Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents

Veľký spor vekov

 - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    11. kapitola — Protest kniežat

    Vynikajúce svedectvo o reformácii podali svojím protestom nemecké kresťanské kniežatá na sneme v Speyeri roku 1529. Títo Boží muži svojou odvahou, vierou a neochvejnosťou vydobyli slobodu myslenia a svedomia pre nasledujúce storočia. Ich protest dal reformovanej cirkvi názov „protestantská“. Zásady ich protestu tvoria „pravú podstatu protestantizmu“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).VSV 144.1

    Pre reformáciu sa začalo smutné a nebezpečné obdobie. Napriek wormskému výnosu, ktorý vyhlásil Luthera za vyvrheľa, zakazoval hlásať jeho učenie alebo mu veriť, v Nemecku dosiaľ vládla náboženská znášanlivosť. Božia prozreteľnosť zdržiavala sily, ktoré odporovali pravde. Cisár Karol V. by bol reformáciu najradšej zničil, no len čo sa rozohnal na úder, bol nútený cúvnuť. Už sa zdalo, že bezprostredne hrozí nevyhnutná záhuba všetkým, čo si trúfli postaviť sa proti Rímu. V rozhodujúcej chvíli sa však na východnej hranici ríše objavili turecké vojská, inokedy zase nemeckému cisárovi vyhlásil vojnu francúzsky kráľ či sám pápež, žiarlivý na jeho rastúcu moc. Kým teda medzi národmi zúrili nezhody a rozbroje, reformácia sa mohla utužiť a šíriť.VSV 144.2

    Nakoniec si však katolícki panovníci urovnali svoje spory, aby mohli spoločne zasiahnuť proti reformátorom. Speyerský snem z roku 1526 zaručoval každému štátu úplnú náboženskú slobodu až do zvolania všeobecného snemu. Len čo však pominulo nebezpečenstvo, ktoré viedlo k tomuto ústupku, cisár zvolal roku 1529 do Speyeru druhý snem, ktorý mal kacírstvo vyhubiť. Na tomto sneme mali kniežatá podľa možnosti pokojne prejsť na protireformačné stanovisko; v opačnom prípade bol cisár rozhodnutý použiť meč.VSV 144.3

    Obhajcovia pápeža jasali. Prišli do Speyeru v hojnom počte a verejne prejavovali svoje nepriateľstvo voči reformátorom a ich stúpencom. Melanchton o tom povedal: „Sme ako vyvrheli, ako smeti sveta; Kristus však pohliadne na svoj úbohý ľud a zachráni ho“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5). Evanjelické kniežatá zúčastnené na sneme nesmeli ani vo vlastnom dome dovoliť, aby sa im kázalo evanjelium. Obyvatelia Speyeru však túžili po Božom slove a napriek zákazu sa po tisícoch zhromažďovali na bohoslužbách v kaplnke saského kniežaťa.VSV 144.4

    Tým sa urýchlil príchod rozhodujúcej chvíle. Cisár poslal snemu posolstvo so žiadosťou, aby zrušil uznesenie zaručujúce slobodu svedomia, lebo to údajne podnietilo rozmach veľkého neporiadku. Toto posolstvo pobúrilo a rozhorčilo evanjelických kresťanov. Jeden z nich povedal: „Kristus znova padol do rúk Kajfáša a Piláta.“ Obhajcovia pápežstva sa rozzúrili a ktorýsi fanatik spomedzi nich vyhlásil: „Turci sú lepší než luteráni, lebo dodržiavajú pôstne dni, ale luteráni ich nezachovávajú. Ak budeme musieť voliť medzi Písmom svätým a starými cirkevnými bludmi, radšej zavrhneme Písmo.“ Melanchton na to poznamenal: „Faber tu na sneme každý deň hodí na nás evanjelikov ďalší kameň“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 145.1

