpaného muža a súcitne a prívetivo mu povedal: „Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou.“ Eliáš vstal, dosýta sa najedol a napil a takto posilnený mohol putovať „štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóreb“ 1. Kráľov 19,7.8. Tam našiel v jaskyni úkryt. PK 88.3