4. kapitola — Vernosť aj v utrpení

Tma, ktorá počas dlhej cirkevno-mocenskej nadvlády doľahla na zem, nemohla svetlo pravdy celkom zatemniť. V každom období žili Boží svedkovia, ktorí verili v Ježiša Krista ako jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom. Títo ľudia pokladali Písmo sväté za jediné pravidlo života a zachovávali pôvodnú sobotu. Koľko vďačnosti dlhuje svet týmto ľuďom, to sa ich potomkovia nikdy nedozvedia. Nepriatelia ich upaľovali ako kacírov, spochybňovali ich pohnútky, hanobili ich charakter, ničili alebo zlomyseľne prekrúcali ich spisy. Títo svedkovia aj napriek tomu zostali roky neoblomní a zachovali si čistú vieru ako sväté dedičstvo pre ďalšie generácie.VSV 46.1

Aj keď ľudské záznamy venujú dejinám Božieho ľudu len málo pozornosti, jeho dejiny v stáročiach temna sú podrobne zapísané v nebi. Niekoľko zmienok o verných Božích svedkoch nachádzame v žalobách, ktoré na nich podávali ich prenasledovatelia. Rím potláčal každý náznak nesúhlasu so svojím učením či rozhodnutím. Snažil sa zničiť všetko, čo pokladal za kacírske, či šlo o ľudí alebo o spisy. Stačil prejav nedôvery alebo zapochybovania o pravdivosti pápežských dogiem, aby ľudia bohatí či chudobní, vznešení alebo jednoduchí prišli o život. Rím ničil aj záznamy o ukrutnostiach, ktoré páchal na tých, čo mu chceli odporovať. Koncily prikazovali zničiť všetky knihy a spisy, v ktorých by boli takého záznamy. Pred vynájdením tlače bolo málo kníh, a aj z tých sa len máloktorá zachovala. Rímu sa v uskutočňovaní jeho zámerov dalo ťažko zabrániť.VSV 46.2

V oblastiach rímskej právomoci sa nijaké spoločenstvo veriacich nemohlo dlho tešiť zo slobody svedomia. Len čo pápežstvo získalo moc, prenasledovalo všetkých, ktorí odmietali uznať jeho nadvládu. Postupne sa jeho moci podriadili všetci kresťania.VSV 46.3

Kresťanstvo sa v Anglicku udomácnilo veľmi skoro. Evanjelium, ktoré jeho obyvatelia prijali v prvých storočiach, nebolo narušené rímskym bludmi. Jediným darom Ríma Angličanom bolo prenasledovanie pod vedením pohanských cisárov, ktoré preniklo až k týmto vzdialeným brehom. Pred prenasledovaním museli mnohí kresťania ujsť z Anglicka do Škótska, odkiaľ sa potom pravda dostala do Írska. Ľudia v týchto krajinách ju prijímali radostne (pozri Dodatok č. 12).VSV 46.4

Keď Sasi obsadili Anglicko, v zemi prevládlo pohanské náboženstvo. Dobyvatelia nechceli prijímať poučenie od svojich otrokov. Kresťania museli hľadať útočisko v neprístupných horách a močariskách. Svetlo, načas skryté, však svietiť neprestalo. O storočie neskôr zažiarilo v Škótsku tak jasne, že preniklo aj do vzdialených krajín. Z Írska pochádzal istý zbožný muž menom Columbo. Ten s niekoľkými svojimi spolupracovníkmi zhromaždil rozohnaných veriacich na osamelom ostrove Iona a urobil z neho stredisko svojho misijného diela. Medzi jeho evanjelistami bol aj človek, ktorý zachovával biblickú sobotu, a tak sa pravda o sobote dostala medzi ľudí. Na ostrove Iona vznikla škola, z ktorej vychádzali misionári nielen do Škótska a Anglicka, ale aj do Nemecka a Švajčiarska, ba aj do Talianska.VSV 47.1

Rím bol však rozhodnutý dostať Anglicko pod svoju vládu. V 6. storočí boli ta poslaní rímski misionári, aby obrátili pohanských Sasov. Arogantní barbari ich ochotne prijali a misionárom sa podarilo tisíce Sasov obrátiť na rímske náboženstvo. Keď sa vyslanci Ríma a obrátení Sasi pri svojej činnosti stretávali s ľuďmi žijúcimi podľa zásad pôvodného kresťanstva, spoznali, že sa od nich líšia. Títo kresťania žili jednoducho, skromne a svojou povahou, učením a zvykmi zodpovedali Písmu, zatiaľ čo misionári a ich stúpenci boli poverčiví a správali sa honosne a povýšenecky. Rímsky vyslanec žiadal, aby biblicky žijúce kresťanské zbory uznali zvrchovanosť rímskeho veľkňaza. Angličania pokojne odpovedali, že chcú milovať všetkých ľudí, pápež však neoprávnene vládne cirkvi, a preto mu môžu preukazovať len takú poddanosť, ako každému inému nasledovníkovi Krista. Rím sa ešte niekoľkokrát pokúsil podriadiť si ich. Týchto skromných kresťanov zarážala spupnosť rímskych vyslancov, no vždy im rozhodne pripomínali, že okrem Krista iného pána nepoznajú. Pápežstvo potom prejavilo svojho pravého ducha. Rímsky vyslanec vyhlásil: „Keď nechcete prijať bratov, ktorí vám prinášajú pokoj, stretnete sa s nepriateľmi, ktorí vám prinesú boj. Keď sa nechcete spojiť s nami, aby sme Sasom ukázali cestu života, dostanete od nich smrteľný úder“ (J. H. Merle D'Aubigné, History of the Reformation of the Sixteenth Century, zv. 17, kap. 2). Nezostalo len pri slovnej hrozbe. Svedkom biblickej viery bol vnútený boj, museli čeliť intrigám a podvodom, kým zbory biblických kresťanov v Anglicku neboli vyhubené či nútené podriadiť sa cirkevnej moci.VSV 47.2

V krajinách, do ktorých moc Ríma nesiahala, žili po stáročia skupiny kresťanov, ktorých sa skazonosný vplyv pápežstva nedotkol. Keďže po stáročia žili v pohanskom obkľúčení, postupne podľahli niektorým bludom pohanstva. Písmo sväté však stále pokladali za jediné pravidlo viery a zostali verní mnohým z jeho právd. Verili v nemennosť Božieho zákona a svätili sobotu podľa štvrtého prikázania. Kresťanské zbory, ktoré zachovávali túto vieru a podľa nej žili, pôsobili v strednej Afrike a medzi Arménmi v Ázii.VSV 48.1

Cirkevným nárokom Ríma najviac vzdorovali valdenskí kresťania. V krajine, v ktorej malo pápežstvo svoje hlavné sídlo, sa prejavil najrozhodnejší odpor proti jeho bludom a zvrátenostiam. Stáročia si kresťanské zbory v Piemonte udržiavali svoju nezávislosť. Prišiel však čas, keď Rím žiadal ich bezpodmienečnú podriadenosť. Po neúspešnom odboji proti rímskej tyranii boli predstavitelia týchto zborov prinútení uznať nadvládu moci, ktorej sa zdanlivo podrobil celý svet. Niektorí z nich sa však nechceli podriadiť pápežovi a prelátom. Rozhodli sa pre vernosť Bohu a pre čistotu jednoduchej viery. Nastal rozkol, pravoverní sa oddelili, niektorí z nich odišli z rodných Álp a zástavu pravdy vztýčili v iných krajinách. Iní sa utiahli do odľahlých roklín a jaskýň, kde mohli slobodne uctievať Boha.VSV 48.2

Viera, ktorej sa po stáročia pridŕžali a ktorú šírili valdenskí kresťania, sa podstatne líšila od sfalšovaného učenia Ríma. Zachovávali zásady pravej kresťanskej vierouky vychádzajúcej zo zásad Písma. Títo chudobní, od sveta odlúčení a v ústraní žijúci so svojimi stádami, či v každodennej ťažkej práci na svojich vinohradoch, nedospeli k poznaniu pravdy vlastným odporom proti bludom odpadlej cirkvi. Neobjavili nijakú novú vieru. Tá bola dedičstvom po otcoch. Zápasili o „vieru raz navždy odovzdanú Božiemu ľudu“ Júdu 1,3. Prvou Kristovou cirkvou, strážkyňou pokladu pravdy, ktorý Boh zveril svojmu ľudu s príkazom odovzdať ho svetu, bola „cirkev na púšti“, nie pyšná kňazská hierarchia vládnuca v hlavnom meste vtedajšieho sveta.VSV 48.3

Jednou zo základných príčin, ktoré viedli k odluke od rímskej cirkvi, bola aj nenávisť Ríma k biblickej sobote. Pápežská moc podľa proroctiev Písma opustila biblickú pravdu, Boží zákon pošliapala a uprednostnila ľudské tradície a zvyklosti. Zbory, ktoré sa podriadili pápežskej nadvláde, boli čoskoro donútené zachovávať nedeľu ako deň odpočinku. Viaceré bludy a povery zmiatli mnohých aj spomedzi úprimných Božích nasledovníkov natoľko, že sobotu síce svätili, ale odpočívali aj v nedeľu. Rímu to však nestačilo. Žiadal nielen svätenie nedele, ale aj znevažovanie soboty. Najostrejšími slovami sa vyhrážal tým, ktorí sa opovážili svätiť sobotu. Niektorým len únik z moci Ríma umožnil nerušene plniť požiadavky Božieho zákona (pozri Dodatok č. 13).VSV 48.4

Zbory valdenských kresťanov boli medzi prvými v Európe, ktoré mali preklad Písma svätého (pozri Dodatok č. 14). Stáročia pred hlavným prúdom reformácie vlastnili rukopisy prekladu Biblie vo svojom materinskom jazyku. Keďže mali čistú a nefalšovanú pravdu, stali sa terčom nenávisti a prenasledovania. Učili, že rímska cirkev je odpadlý Babylon zo Zjavenia a s nasadením vlastného života odrážali jej zhubný vplyv. Kým jedni v dlhotrvajúcom prenasledovaní urobili určité vieroučné ústupky a postupne zľavovali zo zásad, iní sa neochvejne pridŕžali pravdy. V stáročiach temna a odpadnutia to boli práve niektorí valdenskí kresťania, ktorí neuznávali zvrchovanosť Ríma, odmietali uctievať obrazy ako modloslužbu a zachovávali pravú sobotu. Svojej viere zostali verní aj v časoch najtvrdšieho prenasledovania. Hoci ich ohrozovali savojské zbrane a rímske mučidlá, zostali neochvejne verní Božiemu slovu a obhájili Božiu česť.VSV 49.1

Valdenskí kresťania sa skrývali za mohutnými horskými masívmi, kde nachádzali útočisko prenasledovaní a utláčaní veriaci v každej dobe. Práve tu udržiavali svetlo pravdy, ktoré presvecovalo stredovekú temnotu. Kresťanskí svedkovia zostali verní tej pravde, ktorá pretrvala tisícročia.VSV 49.2

Boh pripravil svojim slávny chrám. Jeho veľkoleposť zodpovedá majestátu pravdy, ktorú hájili. Vrchy sa stali týmto verným vyhnancom symbolom Božej nemennej spravodlivosti. Pozornosť Božích detí obracali na štíty, týčiace sa nad nimi v nemeniteľnej dôstojnosti a rozprávali im o Bohu, „u ktorého niet premeny ani zatienenia v odvrátení“ (1. Korinťanom 17) a ktorého Slovo trvá ako nepohnuteľné vrchy. Boh stvoril nepodvratné horstvá. Pohnúť ich môže len Božia ruka. Boh podobne pevne ustanovil svoj zákon, základ svojej vlády na nebi i na zemi. Človek môže svojou rukou zasiahnuť do života blížnych tak, že ho zmarí, ale vrchy vyvrátiť zo základov a vrhnúť ich do mora nedokáže; a práve tak nemôže zmeniť prikázania Božieho zákona či zmariť jediný z Božích sľubov, daných tým, ktorí plnia jeho vôľu. Boží služobníci majú byť v zachovávaní Božieho zákona takí stáli, aké stále sú horské masívy.VSV 49.3

Vrchy okolo hlbokých údolí boli trvalými svedkami Božej stvoriteľskej moci a stále pripomínali Tvorcovu starostlivosť a ochranu. Pútnici, ktorí v nich našli útočisko, sa naučili milovať tieto tiché symboly Božej prítomnosti. Nesťažovali sa na svoj neľahký údel a v horskej samote sa nikdy necítili osamotení. Boli vďační za útulok pred hnevom a krutosťou ľudí a radovali sa, že môžu slobodne uctievať Boha. Neraz v časoch prenasledovania našli v horách spoľahlivú ochranu. Z nejedného strmého útesu zneli ich piesne, ktorými chválili Boha, a vojská Ríma nemohli ich chválospevy umlčať.VSV 49.4

Zbožnosť týchto Kristových nasledovníkov bola úprimná a jednoduchá. Poznanú pravdu si cenili viac ako domov a pôdu, viac ako priateľov a príbuzných, ba viac ako vlastný život. Tieto zásady vštepovali do sŕdc ďalších pokolení. Už v ranom veku učili svoje deti poznávať Písmo a svedomito plniť požiadavky Božieho zákona. Odpisy preloženej Biblie boli vzácnosťou, preto sa výroky Písma učili naspamäť. Mnohí z nich vedeli spamäti veľkú časť Starej a Novej zmluvy. Texty o Bohu im splývali s krásnou prírodnou scenériou a s každodenným požehnaním. Malé deti sa učili vďačne upierať myseľ k Bohu, darcovi všetkého dobrého.VSV 50.1

Rodičia pri všetkej prívetivosti a láske milovali svoje deti rozvážne, preto ich nezvykali presadzovať vlastnú vôľu. Čakal ich život plný skúšok a prekážok, možno aj mučenícka smrť. Od detstva ich učili znášať ťažkosti, podriadiť sa, a súčasne myslieť a konať samostatne. Deti sa od útleho veku učili znášať zodpovednosť, hovoriť rozvážne a poznať múdrosť mlčania. Jediné unáhlené slovo v prítomnosti nepriateľov mohlo ohroziť život nielen toho, kto ho vyslovil, ale aj životy stovák ostatných bratov a sestier. Tak ako vlci prenasledujú korisť, tak totiž nepriatelia pravdy prenasledovali tých, čo sa odvážili žiadať náboženskú slobodu.VSV 50.2