    Náboženskú znášanlivosť zaručoval zákon a evanjelické štáty boli rozhodnuté netrpieť nijaké porušovanie svojich práv. Luther bol ešte v kliatbe, ktorú naňho uvalil wormský edikt, a nesmel sa teda zúčastniť na sneme v Speyeri; no namiesto neho tam boli jeho blízki spolupracovníci a kniežatá, ktorých povolal Boh, aby v tejto kritickej chvíli obhajovali jeho pravdu. Šľachetný muž Fridrich Múdry, bývalý Lutherov ochranca, zomrel; jeho brat a nástupca vojvoda Ján radostne vítal reformáciu, a hoci bol mierumilovný, v otázkach týkajúcich sa viery prejavil veľkú rozhodnosť a odvahu.VSV 145.2

    Kňazi žiadali, aby sa štáty, ktoré prijali reformáciu, bezpodmienečne podriadili rímskej moci. Reformátori naproti tomu žiadali, aby im zostala už predtým zaručená sloboda. Štáty, ktoré prijali Božie slovo, nemohli uznať nadvládu Ríma.VSV 145.3

    Nakoniec bol podaný kompromisný návrh, aby sa v štátoch, do ktorých reformácia dosiaľ neprenikla, prísne dodržiaval wormský edikt. „V tých štátoch však, kde sa ľud od ediktu odchýlil a kde jeho dodržiavanie nemožno vynútiť bez nebezpečenstva vzbury, nemajú sa zavádzať nijaké nové reformy, nemajú sa viesť nijaké vieroučné spory, neslobodno odporovať omši a nepripustiť, aby rímski katolíci prijímali Lutherovo učenie“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5). Tieto opatrenia snem schválil na veľkú radosť kňazov a prelátov.VSV 145.4

    V prípade, že by sa toto opatrenie mocensky vynucovalo, „reformácia by sa nemohla šíriť v ďalších mestách, ani upevňovať na dobrých základoch tam, kde sa už rozšírila“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5). Bol by to útlak slobody prejavu. Každý prestup na pravú vieru by bol znemožnený. Od prívržencov reformácie sa požadovalo, aby sa týmto obmedzeniam a zákazom bezodkladne podriadili. Zdalo sa, že svet čoskoro príde o každú nádej. „Návrat pod nadvládu Ríma... by nutne znamenal návrat starých poriadkov“ a potom by sa iste našla príležitosť „na zavŕšenie skazy diela, aj tak už otraseného“ fanatizmom a rozkolom (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 145.5

    Keď sa evanjelici zišli na poradu, ich vzájomné pohľady prezrádzali obavy a strach. Jeden druhého sa pýtal: „Čo robiť?“ Šlo o veľmi významné a ďalekosiahle otázky. Majú sa predstavitelia reformácie podvoliť a zmieriť sa s ediktom? Ako ľahko mohli v tejto kritickej chvíli vykročiť nesprávnym smerom! Koľko len zámienok, výhovoriek a dôvodov mohli nájsť na nevyhnutnosť podriadiť sa! Evanjelická šľachta mala zaručenú slobodu vyznania. Rovnaké práva mali aj všetci ich poddaní, ktorí prijali reformačnú vieru ešte pred schválením wormského výnosu. Nemohli by sa s tým uspokojiť? Koľkým nebezpečenstvám by sa mohli vyhnúť, keby sa podvolili! Do akých nepredvídaných nebezpečenstiev a sporov ich neochota poslúchnuť privedie! Kto vie, čo môže priniesť budúcnosť? Preto prijmime olivovú ratolesť mieru, ktorú nám podáva Rím a zaceľme rany Nemecka. Takýmito a podobnými dôvodmi mohli reformátori ospravedlniť svoj súhlas s opatrením, po ktorom by onedlho nasledovala ich porážka.VSV 146.1

