Svojou múdrosťou a spravodlivosťou, čistotou a láskavosťou v každodennom živote, oddanosťou záujmom ľudu – hoci modlárskeho – Jozef a Daniel dokázali, že sú verní zásadám svojej ranej výchovy a tomu, koho reprezentovali. Týchto mužov si ctili v Egypte i v Babylone. Nielen pohanský národ, ale všetky, s ktorými sa stýkali, v nich videli obraz Božej dobrotivosti a láskavosti a tiež obraz Kristovej lásky. VYCH 49.1
Aké len životné dielo vykonali títo vznešení Hebreji! Keď sa lúčili s domovom svojho detstva, pramálo snívali o svojom vysokom poslaní! Verní a rozhodní, podrobovali sa božskému vedeniu, takže ich prostredníctvom mohol Boh splniť svoj zámer. VYCH 49.2
Tie isté mocné pravdy túži Boh zjaviť cez dnešnú mládež a deti. Jozefov a Danielov príbeh je vystihnutím toho, čo chce Boh urobiť pre tých, ktorí sa mu oddajú, aby splnili jeho zámer. VYCH 49.3
Svet potrebuje mužov a ženy, ktorí sa nedajú kúpiť ani predať, čestných, ktorí sa neboja nazvať hriech jeho pravým menom a ktorých svedomie je verné povinnosti ako strelka pólu. Takých, ktorí by stáli za správnou vecou i keby padli nebesia. VYCH 49.4
Takýto charakter však nie je dielom náhody a nemožno ho pripísať ani nadaniu, ani darom Prozreteľnosti. Ušľachtilý charakter je výsledkom sebadisciplíny, podriadenia nižšej prirodzenosti prirodze-nosti vyššej, podrobenia vlastného ja službe lásky Bohu i človeku. VYCH 49.5
Mládeži treba vštepiť, že jej dary nie sú jej vlastné. Sila, čas aj intelekt sú iba prepožičané poklady. Patria Bohu a každý mladý človek by ich mal dať službe najvyššej. Mládež je vetvičkou, od ktorej Boh očakáva ovocie, je hospodárom, ktorého majetok musí vykazovať prírastok, je svetlom temnote sveta. VYCH 49.6
Každý mladý človek má vykonať dielo na Božiu česť a na povznesenie ľudstva. VYCH 50.1