Valdenskí kresťania kvôli pravde ochotne obetovali pozemský blahobyt. Obživu získavali vytrvalou a trpezlivou prácou svojich rúk. Svedomito obrábali každý prúžok pôdy horských svahov. Ornicu v údoliach i menej úrodnú zem na stráňach obhospodarovali tak, aby dala čo najväčší výnos. Šetrnosť a prísna skromnosť patrili k výchove ako k jedinému dedičstvu, ktoré odovzdávali svojim deťom. Pochopili, že život podľa Božej vôle je školou s pevnou disciplínou a že svoje potreby môžu uspokojiť svedomitou prácou, prezieravosťou, starostlivosťou a vierou. Vyžadovalo to mnoho vytrvalého úsilia; bolo to však správne a užitočné. Hriešny človek takú školu práve potrebuje. V nej ho Boh vychováva a rozvíja. Aj keď valdenskí veriaci usmerňovali mladých ľudí k tvrdej práci, nijako to nebolo na úkor ich rozumových schopností. Utvrdzovali v nich vedomie, že všetky ich sily a schopnosti patria Bohu a treba ich zdokonaľovať a rozvíjať pre Božiu službu.VSV 50.3

Valdenské zbory sa čistotou a jednoduchosťou podobali kresťanským zborom v dobe apoštolov. Neuznávali nadvládu pápeža a prelátov. Za zvrchovanú a neomylnú autoritu pokladali jedine Písmo sväté. Ich kazatelia, na rozdiel od rímskych kňazov, nasledovali príklad svojho Majstra, ktorý „neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby slúžil“ Matúš 20,28. Božie stádo pásli verne, vodievali ho na svieže pastviská a k živým prameňom svätého Božieho slova. Valdenskí kresťania sa nezhromažďovali v nádherných chrámoch, ani v majestátnych katedrálach, ale ďaleko od akýchkoľvek pomníkov ľudskej pompéznosti a márnivosti – v tieni hôr, v alpských údoliach a počas nebezpečenstva aj v skalných pevnostiach, aby tam počúvali zvesť pravdy z úst Kristových služobníkov. Ich kazatelia hlásali evanjelium, navštevovali chorých, vyučovali deti, napomínali blúdiacich, pomáhali urovnávať nedorozumenia, upevňovali súlad a šírili bratskú lásku. Počas mieru žili z dobrovoľných členských príspevkov. Podľa Pavlovho vzoru každý z nich ovládal nejaké remeslo alebo praktické povolanie, ktorým si v tiesni zarábali na živobytie.VSV 51.1

Kazatelia vzdelávali mládež. Pomáhali jej získať všeobecné vzdelanie. Hlavnú pozornosť však venovali štúdiu Božieho slova. Mládež sa učila spamäti poznať nielen Matúšovo a Jánovo evanjelium, ale aj viaceré z epištol. Mladí ľudia zhotovovali odpisy Biblie. V niektorých rukopisoch bola celá Biblia, v iných len niektoré z jej kníh spolu so zrozumiteľnými výkladmi textov. Tie pochádzali z pera niektorého schopného vykladača Písma. Tak sa šírili poklady pravdy, ktoré nepriatelia ľuďom ukrývali a zatajovali, lebo sa pokladali za múdrejších než sám Boh.VSV 51.2

Trpezlivo a neúnavne, často v temnote hlbokých jaskýň len pri svetle fakieľ odpisovali Bibliu verš za veršom a kapitolu za kapitolou. Božie dielo napredovalo a zjavená pravda žiarila ako rýdze zlato. O koľko jasnejšie a účinnejšie si to práve následkom podstúpených skúšok a útrap mohli uvedomiť len tí, čo boli do diela priamo zapojení. Týchto verných pracovníkov iste sprevádzali Boží anjeli.VSV 51.3

Satan viedol rímskych kňazov a prelátov k tomu, aby slovo pravdy zahádzali nánosom všelijakých povier, bludov a výmyslov. Božie slovo sa však v celom období temna zázračne uchovalo vo svojej neporušenej podobe. Nemalo pečať ľudskú, ale Božiu. Mnohí sa všemožne snažili zatemňovať jasný a zrejmý zmysel Písma a vykladať ho proti duchu jeho znenia. Tak ako dúha nad hlbinami, aj Božie slovo pretrvá búrky, ktoré ho chcú zničiť. Ako zemský povrch ukrýva bohaté žily zlata či striebra a záujemci o toto bohatstvo musia usilovne kopať, podobne aj Písmo sväté obsahuje poklady pravdy, ktoré môže odhaliť len ten, kto ho usilovne, pokorne a zbožne skúma. Podľa Božej vôle mala byť Biblia učiteľkou všetkých ľudí, a to v ich detskom, mladom i v dospelom veku. Všetci ju mali študovať po celý život. Boh svoje slovo zveril ľuďom ako zjavenie samého seba. Každá spoznaná pravda nanovo zjavuje povahu jej Tvorcu. Z Božieho rozhodnutia sa ľudia štúdiom Písma môžu lepšie zoznámiť so svojím Tvorcom a poznať jeho vôľu. Biblia sprostredkúva spojenie medzi Bohom a človekom.VSV 51.4

