(Matúš 13,31.32; Marek 4,30-32; Lukáš 13,18.19)
V zástupe počúvajúcom Ježišovu reč bolo mnoho farizejov, ktorí pohŕdavo sledovali, ako málo poslucháčov uznáva Krista za Mesiáša. Nevedeli si predstaviť, ako by mohol tento krotký Učiteľ pomôcť Izraelcom dostať sa k svetovláde. Ako by mohol založiť kráľovstvo bez bohatstva, moci a slávy? Kristus poznal ich zmýšľanie, a preto im povedal: KP 53.1
„K čomu prirovnáme kráľovstvo Božie, alebo akým podobenstvom ho znázorníme?“ Marek 4,30. Božie kráľovstvo sa naozaj nedalo prirovnať k žiadnemu z pozemských mocnárstiev. Nijaký spoločenský systém nemohol Spasiteľovi poskytnúť vhodný príklad. Preto povedal: „Je ako horčičné zrnko, ktoré je po zasiatí do zeme najmenšie zo všetkých zŕn na zemi, ale zasiate vzíde a býva mohutnejšie ako iné rastliny a vyháňa také veľké konáre, že v jeho tieni môžu hniezdiť nebeské vtáky“ Marek 4,31.32. KP 53.2
Keď semeno vyklíči, rozvíja sa v ňom život, ktorý doň vložil Boh. Rozvoj rastliny nezávisí od ľudskej moci. Podobné zásady platia aj pre kráľovstvo Ježiša Krista. Ide o nové stvorenie. Zásady rozvoja Božieho kráľovstva sú pravým opakom toho, čím sa riadia svetské vlády. V nich sa uplatňuje násilie a pri moci sa udržiavajú silou zbraní. Zakladateľom nového kráľovstva je však Knieža pokoja. Duch Svätý predstavil biblickým pisateľom niektoré svetské kráľovstvá symbolmi dravých šeliem. Kristus je však v Písme svätom predstavený ako „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ Ján 1,29. Jeho vláda neutláča svedomie. Židia očakávali, že Božie kráľovstvo bude spočívať na rovnakých zásadách, na akých sú založené pozemské ríše. Spravodlivosť si zabezpečovali len vonkajšími prostriedkami, a preto vymýšľali rôzne metódy a plány. Keďže Kristus zasieva do ľudských sŕdc len pravdu a spravodlivosť, jeho zásady bojujú proti bludu a hriechu zvnútra. KP 54.1
Keď rozprával toto podobenstvo, mohli poslucháči všade okolo seba vidieť horčičné kry, ktoré prevyšovali trávu i obilie a zvoľna sa pohybovali vo vetre. V ich vetvách hniezdilo spevavé vtáctvo. Z drobného semienka sa vyvinul mohutný ker. Spočiatku to bol iba slabý klíček, ale s veľkou životodarnou silou. Rástol a rozvíjal sa až dosiahol prekvapujúco veľké rozmery. Aj kráľovstvo Ježiša Krista sa spočiatku javilo ako bezvýznamná skupinka ľudí, ktorá pri porovnaní s pozemskými kráľovstvami vyzerala ako najmenšia pospolitosť. Vládcovia sveta mali Krista ako kráľa vždy za terč posmechu. Pravdy jeho kráľovstva majú však v sebe Boží život. Ako rýchlo sa evanjelium rozšírilo a aký ďalekosiahly je jeho vplyv! Vtedy, keď Ježiš rozprával toto podobenstvo, jeho kráľovstvo tvorili iba niekoľkí galilejskí muži. Pre farizejov bola ich chudoba a neveľký počet dôvodom, prečo by sa ľudia nemali pripájať ku Kristovým nasledovníkom. Spasiteľovo horčičné zrnko sa však rozkonárilo do celého sveta. Keď sa pominú všetky svetské mocnárstva, na ktorých ľudia lipnú, Kristovo kráľovstvo zostane živé a mocné. KP 54.2
Spočiatku býva účinok Božej milosti v ľudskom srdci slabý a zdanlivo bezvýznamný. Človek počuje Božie slovo, vnútro mu osvieti lúč svetla, začne v ňom pôsobiť a vzniká nový život. Kto môže povedať, ako sa rozvinie? KP 55.1