    Našťastie rozpoznali, z akej zásady vychádza návrh na riešenie a rozhodovali sa na základe viery. O akú zásadu šlo? Bolo to právo Ríma utláčať svedomie a zakazovať slobodné štúdium. Či sa však ich protestantským poddaným neponúkala náboženská sloboda? Iste, ale iba ako zvláštna výhoda vyjadrená danou dohodou, nie však ako právo. Pre všetkých tých, čo sa na dohode nezúčastnili, mala platiť tvrdá zásada autority; na svedomie sa nebral nijaký ohľad. Rím bol neomylným sudcom a bolo ho treba poslúchať. Súhlasiť s navrhovanou dohodou by znamenalo, že náboženská sloboda sa bude vzťahovať len na reformované Sasko a pre ostatný kresťanský svet bude skúmanie Písma a vyznávanie reformačnej viery zločinom, ktorý sa bude trestať väzením a upaľovaním na hranici. Môžu azda súhlasiť, aby náboženská sloboda bola obmedzená len na určitú oblasť? Môžu prijať vyhlásenie, že reformácia už nesmie získať nijakého stúpenca? Má sa uznať, že všade, kde Rím teraz vládne, má vládnuť navždy? Mohli by potom reformátori tvrdiť, že nie sú zodpovední za krv stovák a tisícov tých, čo následkom tejto dohody prídu o život v krajinách ovládaných cirkevnou hierarchiou? Bola by to v najrozhodujúcejšej chvíli zrada evanjelia a kresťanských slobôd.“ Rozhodli sa teda radšej „obetovať všetko, svoj štát, svoju korunu, ba aj svoj život“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 146.2

    Kniežatá sa dohodli: „Toto nariadenie odmietneme, o otázkach svedomia nerozhoduje väčšina“ a oznámili: „Za pokoj v ríši vďačíme výnosu z roku 1526. Jeho zrušením by v Nemecku zavládol nepokoj a rozvrat. Snem nemá právo rušiť náboženské slobody, kým sa nezíde koncil“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5). Štát je povinný chrániť slobodu svedomia, a tým sa otázka jeho právomoci v náboženských záležitostiach končí. Každá vláda, ktorá chce usmerňovať alebo vynucovať náboženské presvedčenie mocou, zrieka sa zásady, za ktorú tak skvele bojovali evanjelickí kresťania.VSV 146.3

    Obhajcovia pápežstva sa rozhodli potlačiť to, čo nazývali „nebezpečnou tvrdošijnosťou“. Spočiatku sa snažili medzi stúpencami reformácie vyvolať rozkol a zastrašiť tých, čo sa k nej dosiaľ zjavne nehlásili. Nakoniec pozvali pred snem zástupcov slobodných miest, ktorých vyzvali, aby vyhlásili, či s podmienkami návrhu súhlasia. Ich žiadosť o odklad bola zamietnutá. Keď mali prisahať, takmer polovica sa postavila za reformátorov. Tí, čo sa slobody svedomia a práva samostatne myslieť nechceli vzdať, dobre vedeli, že sa svojím stanoviskom vystavujú budúcej kritike, odsúdeniu a prenasledovaniu. Jeden z delegátov povedal: „Musíme buď zaprieť Božie slovo, alebo sa dať upáliť“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 147.1

    Kráľovi Ferdinandovi, ktorý na sneme zastupoval cisára, bolo zrejmé, že ak kniežatá výnos nepodporia a neprijmú, vyvolá to vážne nezhody. Pokúsil sa ich teda presvedčiť. Vedel totiž, že násilím by sa odhodlanie evanjelikov len umocnilo. „Prosil kniežatá, aby ustanovenie prijali, pričom ich ubezpečoval, že cisár bude s nimi spokojný.“ Títo verní muži však uznávali moc, ktorá prevyšuje právomoc pozemských vládcov a pokojne odpovedali: „Poslúchneme cisára vo všetkom, čo môže pomôcť udržať pokoj a bude na Božiu česť“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 147.2

    Nakoniec kráľ pred snemom oznámil kniežaťu a jeho priateľom, že jeho výnos „bude vydaný ako cisárovo nariadenie“ a že „im nezostáva nič iné, len sa podriadiť väčšine“. Kráľ po tomto vyhlásení zo zhromaždenia odišiel bez toho, aby predstaviteľom reformácie dal príležitosť, aby sa o výnose mohli v diskusii vyjadriť alebo dať naň odpoveď. „Márne poslali kráľovi posolstvo, aby sa vrátil.“ Ten na ich námietky odpovedal: „Je to hotová vec; nezostáva iné, len sa podrobiť“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 5).VSV 147.3