Pri všetkom zdôrazňovaní biblickej pravdy, že „bázeň pred Hospodinom“ je začiatkom múdrosti, valdenskí kresťania nezabúdali na význam styku so svetom a na dôležitosť poznania ľudí a života. Preto si stále rozširovali obzor svojich vedomostí a zdokonaľovali svoje poznanie. Zo svojich horských škôl posielali niektorých mladých bratov do vzdelanostných stredísk vo Francúzsku a v Taliansku. Tam mali študenti väčšiu možnosť bádať, premýšľať a pozorovať než v rodných Alpách. Týmto mladým ľuďom hrozilo pokušenie vidieť rôzne neresti, stretnúť zákerných satanových pomocníkov, ktorí ich zvádzali tými najnebezpečnejšími zvodmi a najrafinovanejšími bludmi. Výchova v detstve bola však taká spoľahlivá, že na podobné úklady boli pripravení.VSV 52.1

Tam, kde študovali, sa nesmeli nikomu príliš zdôverovať. Nosili odev zhotovený tak, aby sa v ňom dal ukryť poklad najcennejší – vzácne odpisy Biblie. Tieto rukopisy, výsledky usilovnej práce mnohých mesiacov, ba rokov, nosili stále pri sebe bez toho, aby vzbudzovali nejaké podozrenie. Opatrne zverovali časti týchto odpisov tým, o ktorých sa presvedčili, že sú ochotní prijať pravdu. K tomuto cieľu usmerňovali valdenské matky svoje deti už v útlom veku a mladí veriaci toto poslanie neskôr pochopili a verne plnili. Stúpencov čistej viery neraz získali práve vo vzdialených ústavoch. Stávalo sa aj to, že zásady pravej viery prenikli celú školu. Stúpenci oficiálnej cirkvi nemohli ani pri dôkladnom pátraní zistiť zdroj takzvaného „zhubného kacírstva“.VSV 52.2

Keďže Kristov Duch je misijný, prvou túžbou úprimne obráteného srdca je priviesť iných ľudí k Spasiteľovi. Takto si počínali aj valdenskí kresťania. Uvedomovali si, že Božou vôľou nie je len to, aby vo svojich zboroch zachovali čistú pravdu, ale aby jej svetlo šírili medzi tými, čo žijú v duchovnej temnote. Mocou Božieho slova sa snažili lámať jarmo stredovekej cirkvi. Valdenskí kazatelia sa vzdelávali pre misijnú prácu. Preto sa od každého nádejného kazateľa očakávalo, že najprv získa potrebné skúsenosti evanjelistu. Každý musel byť tri roky misijným pracovníkom, skôr než sa mohol chopiť práce vo svojom domovskom zbore. Misijná služba vyžadovala sebazaprenie a obete. V čase ťažkých skúšok to bola vhodná príprava na kazateľskú prácu. Mladí ľudia vysvätení pre duchovenskú službu nemali pred sebou nijaké vyhliadky na pozemské bohatstvo alebo slávu. Čakala ich len tvrdá práca, ohrozovali ich nebezpečenstvá a možno aj mučenícky údel. Valdenskí misionári pracovali v dvojiciach, podobne ako Kristus posielal aj svojich učeníkov. Mladého pracovníka obvykle sprevádzal starší a skúsenejší spoločník; usmerňoval ho a zodpovedal za jeho ďalší rast. Očakávalo sa, že mladý pracovník sa bude pridŕžať pokynov svojho staršieho sprievodcu. Aj keď títo spolupracovníci neboli stále spolu, predsa sa často schádzali, spoločne sa modlievali, radili a navzájom sa povzbudzovali vo viere.VSV 52.3

Keby títo ľudia boli prezradili účel svojej misijnej činnosti, bol by to určite ich koniec, preto tak starostlivo tajili svoj skutočný zámer. Každý kazateľ rozumel nejakému remeslu alebo živnosti a pod zámienkou svetského povolania plnil svoje misijné poslanie. Často vystupovali ako obchodníci alebo kupci. „Predávali hodváb, šperky a iný materiál, ktorý sa vtedy dal dostať len na vzdialených trhoch, a preto boli vítaní ako obchodníci tam, kde ich neprijali ako misionárov“ (Wilye, cit. dielo, zv. 1, kap. 7). Pritom však v duchu prosievali Boha, aby im dal múdrosť, ako ponúknuť poklady vzácnejšie než je zlato a drahé kamene. Vždy mali so sebou dobre ukryté odpisy Biblie buď celej, alebo jej častí. Kdekoľvek sa im naskytla príležitosť, upozornili svojich zákazníkov na tieto texty. Často tým vzbudili záujem o Božie slovo a radi časť Písma nechali ľuďom, ktorí po ňom zatúžili.VSV 53.1