Podobenstvo o horčičnom zrne znázorňuje nielen celkový rozvoj Božieho kráľovstva, ale aj jeho vzostup v jednotlivých obdobiach. Boh v každej dobe poveril svoju cirkev zvláštnym poslaním a osobitným posolstvom. Skryl pravdu pred múdrymi a opatrnými ľuďmi a zveril ju pokorným a detinsky dôverujúcim. Božia pravda si vyžaduje sebaovládanie, pretože o víťazstvo musí bojovať. Spočiatku má len málo zástancov. Odporujú im a pohŕdajú nimi nielen mocní tohto sveta, ale aj cirkev, ktorá prijala jeho spôsoby. Spomeňme na Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorý ako jediný začal karhať pýchu a formalizmus židovského národa. Myslime na prvých hlásateľov evanjelia v Európe. Keď Pavel a Sílas, výrobcovia stanov, nastúpili v Troáde so svojimi spoločníkmi na loď do Filipis, ich poslanie vyzeralo celkom beznádejne. Spomeňme starnúceho apoštola Pavla, ako svedčí o Kristovi na cisárskom dvore. Pripomeňme si skupinky otrokov a roľníkov vzdorujúce pohanstvu Rímskeho impéria. Myslime na Martina Luthera, ktorý sa vzoprel vrcholu vtedajšej svetskej múdrosti v podobe cirkevnej hierarchie a na obranu Božieho slova proti cisárovi i pápežovi neochvejne vyznal: „Tu stojím, inak nemôžem. Boh mi pomáhaj!“ Pripomeňme si Jána Wesleya, ktorému sa Kristus stal jedinou spravodlivosťou v prostredí náboženskej vlažnosti, zmyselnosti a nevery. Zamyslime sa nad jeho túžbou oznámiť pohanskému svetu posolstvo o láske Ježiša Krista, na čo dostal odpoveď od cirkevného hodnostára: „Len pokojne seďte, mladý muž. Ak Boh bude chcieť obrátiť pohanov, urobí to bez vašej alebo mojej pomoci.“ KP 55.2
Poprední náboženskí vodcovia našej doby vychvaľujú tých, čo pred stáročiami rozsievali semeno Božej pravdy a stavajú im pomníky. Neodvracajú sa však mnohí z nich od ich diela a nepošliapavajú výhonky, ktoré stále vyrastajú zo semena zasiateho priekopníkmi? Aj dnes počuť dávnu výhovorku: „My vieme, že k Mojžišovi hovoril Boh, ale o tomto nevieme, ani odkiaľ je“ Ján 9,29. Ako predtým, tak ani teraz nevidíme, že by posolstvo pre dnešok hlásala cirkevná vrchnosť. Skôr ho zvestujú tí, čo si vieru v Božie slovo zachovali napriek všeobecne rozšírenému vzdelaniu a múdrosti sveta. KP 56.1
„Veď sa pozrite, akí ste boli povolaní, bratia! Nie mnohí múdri podľa tela, nie mnohí mocní, a nie mnohí urodzení. Avšak bláznivé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil múdrych, a slabé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných; neurodzené vo svete a opovrhované vyvolil si Boh; nejestvujúce vyvolil si, aby zmaril to, čo je“ 1. Korinťanom 1,26-28. „Aby sa vaša viera nezakladala na múdrosti ľudskej, ale na moci Božej“ 1. Korinťanom 2,5. KP 56.2
Podobenstvo o horčičnom zrnku sa má nakoniec víťazne naplniť v poslednej generácii ľudstva. Z drobného semena vyrastie strom. Záverečné varovné posolstvo milosti zaznie „obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“ (Zjavenie Jána 14,6), aby si Pán „vybral z pohanov ľud pre svoje meno“ Skutky apoštolov 15,14. KP 56.3