    Cisárska strana bola presvedčená, že evanjelické kniežatá sa budú odvolávať na Písmo a že ho vyzdvihnú nad učenie a požiadavky kohokoľvek z ľudí. Dobre vedeli, že kdekoľvek táto zásada zvíťazí, tam pápežstvo nakoniec stratí svoju moc. Stúpenci cisára však podobne ako tisíce ich nasledovníkov videli len to, „čo sa dá vidieť iba telesnými očami a navrávali si, že budúcnosť patrí stanovisku cisára a pápeža a reformácia nemá nijakú nádej“. Keby sa však reformátori mali spoliehať len na ľudskú pomoc, boli by naozaj bezmocní, ako to o nich predpokladali ich nepriatelia. Aj keď ich nebolo mnoho a vzdorovali Rímu, boli silní. Odvolali sa „proti uzneseniu snemu k Božiemu slovu a od cisára Karola k Ježišovi Kristovi, Kráľovi kráľov a Pánovi pánov“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).VSV 147.4

    Keď Ferdinand nechcel zohľadniť ich presvedčenie v otázke svedomia, kniežatá sa rozhodli nedbať na jeho prítomnosť a bezodkladne predložiť svoj protest národnému snemu. Napísali slávnostné vyhlásenie a predložili ho delegátom. Znelo:VSV 148.1

    Protestujeme týmto pred Bohom, naším jediným Stvoriteľom, Ochrancom, Vykupiteľom a Spasiteľom, ktorý bude raz naším Sudcom, a pred všetkými ľuďmi i celým stvorenstvom, že my za seba i za svoj ľud v nijakom prípade s navrhovaným nariadením nesúhlasíme a nepripojíme sa k ničomu, čo sa akokoľvek prieči Bohu, svätému Božiemu slovu, nášmu pravému svedomiu a spáse našich duší...VSV 148.2

    Vyhlásené nariadenie neschvaľujeme! Tvrdíme, že aj keď všemohúci Boh niektorého človeka povolá, aby Boha poznal, tento človek nemôže Boha poznať... Bezpečné učenie je len to, ktoré sa zhoduje s Božím slovom... Hlásať akékoľvek iné učenie Pán zakazuje. Písmo sväté sa vykladá samo... Túto svätú knihu kresťan nevyhnutne potrebuje, ľahko jej porozumie a jej poslaním je odstraňovať duchovnú tmu. Z Božej milosti sme rozhodnutí zachovávať a výlučne hlásať len čisté učenie Božieho slova Starej i Novej zmluvy a nedopustiť, aby sa k nemu pridávalo čokoľvek, čo odporuje jeho obsahu. Toto Slovo je jedinečná pravda; je bezpečným meradlom každého učenia a života; nemôže teda zlyhať, ani nás oklamať. Kto stojí na tomto základe, odolá všetkým pekelným mocnostiam, takže každá ľudská márnosť, ktorá sa mu protiví, padne pred Božou tvárou.VSV 148.3

    Preto teda odmietame jarmo, ktoré sa na nás kladie... Súčasne očakávame, že Jeho cisárska Milosť sa voči nám zachová ako kresťanský vládca, ktorý Boha miluje nadovšetko. Oznamujeme, že jemu i vám, milostiví páni, budeme ochotne prejavovať lásku a poslušnosť, ako je našou spravodlivou a zákonitou povinnosťou“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).VSV 148.4

    Účastníkov snemu tento protest hlboko dojal. Nad odvahou protestujúcich väčšina prítomných užasla a obávala sa búrlivej a neistej budúcnosti. Zdalo sa, že rozkol, spory a krviprelievanie sú neodvratné. Stúpenci reformácie v istote, že obhajujú spravodlivosť a spoliehajú sa na ruku Všemohúceho, boli „odvážni a odhodlaní“.VSV 148.5

    Zásady obsiahnuté v tomto chýrnom proteste... sú samou podstatou protestantizmu. Tento protest odporuje dvom možnostiam zneužitia moci v otázkach viery: prvou je zasahovanie štátu do náboženských otázok a druhou je samozvaná moc cirkvi. Protestantizmus namiesto týchto neprístojností stavia svedomie nad štátnu moc a Božie slovo nad moc cirkvi. Predovšetkým odmieta zasahovanie svetskej moci do vecí duchovných, pričom sa odvoláva na slová apoštolov: ’Boha treba poslúchať viac ako ľudí‘ Skutky apoštolov 5,29. Protestantizmus vyvýšil Kristovu korunu nad korunu Karola V. Šiel však ešte ďalej, keď vyhlásil, že každé ľudské učenie treba podriadiť Božiemu slovu“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6). Protestanti sa okrem toho hlásili k právu slobodne vyznávať svoje presvedčenie o pravde. Božiemu slovu budú nielen veriť a poslúchať ho, ale budú aj učiť, čo Božie slovo hovorí, a právo zasahovať do toho neuznávajú ani kňazom, ani úradom. Speyerský protest bol slávnostným vystúpením nielen proti náboženskej neznášanlivosti, ale aj požiadavkou na právo každého človeka uctievať Boha podľa vlastného svedomia.VSV 149.1

    Protest bol verejne oznámený. Zapísal sa do pamäti tisícov a dostal sa do nebeských záznamov, odkiaľ ho nikto nevymaže. Celé evanjelické Nemecko ho prijalo ako výraz svojej viery. Ľudia v tomto vyhlásení poznávali prísľub novej a lepšej doby. Istý šľachtic povedal speyerským protestantom: „Kiež Všemohúci, ktorý vám dal tú milosť, že ste ho mohli tak dôrazne, slobodne a smelo vyznať, vás zachová v kresťanskej neochvejnosti až do súdneho dňa“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).VSV 149.2

    Keby si bola reformácia po úspešnom začiatku dovolila kvôli priazni sveta prispôsobiť sa okolnostiam, bola by sa spreneverila Bohu i sebe, čím by si pripravila vlastnú záhubu. Skúsenosť týchto reformátorov je poučením pre všetky nasledujúce veky. Satan pôsobí proti Bohu a jeho Slovu stále rovnako. Dnes práve tak ako v 16. storočí odporuje tomu, aby sa Písmo stalo meradlom života. Dnešní ľudia sa veľmi odchyľujú od biblických právd a prikázaní, a preto sa treba vrátiť k pevnému základu protestantizmu – k Písmu, jedine k Písmu ako pravidlu viery a každodenného života. Satan sa všemožne snaží obmedzovať náboženskú slobodu. Moc, proti ktorej protestanti v Speyeri vystúpili, sa s novou silou pokúša dosiahnuť svoju stratenú nadvládu. Taká istá neochvejná vernosť Božiemu slovu, aká sa prejavila vo chvíli pre reformáciu rozhodujúcej, je jedinou nádejou nápravy aj dnes.VSV 149.3

    Objavili sa náznaky, že protestanti sú ohrození. No ukázalo sa aj znamenie, že Božia ruka je pripravená verných zachrániť. Práve v tom čase „Melanchton náhlivo sprevádzal ulicami Speyeru smerom k Rýnu svojho priateľa Šimona Grynaeua a naliehavo ho žiadal, aby utiekol za rieku. Keďže Grynaeus bol týmto náhlením prekvapený, Melanchton mu to vysvetlil. Zjavil sa mi neznámy starec, vyzeral vážne, dôstojne a povedal mi, že Ferdinand o chvíľu pošle strážnikov, aby Grynaeua zatkli“.VSV 149.4

    V ten deň totiž Faber, jeden z popredných pápežových obhajcov v svojej kázni Grynaeua osočil ako obhajcu „istých ohavných bludov“. „Faber potlačil svoj hnev a po kázni šiel hneď ku kráľovi a dostal od neho zatykač na nepohodlného heidelberského profesora. Melanchton nepochyboval o tom, že priateľa zachránil sám Boh, keď poslal jedného zo svojich anjelov, aby ho varoval.VSV 150.1

    Melanchton potom na brehu Rýna bez pohnutia čakal, ako vody tejto rieky Grynaeua pred prenasledovateľmi zachránia. ’Konečne‘, zvolal Melanchton, keď ho uvidel na druhej strane, ’konečne je vytrhnutý z krutých pazúrov tých, čo dychtia po nevinnej krvi‘. Keď sa Melanchton vrátil domov, dozvedel sa, že strážnici, ktorí Grynaeua hľadali, prekutali celý dom od povaly až po pivnicu“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).VSV 150.2

    Reformácia sa však mala ešte výraznejšie zaskvieť pred mocnými tohto sveta. Kráľ Ferdinand odmietol evanjelické kniežatá vypočuť. Namiesto toho smeli predložiť svoju záležitosť cisárovi a zhromaždeným cirkevným i štátnym hodnostárom. Keďže cisár Karol V. chcel urovnať spory, ktoré po vyhlásení protestu v Speyeri zmietali ríšou, zvolal do Augsburgu snem, ktorému podľa oznámenia hodlal sám predsedať. Na tento snem boli pozvaní aj predstavitelia protestantov.VSV 150.3

    Reformácii hrozila veľká pohroma. Jej obhajcovia zverili záležitosť Bohu a prisahali, že evanjeliu zostanú verní. Saské knieža varovali jeho poradcovia, aby na snem nechodil. Tvrdili, že cisár vyžaduje účasť protestantských kniežat len preto, aby ich vlákal do pasce. „Ísť, nechať sa zavrieť do mestských hradieb, a tak sa vydať do rúk mocného nepriateľa, to predsa znamená riskovať všetko!“ Iní však veľkoryso tvrdili: „Kniežatá by mali prejaviť odvahu a Božia vec bude zachránená.“ Luther povedal: „Boh je verný, neopustí nás“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 2). Knieža sa teda vypravilo do Augsburgu aj so svojím sprievodom. O nebezpečenstve, ktoré im tam hrozí, vedeli všetci a mnohí odchádzali ustarostení, s obavami o život. No Luther, ktorý ich sprevádzal až od Coburgu, povzbudzoval ich slabnúcu vieru piesňou, ktorú zložil na túto cestu: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ Táto pieseň rozptýlila mnohé úzkostné predtuchy a povzbudila nejedno ochabnuté srdce.VSV 150.4

    Evanjelické kniežatá sa rozhodli predložiť snemu svoje názory systematicky zhrnuté a doložené výrokmi Písma svätého. Prípravu textu zverili Lutherovi, Melanchtonovi a ich blízkym spolupracovníkom. Protestanti prijali tento spis ako vyznanie svojej viery a ako významný dokument ho potom podpísali. Bol to čas ťažkej skúšky. Reformátorov trápili obavy, aby táto záležitosť nebola spájaná s politickými otázkami. Uvedomovali si, že v reformácii by mal byť výlučne zjavný len vplyv Božieho slova. Keď toto „vyznanie chceli podpísať protestantskí šľachtici, Melanchton bol proti tomu a poznamenal: To musia predložiť teológovia, Boží služobníci; autoritu vládcov krajiny treba ušetriť na iné veci“. Ján Saský odvetil: „Daj Boh, aby ste ma z toho nevynechali. Som rozhodnutý vykonať, čo je správne, aj keby som mal prísť o korunu. Chcem vyznávať Pána. Kniežací klobúk a hermelínový plášť nie sú mi také drahé ako kríž Ježiša Krista.“ Po týchto slovách vzal pero a Vyznanie podpísal. Pero potom vzal iný šľachtic a povedal: „Pre česť môjho Pána Ježiša Krista som ochotný vzdať sa svojho majetku a obetovať aj svoj život. Než by som mal prijať nejaké iné učenie ako to, ktoré je v tomto Vyznaní, radšej sa vzdám svojich území i ľudí a s palicou v ruke odídem z vlasti svojich otcov“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 6). Takto sa prejavila viera a odvaha týchto Božích mužov.VSV 151.1

