Daniel a jeho druhovia v Babylone sa vo svojej mladosti tešili zdanlivo väčšej priazni života než Jozef v prvých rokoch v Egypte, aj oni však podstúpili nemenej prísne skúšky charakteru. Zo svojho prostého judského domova boli títo mládenci kráľovskej línie odvedení do najnádhernejšieho mesta na dvor jeho najväčšieho monarchu, kde sa mali pripravovať na zvláštnu službu kráľovi. Pokušenia, ktoré ich obklopovali na tomto skazenom dvore plnom nerestí, boli veľmi silné. Skutočnosť, že oni, služobníci Jahveho, sa stali zajatcami Babylona, že predmety z Jahveho domu boli v chráme babylonských bohov a že sám izraelský kráľ bol v rukách Babylončanov, bola víťazmi vystatovačne uvádzaná ako dôkaz, že ich náboženstvo a zvyky prevyšujú náboženstvo a zvyky Hebrejov. Boh však i napriek veľkému pokoreniu Izraela kvôli jeho odklonu od Božích prikázaní podal Babylonu dôkaz o svojej zvrchovanosti, svätosti svojich požiadaviek a zaručenom výsledku poslušnosti. Podal ho tak, ako sa jedine podať dal, prostredníctvom tých, ktorí sa stále pevne pridržiavali svojej vernosti. VYCH 46.4
Daniela a jeho druhov čakala na samom začiatku ich kariéry rozhodujúca skúška. Nariadenie, aby sa im podávali jedlá z kráľovského stola, bolo nielen prejavom kráľovej priazne, ale tiež jeho starostlivosti o ich blaho. Pretože sa časť týchto pokrmov obetovala modlám, bolo jedlo z kráľovského stola zasvätené modlárstvu. Keby mládenci prijali kráľovu štedrosť, mysleli by si o nich, že sa pripájajú k uctievaniu falošných bohov. Vernosť Bohu im však nedovoľovala zúčastniť sa na takomto uctievaní. Neopovážili sa riskovať následky, ktoré by mala zmyselnosť a hýrivosť na ich telesný, duševný a duchovný vývoj. VYCH 47.1
Daniel a jeho druhovia boli verní zásadám Božieho slova. Naučili sa obetovať pozemské v prospech duchovného a hľadať najvyššie dobro. A zožali svoju odmenu. Ich striedmosť a zmysel pre zodpovednosť podnietili u nich ako u predstaviteľov Boha najušľachtilejší rozvoj schopností tela, mysle a ducha. Na konci výcviku pri ich skúške s ostatnými uchádzačmi o kráľovské pocty „nenašiel sa z nich zo všetkých ani jeden taký, ako bol Daniel, Chananiáš, Mišael a Azariáš.“ Daniel 1,19. VYCH 47.2
Na babylonskom kráľovskom dvore boli zhromaždení predstavitelia zo všetkých krajín, muži najbohatšie obdarení prirodzenými darmi, ktorí dosahovali najvyššiu kultúrnu úroveň, akú len tento svet mohol poskytnúť. Medzi nimi všetkými však nebol nikto, kto by sa mohol rovnať týmto hebrejským zajatcom. V telesnej sile a kráse, v duševnej zdatnosti, ba ani v literárnych schopnostiach nemali súperov. „A vo všetkých veciach, [kde bolo treba] múdreho dôvtipu, na ktoré sa ich kráľ vypytoval, zistil, že sú desať ráz vyššie než všetci čarodeji a veštci, ktorí boli v celom jeho kráľovstve.“ Daniel 1,20. VYCH 48.1
Danielovi, ktorý bol neochvejný vo svojej oddanosti Bohu a neoblomný v sebadisciplíne, získala vznešená dôstojnosť a zdvorilá ohľaduplnosť napriek jeho mladosti „milosť a priazeň“ (Daniel 1,9) pohanského úradníka, v starostlivosti ktorého sa nachádzal. Rovnakými charakteristikami sa vyznačoval aj jeho život. Rýchlo postúpil na post ministerského predsedu kráľovstva. Počas vládnutia nasledujúcich monarchov, v období úpadku národa a vzniku súperiaceho kráľovstva mal takú múdrosť a štátnické umenie, taký dokonalý takt, zdvorilosť a rýdzu dobrota srdca spojenú s vernosťou zásadám, že ani jeho nepriatelia na ňom nemohli nájsť „nijakú zádrapku ani chybu, pretože bol verný“. Daniel 6,4 (ROH); Daniel 6,5 (ECAV). VYCH 48.2
Keďže svojou neotrasiteľnou dôverou Daniel priam lipol na Bohu, zostúpil na neho duch prorockej moci. Ľudia ho poctili zodpovednosťou pri dvore a Boh ho ako svojho predstaviteľa poctil tým, že ho naučil čítať tajomstvá budúcich vekov. Prostredníctvom spoločenstva s predstaviteľom nebies boli pohanskí monarchovia nútení uznať Da-nielovho Boha. Nabuchodonozor vyhlásil: „Váš Boh je naozaj Boh bohov a Pán kráľov, ktorý odhaľuje tajomstvá.“ Daniel 2,47. A Dárius vo svojom vyhlásení „všetkým národom, kmeňom a nárečiam, ktoré bývali po celej zemi“, vyvýšil „Danielovho Boha“, „...lebo je to Boh živý a trvá naveky, jeho kráľovstvo nezahynie, jeho vladárstvo trvá do konca. On zachraňuje a vyslobodzuje, robí znamenia a zázraky na nebi i na zemi.“ Daniel 6,25-27; Daniel 6,26-28 (ECAV). VYCH 48.3