Dielo týchto misionárov sa začalo v rovinách a údoliach na úpätí blízkych vrchov, no čoskoro sa rozšírilo aj ďaleko za hranice. Bosí, v jednoduchom hrubom oblečení, v akom chodil aj ich Majster, prechádzali veľkomestá a zašli aj do vzdialených krajín. Všade rozsievali vzácne semeno pravdy. Kadekoľvek prešli, vznikali zbory a krv mučeníkov vydávala svedectvo o pravde. Kristov deň vyjaví bohatú žatvu spasených ľudí ako výsledok úsilia týchto verných mužov. Božie slovo sa šírilo ticho a nenápadne v kresťanských krajinách a ľudia ho radostne prijímali do svojich domovov a sŕdc.VSV 53.2

Valdenskí kresťania videli v Písme nielen záznam o tom, ako Boh zaobchádzal s ľuďmi v minulosti, či akú zodpovednosť a povinnosť majú ľudia v prítomnosti, ale bolo im správou aj o nebezpečnej a slávnej budúcnosti. Verili, že koniec všetkých vecí už nie je ďaleko; a pretože Písmo skúmali s modlitbou a v slzách, mocnejšie na nich pôsobili jeho vzácne výroky a naliehavejšie si uvedomovali svoju povinnosť zvestovať ľuďom jeho spasiteľnú pravdu. Z Písma pochopili plán spásy človeka a vo viere v Ježiša Krista nachádzali útechu, pokoj a nádej. Čím viac im Božie svetlo osvecovalo myseľ a radosťou napĺňalo srdce, tým viac túžili šíriť toto svetlo medzi ľuďmi, ktorí žili v temnote bludu.VSV 53.3

Videli, že mnohí ľudia sa pod vedením pápeža a kňazov márne snažia trýznením tela získať odpustenie hriechov. Títo ľudia boli stále sústredení len na seba, lebo kňazi im kázali, že spasenie dosiahnu svojimi dobrými skutkami. Ustavične mysleli na svoju hriešnosť, obávali sa, že neuniknú Božiemu hnevu, trýznili sa duševne i telesne, no ani tak nenachádzali úľavu. Takto Rím svojím učením spútal ľudí citlivého svedomia. Tisíce takto veriacich ľudí opúšťali priateľov a príbuzných a trávili život v kláštornom prostredí. Častými pôstmi, sebatrýznením, nočným bdením a dlhotrvajúcimi modlitbami na kolenách v prostredí biednych, studených, vlhkých, kamenných ciel, dlhými púťami, pokorujúcimi, kajúcimi skutkami a krutým sebamučením sa títo ľudia márne snažili získať pokoj. Tiesnení vedomím hriechu a strachom z Božieho hnevu, prežívali muky, kým sa od vyčerpania nezrútili a bez jediného záblesku svetla a nádeje neklesli do hrobu.VSV 54.1

Valdenskí kresťania chceli týmto hladným dušiam priniesť chlieb života, oznámiť im posolstvo pokoja, obsiahnuté v Božích prísľuboch, a povedať im, že jedinou nádejou na záchranu je Ježiš Kristus. Učenie, že dobrými skutkami možno odčiniť prestúpenie Božieho zákona, pokladali za falošné. Spoľahnúť sa na ľudské zásluhy odporuje učeniu o neskonalej láske Pána Ježiša. Kristus zomrel ako zástupná obeť za človeka, pretože hriešne ľudstvo nemôže urobiť nič, čo by mu umožnilo zmieriť sa s Bohom. Základom viery kresťana sú jedine zásluhy ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa. Človek je závislý od Krista a jeho spojenie s ním musí byť také úzke, ako úzko je spätý každý úd s telom alebo ako tesne je spojená vetva s kmeňom.VSV 54.2

Učenie v cirkvi viedlo ľudí k tomu, že Boha a Ježiša Krista pokladali za prísneho, zachmúreného a neprístupného. Spasiteľa predstavovali tak, akoby s hriešnym človekom v jeho padlom stave nemal nijaký súcit, a preto potrebuje prostrednícku službu kňazov a svätých. Ľudia, ktorým Božie slovo osvietilo myseľ, chceli ostatným predstaviť Ježiša ako súcitného a milosrdného Spasiteľa, ktorý s otvoreným náručím volá všetkých ľudí, aby prišli k nemu s celým svojím bremenom hriechov, starostí a obáv. Snažili sa odstrániť prekážky, ktoré týmto ľuďom do cesty navŕšil satan, aby nemohli poznať Božie zasľúbenia a nešli priamo ku Kristovi, aby mu nevyznávali svoje hriechy a nedostali odpustenie a pokoj.VSV 54.3

Valdenský misionár ochotne odkrýval záujemcom vzácne pravdy evanjelia a obozretne šíril starostlivo odpisované časti Biblie. Jeho najväčšou radosťou bolo poskytnúť nádej takému hriešnikovi, ktorý si uvedomoval svoju hriešnosť a ktorý dosiaľ poznal len Boha pomsty, ktorý je pripravený spravodlivo trestať. S rozochveným hlasom a so slzami v očiach, často na kolenách zoznamovali svojich blížnych s Božími zasľúbeniami ako jedinou nádejou hriešnika. Svetlo pravdy tak prenikalo do zatemnenej mysle a rozháňalo mraky skľúčenosti, kým v ich srdci nezažiaril Ježiš Kristus a ako slnko spravodlivosti im svojimi lúčmi nepriniesol uzdravenie. Neraz musel určitú stať Písma prečítať viackrát, pretože ju poslucháč chcel počuť znova, akoby sa chcel ubezpečiť, že počul správne. Poslucháči chceli opätovne počuť najmä slová: „Krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu“ 1. Jána 1,7. „Ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život“ Ján 3,14.15.VSV 55.1

Mnohých ľudí tvrdenia Ríma neoklamali. Pochopili, že príhovory ľudí či anjelov za hriešnika sú zbytočné. Keď im pravé svetlo osvietilo myseľ, radostne zvolali: „Kristus je mojím kňazom, jeho krv je mojou obeťou, jeho oltár je mojou spovednicou.“ Spoľahli sa jedine na zásluhy Ježiša a opakovali slová: „Bez viery sa však nemožno zapáčiť Bohu“ Židom 11,6. „Nejestvuje pod nebom žiadne iné meno dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ Skutky apoštolov 4,12.VSV 55.2

Niektorí utrápení ľudia pokladali ubezpečenie o láske Spasiteľa za príliš krásne, než aby mu mohli uveriť. Prinieslo im však veľkú úľavu, zaliala ich taká záplava svetla, akoby boli v nebi. S dôverou uchopili Kristovu ruku a postavili sa na „Skalu vekov“. Prestali sa báť smrti a boli ochotní ísť do väzenia alebo dať sa upáliť, ak by tým mohli osláviť meno svojho Vykupiteľa.VSV 55.3

Valdenskí misionári kázali a čítali Božie slovo na tajných miestach, niekedy len jedinému poslucháčovi, inokedy malej skupinke tých, čo túžili po svetle pravdy. Takto trávili aj celé noci. Poslucháči neraz natoľko žasli, že hlásatelia Božej milosti museli čítanie prerušiť, aby prítomní mohli zvesť o spasení lepšie pochopiť. Niekedy zazneli aj otázky: „Prijme Boh naozajmojuobeť? Usmeje sa namňa? Odpustími?“ Odpoveďou im boli slová Písma: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“ Matúš 11,28.VSV 55.4

Poslucháči prijímali vierou zasľúbenie a radostne volali: „Už nemusím konať dlhé púte, nemusím chodiť na posvätné miesta. Môžem prísť k Ježišovi taký, aký som, hriešny a nečistý, a on kajúcnu prosbu neodmietne. ’Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy.‘ Aj mne, áno mne môžu byť hriechy odpustené.“VSV 56.1

Srdcia poslucháčov napÍňal príliv úprimnej radosti. Títo šťastní ľudia oslavovali meno Pána Ježiša, chválili ho a ďakovali mu. Keď sa vrátili domov, všemožne sa snažili priniesť svetlo iným a oznámiť im, že našli tú pravú a živú „cestu“. Do sŕdc tých, čo túžili po pravde, vnikalo Božie slovo ako predivná a posvätná moc. Poslucháčov presviedčal Boží hlas.VSV 56.2

Posol pravdy šiel potom ďalej. Jeho skromný zjav, úprimnosť, vierohodnosť a oddanosť Bohu neušli pozornosti ľudí. Neraz sa ho poslucháči ani nepýtali, odkiaľ prichádza, alebo kam ide. Boli ohromení, najprv prekvapením a neskôr plní vďačnosti a radosti, že ich ani nenapadlo spýtať sa ho na to. Keď ho požiadali, aby navštívil ich domácnosť, odvetil, že musí navštíviť stratenú ovcu. Neraz sa potom pýtali: „Nebol to azda Boží anjel?“VSV 56.3

V mnohých prípadoch už tohto posla pravdy nikdy neuvideli. Odišiel do iných krajov, alebo skončil život vo väzení, a možno zložil kosti tam, kde svedčil o pravde. Jeho slová sa však už nedali zničiť; pôsobili ďalej v srdciach a ich blahodarné výsledky budú známe len v deň súdu.VSV 56.4

Valdenskí misionári vnikali do satanovho kráľovstva, čím znepokojovali mocnosti temna. Knieža zla sledovalo každú snahu o šírenie pravdy, podnecovalo strach a obavy svojich podriadených. Predstavitelia Ríma postrehli, že pôsobenie skromných pocestných nebezpečne ohrozuje ich cirkevné záujmy. Keby dovolili, aby svetlo pravdy nerušene svietilo, rozptýlilo by tiesnivé mraky bludu, ktoré zatieňovali ľud. Ľudia by sa zamerali len na Boha, a to by mohlo nakoniec podkopať nadvládu cirkevnej moci.VSV 56.5

Už samotná existencia ľudí, ktorí si zachovali vieru pôvodnej cirkvi, nezvratne svedčila o odpadlíctve celého cirkevného systému, a preto vyvolala prudkú nenávisť a prenasledovanie. Rím neznášal urážku, že sa nechceli vzdať Písma. Rozhodol sa teda zničiť ich. Tak sa začali strašné križiacke boje proti Božiemu ľudu, ktorý nachádzal domov v horách. Inkvizítori ich vystopovali a častokrát sa zopakoval príbeh nevinného Ábela, ktorého pripravila o život Kainova vražedná ruka.VSV 56.6

Opätovne im bola pustošená úrodná pôda a príbytky; zbúrané boli aj ich modlitebne. Tam, kde bolo kvitnúce pole a kde stáli domy bohabojného, pracovitého ľudu, zostala púšť. Podobne ako sa divá šelma rozzúri, keď zacíti krv, tak sa vystupňovalo besnenie odporcov pravdy, keď videli utrpenie svojich obetí. Svedkov pravej viery prenasledovali po vrchoch i v údoliach, takže sa skrývali v hlbokých lesoch a v skalných úkrytoch.VSV 57.1

Proti bezúhonnému životu prenasledovaných sa nedala vzniesť ani tá najmenšia námietka. Sami nepriatelia dosviedčali ich mierumilovnosť, pokoj a zbožnosť. Ich jediným previnením bolo, že Boha neuctievali tak, ako si to priala mocenská cirkev. Preto ich ponižovali, urážali a mučili spôsobmi, aké vie vymyslieť len zvrhlá ľudská či diabolská zloba.VSV 57.2

Keď sa Rím už rozhodol túto nenávidenú sektu vykynožiť, pápež vydal bulu, ktorá jej stúpencov označila za kacírov a vyniesla nad nimi rozsudok smrti (pozri Dodatok č. 15). Neboli obviňovaní z lenivosti, nepoctivosti či neporiadnosti; šírila sa o nich zvesť, že ich predstieraná zbožnosť a posvätenosť odvádza „ovce z pravého stáda“. Podľa pápežovho rozhodnutia „ak sa táto zhubná, ohavná sekta škodcov odmietne podriadiť, treba ju vyhubiť ako klbko jedovatých hadov“ (Wilye, cit. dielo, zv. 16, kap. 1). Nenapadlo tohto povýšeneckého mocipána, že sa so svojimi slovami ešte niekedy stretne? Neuvedomoval si, že jeho slová sú zaznamenané v nebeských knihách a že sa mu ozvú pri súde? Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ Matúš 25,40.VSV 57.3

Pápežská bula vyzývala všetkých členov cirkvi, aby sa zúčastnili v boji proti kacírom. V snahe získať ľudí pre toto zvrhlé dielo „oslobodila ich od všetkých cirkevných trestov, všeobecných i jednotlivých. Každého, kto sa zapojí do tohto krížového ťaženia, zbavila akejkoľvek prísahy, ktorú možno urobil. Dávala mu právo na majetok, získaný hoci nezákonne. Každému, kto usmrtí kacíra, sľubovala odpustenie všetkých hriechov. Za neplatné vyhlásila všetky zmluvy, ktoré zvýhodňovali valdenských veriacich, a ich sluhom prikázala, aby od nich odišli. Nikto im nesmel poskytnúť nijakú pomoc. Každý mal právo zmocniť sa ich majetku“ (Wylie, cit. dielo, zv. 16, kap. 1). Tento spis jasne odhaľuje, aký duch ho inšpiroval. Znel z neho rev draka, a nie Kristov hlas.VSV 57.4

Predstavitelia rímskej cirkvi nechceli prispôsobiť svoju povahu príkazom Božieho zákona. Tvorili si pravidlá, ktoré im vyhovovali, a rozhodli sa prinútiť všetkých, aby sa nimi riadili, pretože to prikázal Rím. Tak došlo k tým najstrašnejším tragédiám. Nehodní a rúhaví kňazi a pápeži konali dielo, ktoré im kázal vykonať satan. Akékoľvek milosrdenstvo im bolo neznáme. Ten istý duch, ktorý ukrižoval Krista a popravil apoštolov, a ktorý svojho času podnietil krvilačného Nera proti veriacim, teraz chcel vyhubiť Božích obľúbencov.VSV 57.5

Stáročia trvajúce prenasledovanie, ktoré títo bohabojní svedkovia trpezlivo a statočne znášali, oslávilo ich Vykupiteľa. Títo ľudia napriek krížovým výpravám proti nim i napriek neľudskému týraniu, ktorému boli vystavení, ďalej posielali svojich misionárov šíriť vzácnu pravdu. Boli prenasledovaní a zomierali, ale ich krv zvlažovala zasiate semeno, ktoré prinášalo plody. Tak svedčili valdenskí kresťania o Bohu stáročia pred narodením Luthera. Rozutekaní do mnohých krajín siali reformačné semeno, ktoré vyklíčilo v dobe Viklefa, rozrástlo sa do šírky a do hĺbky za čias Luthera a až do končín sveta ho budú šíriť ľudia rovnako ochotní trpieť „pre slovo Božie a svedectvo o Ježišovi“ Zjavenie Jána 1,9.VSV 58.1