    Nadišiel čas, aby stúpenci reformácie predstúpili pred cisára. Karol V. sedel na svojom tróne medzi kniežatami a šľachticmi a prijal reformátorov. Tí prečítali Vyznanie svojej viery. Pred týmto vznešeným zhromaždením jasne vyložili pravdy evanjelia a poukázali na bludy rímskej cirkvi. Tento deň sa právom volá „najväčším dňom reformácie a jedným z najslávnejších v dejinách kresťanstva a ľudstva“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 7).VSV 151.2

    Ubehlo len niekoľko rokov odvtedy, čo wittenberský mních stál pred snemom vo Wormsi sám. Na jeho mieste stáli teraz vznešené a mocné kniežatá ríše. Aj keď Luther do Augsburgu prísť nesmel, bol tam však svojím slovom a modlitbami. Napísal: „Som nadmieru šťastný, že som sa dožil tejto hodiny, keď takí vzácni vyznávači skvelým Vyznaním vyvýšili Krista pred takým veľkolepým zhromaždením“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 7). Tak sa naplnili slová Písma: „Pred kráľmi budem hovoriť o tvojich svedectváchŽalm 119,46.VSV 151.3

    Za čias apoštola Pavla sa evanjelium, pre ktoré bol v žalári, rovnakým spôsobom dostalo až pred kniežatá a šľachticov cisárskeho mesta. Podobne aj teraz po cisárskom zákaze hlásať evanjelium z kazateľníc zaznelo v paláci. To, čo mnohí pokladali za nevhodné hlásať poddanému ľudu, s úžasom teraz počúvali vládcovia a hodnostári ríše. Poslucháčmi boli králi a šľachtici; korunované kniežatá boli kazateľmi a témou kázní boli kráľovské pravdy samého Boha. „Od čias apoštolov sa nič väčšie neudialo a svet nepočul veľkolepejšie Vyznanie“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 7).VSV 151.4

    Istý katolícky biskup povedal: „Všetko, čo hovoria luteráni, je pravda; to nemôžem poprieť.“ Ktosi sa Dr. Ecka spýtal: „Môžete rozumne vyvrátiť Vyznanie kniežaťa a jeho spoločníkov?“ Eck odvetil: „Z apoštolských a prorockých výrokov nie, ale zo spisov cirkevných otcov a z výrokov koncilov áno.“ Odpoveď na to znela: „Rozumiem, podľa vás luteráni vychádzajú z Písma, ale my stojíme mimo Písma“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 8).VSV 152.1

    Niektoré nemecké kniežatá prijali reformačnú vieru. Sám cisár vyhlásil, že články protestantov sú čistá pravda. Vyznanie, preložené do mnohých jazykov, sa rozšírilo po celej Európe a milióny ľudí ďalších generácií ho prijímali ako prejav svojej viery.VSV 152.2

    Verní služobníci však nezostali v Božom diele osamotení. Keď sa proti nim spájali duchovné mocnosti zla, Pán nezabúdal na svoj ľud. Keby mohli vidieť duchovným zrakom, zahliadli by jasné dôkazy Božej prítomnosti a pomoci, aké videl dávny prorok. Keď Elízeov sluha upozornil svojho pána na nepriateľské vojsko, ktoré ich obkľúčilo a nenechalo im nijakú možnosť ústupu, prorok sa modlil: „Hospodine, otvor mu, prosím, oči, aby videl2. Kráľov 6,17. Sluha zrazu videl, že úbočie je plné vozov a ohnivých koní. Nebeské vojsko bolo pripravené ochrániť Božieho muža. Anjeli teda bdejú nad tými, ktorým záleží na obnove cirkvi.VSV 152.3

    Podľa jednej zo zásad, ktoré Luther čo najdôslednejšie presadzoval, sa reformácia nemá opierať o svetskú moc a nesmú ju chrániť zbrane. Tešil sa, že evanjelium prijali ríšske kniežatá, ale o návrhu kniežat utvoriť obranný zväz vyhlásil, že „učenie evanjelia má obhajovať sám Boh. Čím menej bude do diela zasahovať človek, tým mocnejší bude zásah Boží. Všetky navrhované opatrenia sú podľa jeho názoru dôsledkom neodôvodnených obáv a hriešnej nedôvery“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 10, kap. 14).VSV 152.4

    Keď sa proti reformačnej viere spájali mocní nepriatelia a zdalo sa, že sa proti nej vytasí tisíce mužov, vtedy Luther napísal: „Satan stupňuje svoju zúrivosť, bezbožní veľkňazi stroja úklady, hrozí nám vojna. Vyzvite ľud, aby pred Božím trónom statočne bojoval vierou a modlitbou, aby naši nepriatelia, premožení Božím Duchom, boli prinútení k mieru. To najhlavnejšie, čo musíme robiť, je modliť sa; oznámte ľuďom, že teraz na nich mieri ostrý meč satanovej zlosti, a povedzte im, aby sa modlili“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 10, kap. 14).VSV 152.5

    Neskôr sa Luther znova zmienil o zväze, ktorý hodlali založiť evanjelické kniežatá, a vyhlásil, že jedinou zbraňou, ktorá by sa mala v tomto boji použiť, je „meč Ducha“. Saskému kniežaťu napísal: „Nemôžeme s dobrým svedomím schvaľovať navrhovaný obranný zväz. Radšej by sme desaťkrát zomreli, než mali vidieť, že pre naše evanjelium bola preliata jediná kvapka krvi. Musíme byť ako ’ovce vedené na zabitie‘. Musíme niesť Kristov kríž. Vaša kniežacia milosť sa nemusí obávať. Svojimi modlitbami dosiahneme viac, než všetci naši nepriatelia svojou nadutosťou. Len si nepoškvrňte ruky krvou svojich bratov. Ak cisár žiada, aby sme boli súdení, sme pripravení postaviť sa pred súd. Vaša Výsosť nemusí brániť ani vieru moju, ani vieru nikoho iného, ale pre svoju vieru podstupuje nebezpečenstvo každý sám“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 1).VSV 153.1

    Z tajnej modlitebnej skrýše vyšla sila, ktorá počas veľkej reformácie otriasla svetom. Tam, v posvätnom tichu, vystupovali Boží služobníci na skalu Božích zasľúbení. Počas sporu v Augsburgu „neminul ani deň, aby Luther nevenoval najmenej tri hodiny modlitbe, a to práve tie hodiny, ktoré sú na štúdium najvhodnejšie“. V tichu svojej izby volal k Bohu „plný úcty, obáv a nádeje, ako keby sa zhováral s priateľom“. Vravel: „Viem, že si náš Otec, náš Boh a že rozoženieš tých, čo prenasledujú tvoje deti, veď s nami si ohrozený aj ty. Je to tvoja záležitosť a len z tvojej vôle sa na nej zúčastňujeme. Ochraňuj nás teda, Otče!“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 6).VSV 153.2

    Melanchtonovi, ktorého tiesnili úzkosti a obavy, Luther napísal: „Milosť a pokoj v Kristovi – v Kristovi, hovorím, nie vo svete. Amen. Veľmi nenávidím tie nesmierne starosti, ktoré ťa ničia. Ak ide o nespravodlivú vec, nemysli na ňu; ale ak ide o vec spravodlivú, prečo neveriť prísľubom toho, ktorý nám prikazuje, aby sme spali pokojne?... Kristus svoje dielo spravodlivosti a pravdy nikdy neopustí. Kristus žije, Kristus vládne; prečo sa teda máme báť?“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 14, kap. 6).VSV 153.3

    Boh vypočul volanie svojich služobníkov. Kniežatá a kňazov obdaril milosťou a odvahou, aby obhajovali pravdu proti vládcom temnoty tohto sveta. Pán hovorí: „Kladiem na Sion kameň, uholný, vyvolený, vzácny a kto verí v neho, nebude zahanbený1. Petra 2,6. Protestantskí reformátori stavali na Kristovi a pekelné brány ich nemohli premôcť.VSV 153.4

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents