Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents

Veľký spor vekov

 - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    Dodatok č. 11. Omša

    Obeť svätej omše je v katolíckej bohoslužbe slávením Kristovej obete na kríži. Slovo omša (z missa, neskorá latinská podoba slova mission – poslanie, prepustenie) označuje liturgický úkon slávnostného rozhrešenia a požehnania v tom zmysle, že omšová obeť je podstatným prostriedkom, ktorým sa ľudský život požehnáva a posväcuje.VSV 496.2

    Podstata omše spočíva v tom, že ako sprítomnenie Kristovej obete na kríži (obete Novej zmluvy) nie je len jej pripomienkou, ani jej opakovaným napodobením či doplnením (čo by úplne odporovalo celej platnosti a jedinečnosti obete na kríži). Omša je svojou podstatou totožná s obeťou na kríži a poukazuje na toho istého Veľkňaza, na tú istú prinášanú obeť – na Krista. Iba spôsob obetovania pri omši je odlišný od historického obetovania na kríži. Tam totiž bola obeť krvavá, pri omši sa deje nekrvavo v podobe chleba a vína. V katolíckom chápaní viery je teda omša stredobodom života, najskutočnejším stretnutím s Bohom, a tým aj najviditeľnejším vniknutím milosti do ľudského života“ (Der Grosse Herder, zv. VI).VSV 496.3

    Walther von Loewenich píše v knihe Der moderne Katholizismus: „Luther zavrhol omšu ako ľudský výmysel. Pri omši prináša cirkev telo a krv Kristovu ako svoju obeť. Tým sa marí neopakovateľnosť a jedinečnosť Kristovej obete. Omša je preto pre Luthera ohavnou modloslužbou a zlorečeným modlárstvom. Ňou dosahuje poverčivá skutkárska zbožnosť svoj strašný vrchol. Preto sa jeho hnev zameral proti tomuto obradu. Dnešný katolicizmus označuje Lutherovu polemiku za tragické nedorozumenie. Pritom sa poukazuje na 2. článok 22. zasadnutia tridentského koncilu. Čítame v ňom toto: ’Je to jedna a tá istá obeť, ktorú teraz prostredníctvom kňazov prináša ten, ktorý ju kedysi priniesol na kríži, pričom len spôsob obetovania je odlišný.‘VSV 496.4

    Predmetom obetovania pri omši je nielen cirkev, ale aj sám Kristus. Omša je síce pravou a vlastnou obeťou, ale v podstate je totožná s Kristovou obeťou na kríži. Podstatná totožnoť je vyjadrená symbolom zastúpenia. Pri prvej večeri sa obetoval sám Kristus, aby zanechal obeť, ktorou bude znázorňovaná tá jedinečná krvavá obeť na kríži, čím bude jeho pamiatka trvať až do konca sveta. Obeť pri omši nie je však len napodobeninou alebo spomienkou na obeť na kríži, ale sa koná ako skutočná obeť na oltári. Teológovia síce hovoria o ’opakovaní‘ obete na kríži, ktorá sa deje na oltári. Tým však nemá byť dotknutá totožnosť pri omši s obeťou na kríži. Ak je sám Kristus chápaný ako subjekt oltárnej obete, potom je Lutherova námietka proti ’dielu človeka‘ zrejme neudržateľná. Teraz je dôležité, aby nám bol tento bod jasný. Nie je to však také ľahké, lebo, ako sa zdá, ani sami katolíci nemajú v tom jasno.VSV 497.1

    Lutherovi nemožno vyčítať ani to, že nebral ohľad na totožnosť obete na kríži s obeťou pri omši, pretože to tridentský koncil (1545-1563) formuloval až po jeho smrti. V nijakom predchádzajúcom oficiálnom rozhodnutí o viere to nie je presne povedané. V kánone o omši (Canon missae), teda v cirkevnej liturgii, ktorej sa Luther predovšetkým pridŕžal, niet o tom jasnej zmienky. Naopak, všetky príslušné miesta v tomto kánone hovoria len o obeti cirkvi a kňaza. Viackrát sa prosí o to, aby Boh milostivo prijal túto „svätú, čistú obeť“. Taká prosba je ťažko pochopiteľná pri vlastnej Kristovej obeti. Za obeť sa považuje tá obeť, „ktorú prinášame my, tvoji sluhovia a celá tvoja cirkev“. Kňaz prosí, aby Boh prijal našu obeť práve tak milostivo, ako kedysi obeť Ábelovu, Abrahámovu a Melchisedekovu. Táto prosba určite predpokladá aj to, že subjektom obetovania je cirkev, prípadne kňaz. Z uvedeného kánonu o omši nemohol teda Luther vyčítať dôkaz proti svojmu chápaniu omše ako obete cirkvi. V tomto nebol zrejme sám. V stredoveku boli hlasy, ktoré moc kňazov vyvyšovali nad moc Ježiša Krista, pretože Kristus sa obetoval len raz, zatiaľ čo kňazi tak robia denne. S podobným chápaním sa stretávame ešte v pastierskom liste arcibiskupa Johanna Katschthalera zo Salzburgu z 2. februára 1905. Okrem iného sa tu hovorí: „Mária priviedla božské dieťa na svet raz. Kňaz to však robí nie raz, ale stokrát, ba tisíckrát, teda pri každej omši. Sprítomňujú tým kňazi telo a krv Pána? Vôbec nie; oni obetujú, prinášajú nebeskému Otcovi obeť. Je to tá istá obeť, ktorú ako krvavú priniesol Kristus na Golgote a ako nekrvavú pri poslednej večeri. Pri svätej omši robia tak prostredníctvom svojho zástupcu, katolíckeho kňaza. Kristus ustanovil namiesto seba kňazov, aby pokračovali v obeti, ktorú priniesol. Im zveril právomoc nad svojím svätým ľudom, ako aj nad svojím telom. Katolícky kňaz ho môže na oltári nielen sprítomniť, zavrieť do svätostánku, opäť ho vziať, dávať ho veriacim, ba môže ho, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, obetovať ako nekrvavú obeť za živých a mŕtvych. Kristus, jednorodený Syn Boha Otca, prostredníctvom ktorého bolo stvorené nebo i zem, ktorý nesie celý vesmír, je tým katolíckemu kňazovi po vôli.VSV 497.2

    Pramene: Z katolíckeho hľadiska: H. G. Schroeder, Canons and Decrees of the Council of Trent, St. Louis 1941; Catholic Encyclopedia; Nikolaus Gihr, Holy Sacrifice of the Mass, St. Louis 1937; J. A. Jungmann, Missarum Sollemnia, Freiburg 1952; K. Rahner, Die vielen Messen und das eine Opfer, 1951; B. Durst, Das Wesen der Eucharistiefeier, 1953; Thalhofer, Handbuch der katholischen Liturgie, 1912, Fr. Heiler, Der Katholizismus, 1923.VSV 498.1

    Z protestantského hľadiska: Philip Schaff, Creeds of Christendom; Ján Kalvín, Instituce učení křesťanského náboženství, Praha 1951; E. B. Pusey, The Doctrine of the Real Presence, Oxford 1855; K. R. Hagenbach, Lehrbuch der Dogmengeschichte.VSV 498.2

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents