37. kapitola — Pavlova posledná cesta do Jeruzalema

Pavol veľmi túžil dostať sa do Jeruzalema ešte pred Veľkou nocou, aby sa mohol stretnúť s návštevníkmi slávností zo všetkých končín sveta. Tešil sa nádejou, že by nejako predsa len mohol odstrániť predsudky svojich neveriacich krajanov a priviesť ich k rozhodnutiu prijať vzácne svetlo evanjelia. Chcel sa stretnúť aj s jeruzalemským zborom a odovzdať mu dary, ktoré posielali zbory z pohanských krajín chudobným bratom v Judsku. Dúfal, že táto návšteva pomôže upevniť spojenie medzi veriacimi zo židovstva a obrátenými z pohanstva.SA 234.1

Len čo apoštol zavŕšil svoje pôsobenie v Korinte, rozhodol sa odísť priamo do niektorého palestínskeho prístavu. Keď po dôkladnej príprave hodlal vstúpiť na loď, dozvedel sa, že ho Židia chcú pripraviť o život. Napriek všetkým ich snahám v minulosti sa týmto odporcom viery nepodarilo zmariť apoštolovu prácu.SA 234.2

Úspešné zvestovanie evanjelia opätovne vyvolalo hnev Židov. Zo všetkých strán prichádzali správy o tom, ako sa šíri nové učenie, ktoré Židov zbavuje povinnosti zachovávať obradným zákonom predpísané zvyky, a pohanom priznáva tie isté výsady, z ktorých sa tešia Židia ako Abrahámove deti. Pri svojich prejavoch v Korinte Pavol použil tie isté dôvody, ktoré tak presvedčivo uvádzal vo svojich listoch. Jeho dôrazné tvrdenie, že „už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky“ (Kološanom 3,11), pokladali nepriatelia za bezočivé rúhanie, a preto sa rozhodli, že jeho hlas treba umlčať.SA 234.3

Keď sa Pavol o chystanom zámere nepriateľov dozvedel, rozhodol sa odísť okľukou cez Macedónsko. Svoj plán navštíviť Jeruzalem počas veľkonočných sviatkov musel síce zmeniť, no dúfal, že tam príde na Turíce. Pavla a Lukáša na tejto ceste sprevádzal „Berejčan Pyrrhov syn Sopater, zo Solúnčanov Aristarchus a Sekundus, Derbejčan Gájus a Timotej i Ázijčania Tychikus a Trofimus“ Skutky apoštolov 20,4. Pavol mal totiž pri sebe od pohanských zborov značný peňažný obnos, ktorý chcel odovzdať vedúcim bratom v Judsku; preto sa postaral, aby ho do Jeruzalema sprevádzali uvedení bratia ako predstavitelia rôznych zborov, ktoré poskytli príspevky.SA 234.4

Cestou sa Pavol zdržal vo Filipách, kde strávil Veľkú noc. Tam s ním zostal len Lukáš; ostatní spoločníci pokračovali v ceste do Troady, kde Pavla počkali. Zo všetkých, ktorých apoštol priviedol k obráteniu, najúprimnejší a najmilší mu boli Filipania, a tak spolu s nimi prežil v pokoji a pohode osem slávnostných dní.SA 235.1

Pavol a Lukáš vyplávali z Filíp a po piatich dňoch sa zišli so svojím sprievodom v Troade, kde s tamojšími veriacimi strávili sedem dní.SA 235.2

V posledný večer Pavlovho pobytu sa bratia znova zišli „na lámanie chleba“. K odchodu milovaného učiteľa prišlo väčšie množstvo veriacich než obvykle. Zhromaždili sa „v hornej sieni“ (Skutky apoštolov 20,7.8) na druhom poschodí. Tam apoštol v horlivosti svojej lásky kázal až do polnoci.SA 235.3

V jednom z otvorených okien sedel mladík menom Eutychus. V tejto nebezpečnej polohe zaspal a spadol na dvor. Okamžite nastal rozruch a zmätok. Keď mladíka zodvihli, zistili že je mŕtvy. Mnohí pribehli k nemu s plačom a nárekom. Pavol prešiel pomedzi vyľakaných prítomných, mladíka objal a vrúcne sa pomodlil, aby Boh mŕtvemu vrátil život. Jeho prosba bola vypočutá. Apoštolov hlas prehlušil kvílenie prítomných. Povedal: „Neplašte sa, lebo jeho duša je v ňom.“ Potešení veriaci sa vrátili do hornej siene, zúčastnili sa lámania chleba a Pavol potom „dlho, až do svitania, ešte hovoril“ Skutky apoštolov 20,11.SA 235.4

Loď, na ktorej mal Pavol so sprievodcami pokračovať v ceste, sa už chystala vyplávať a bratia sa ponáhľali na palubu. No apoštol sa rozhodol ísť kratšou cestou po súši medzi Troadou a Assonom, kde sa mal stretnúť so svojimi spoločníkmi. Tým získa chvíľu pokoja na rozjímanie a modlitbu. Ťažkosti a nebezpečenstvo súvisiace s jeho nastávajúcou návštevou Jeruzalema, postoj tamojšieho zboru k nemu a jeho dielu, ako aj pomery v zboroch a záujem o dielo evanjelia v iných oblastiach – nad tým všetkým sa musel vážne a starostlivo zamyslieť. Preto využil túto zvláštnu príležitosť, aby prosil Boha o silu a ďalšie vedenie.SA 235.5

Keď cestujúci plávali južne od Assonu, prešli popri Efeze, kde apoštol tak dlho pôsobil. Pavol by bol rád navštívil tamojších veriacich, lebo mal pre nich dôležité pokyny a rady. Po dôkladnej úvahe sa však rozhodol, že sa nebude zdržovať, pretože chcel byť „na Turíce podľa možnosti už v Jeruzaleme“ Skutky apoštolov 20,16. Keď však priplávali k Milétu, vzdialenému asi tridsať míľ od Efezu, dozvedel sa, že kým loď vypláva na ďalšiu cestu, má možnosť stretnúť sa s vedúcimi efezského zboru. Hneď teda odkázal starším zboru a žiadal ich, aby prišli do Milétu, aby sa mohol s nimi stretnúť, skôr ako pocestuje ďalej.SA 235.6

Veriaci prijali pozvanie a prišli. Pavol im povedal závažné a dojímavé slová, ktorými ich napomenul, a rozlúčil sa s nimi. Vravel: „Vy viete, ako som bol s vami celý čas od prvého dňa, čo som vkročil do Ázie; ako som slúžil Pánovi so všetkou pokorou v slzách a skúškach, ktoré na mňa doliehali z úkladov Židov; ako som nezanedbal zvestovať vám všetko užitočné a učil som vás verejne i po domoch; ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša“ Skutky apoštolov 20,18-21.SA 236.1

Pavol vždy vyvyšoval Boží zákon. Jasne ukázal, že zákon nemá nijakú moc zachrániť človeka pred trestom za neposlušnosť. Páchatelia neprávostí musia svoje hriechy oľutovať a pokoriť sa pred Bohom. Svojím prestúpením zákona vyvolali totiž Boží spravodlivý hnev; musia tiež uveriť, že Kristova krv je ich jediný prostriedok, ako dosiahnu odpustenie. Boží Syn zomrel ako obeť za nich a vstúpil na nebesá, aby mohol byť pred svojím Otcom ich príhovorcom. Na základe pokánia a viery môžu byť vyslobodení spod odsúdenia za hriech. Kristova milosť im umožní poslúchať Boží zákon.SA 236.2

Pavol ďalej povedal: „A teraz spútaný Duchom idem do Jeruzalema, hoci neviem, čo ma tam čaká. Len Duch Svätý ma vo všetkých mestách uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie. Svoj život si však veľmi necením. Len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti. A teraz viem, že už neuvidíte moju tvár; nik z vás, medzi ktorými som chodil a ohlasoval kráľovstvo“ Skutky apoštolov 20,22-25.SA 236.3

Toto svedectvo Pavol pôvodne nehodlal vysloviť, no počas preslovu dostal od Ducha Svätého vnuknutie, ktoré mu potvrdilo jeho obavy, že ide o jeho posledné stretnutie s efezskými bratmi.SA 236.4

„Preto vám v dnešný deň dosvedčujem, že som čistý od krvi všetkých, lebo som neušiel bez toho, že by som vám nezvestoval Božiu vôľu celú“ Skutky apoštolov 20,26.27. Pavlovi nič nebránilo, ani obava, že ho niekto urazí, ani túžba získať si priateľov alebo pochvalu, aby zamlčal niečo z toho, čo dostal od Boha ako poučenie, výstrahu či nápravu. Boh aj dnes žiada od svojich služobníkov nebojácnosť pri zvestovaní jeho Slova a plnení jeho príkazov. Kristov služobník nemá zvestovať iba tie pravdy, ktoré sú ľuďom príjemné, a zamlčovať tie, čo ich môžu zarmútiť. Veľmi úzkostlivo by mal sledovať vývoj ich povahy. Keď vidí, že niekto z jeho stáda podlieha hriechu, potom ho ako verný pastier musí z Božieho slova patrične poučiť. Ak by mu dovolil bez výstrahy pokračovať na ceste neprávosti, potom bude sám zodpovedný za jeho život. Duchovný pastier, ktorý verne plní svoje vznešené poslanie, musí svojich členov spoľahlivo poučiť o každom bode kresťanskej viery a musí im ukázať, aký majú byť a čo majú robiť, aby v onen slávny Boží deň obstáli. Len verný učiteľ pravdy bude môcť na konci svojho pôsobenia s Pavlom povedať: „Som čistý od krvi všetkých.“SA 236.5

Apoštol napomínal svojich bratov: „Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou“ Skutky apoštolov 20,28. Keby služobníci evanjelia stále pamätali na to, že sú zodpovední za tých, ktorých Kristus svojou krvou vykúpil, hlbšie by si uvedomovali význam svojej práce. Musia dbať o seba i o svoje stádo. Svoje učenie musia podoprieť a posilniť vlastným príkladom. Ako ukazovatelia cesty života by nemali dávať nijaký dôvod, aby sa o pravde mohlo hovoriť zle. Ako Kristovi zástupcovia majú obhájiť česť jeho mena. Svojou zbožnosťou, čistotou života a náležitým správaním majú osvedčiť, že si vo svojom vznešenom povolaní zaslúžia dôveru.SA 237.1

Apoštolovi boli zjavené nebezpečenstvá, ktoré budú ohrozovať efezský zbor. Povedal: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou“ Skutky apoštolov 20,29.30. Pri pohľade do budúcnosti Pavol sa chvel o osud zboru; videl totiž, aké útoky vonkajších i vnútorných nepriateľov bude musieť zbor znášať. S celou vážnosťou a opravdivosťou vyzýval svojich bratov, aby bdelo strážili posvätný poklad viery. Ako príklad im uviedol svoje neúnavné pôsobenie medzi nimi: „Preto bdejte a pamätajte, že som tri roky vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás“ Skutky apoštolov 20,31.SA 237.2

Ďalej povedal: „A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti; ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými. Netúžil som po ničom striebre ani zlate, ani odeve.“ Hoci niektorí z efezských bratov boli zámožní, Pavol od nich nič nežiadal pre seba. Nechcel posolstvo zlučovať so svojimi potrebami. Vyhlásil: „Tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja a títo tu so mnou.“ Pri svojej namáhavej práci a dlhých cestách pre Kristovo dielo sa vedel postarať nielen o svoje potreby, ale ušetriť aj na obživu svojich spolupracovníkov a zmiernenie biedy chudobných. Dosiahol to len svojou bezmedznou pilnosťou a krajnou šetrnosťou. Celkom oprávnene mohol poukázať na svoj príklad, keď povedal: „Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: Blahoslavenejšie je dávať, ako prijímať“ Skutky apoštolov 20,32-35.SA 237.3

„Keď to povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými. Všetci sa dali do veľkého plaču, vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. Najviac ich bolelo jeho slovo, že už neuvidia jeho tvár. A vyprevadili ho na loď“ Skutky apoštolov 20,36-38.SA 238.1

Z Miletu sa potom plavili „priamym smerom... na Kós, druhý deň na Rodos a stadiaľ do Patary“ na juhozápadnom pobreží Malej Ázie. „Tam sme našli loď, ktorá sa plavila do Fenície. Nasadli sme a vyplávali.“ V Týre, kde sa loď zbavila nákladu, našli niekoľko učeníkov, z ktorými strávili sedem dní. Duch Svätý upozornil týchto učeníkov na nebezpečenstvo, ktoré Pavlovi hrozí v Jeruzaleme, a oni prosili Pavla, „aby nechodil do Jeruzalema“ Skutky apoštolov 21,1.2.4. Apoštol však nepripustil, aby mu strach z možných ťažkostí a uväznenia mal zmariť zámer.SA 238.2

Po týždni strávenom v Týre, odprevadili Pavla všetci muži so ženami a deťmi k lodi. No skôr ako apoštol vstúpil na palubu, všetci na brehu pokľakli a modlili sa, on za nich a oni zaňho.SA 238.3

„Cestujúci pokračovali vo svojej ceste smerom na juh a pristali v Cézarei. Tam sme vošli do domu evanjelistu Filipa. On bol jedným zo siedmich – a ostali sme uňho“ Skutky apoštolov 21,8.9. Pavol tu strávil niekoľko pokojných a radostných dní – nadlho posledných chvíľ úplnej slobody, z ktorej sa smel tešiť.SA 238.4

Za tohto krátkeho pobytu v Cézarei „prišiel z Judey istý prorok menom Agabus. Keď prišiel k nám,“ hovorí Lukáš, „vzal Pavlov opasok, zviazal si nohy i ruky a povedal: Toto hovorí Duch Svätý: Muža, ktorému patrí tento opasok, takto Židia v Jeruzaleme zviažu a vydajú ho do rúk pohanom“ Skutky apoštolov 21,10.11.SA 238.5

Lukáš pokračuje: „Keď sme to počuli, prosili sme ho aj my, aj tamojší, aby nechodil do Jeruzalema. Ale Pavol odpovedal: Čo robíte? Prečo plačete a trápite mi srdce? Veď ja som hotový nielen dať sa zviazať, ale aj umrieť v Jeruzaleme pre meno Pána Ježiša. A keď sme ho nemohli prehovoriť, prestali sme; povedali sme: Nech sa stane Pánova vôľa!“ Skutky apoštolov 21,12-14.SA 238.6

Krátky pobyt v Cézarei sa čoskoro skončil a Pavol so svojimi spoločníkmi v sprievode niekoľkých bratov šiel so skľúčeným srdcom do Jeruzalema v predtuche nadchádzajúcej pohromy.SA 239.1

Tak skormútený nešiel apoštol nikdy predtým do Jeruzalema. Vedel, že tam nájde len málo priateľov a mnoho nepriateľov. Blížil sa k mestu, ktoré zavrhlo a ukrižovalo Božieho Syna a nad ktorým sa teraz sťahovali hrozivé mraky Božieho hnevu. Spomenul si, ako on sám bol zaujatý proti Kristovým nasledovníkom a prenikol ho najhlbší súcit so svojimi oklamanými súkmeňovcami. Akú malú nádej však mohol mať, že im nejako bude môcť pomôcť! Rovnaká zaslepenosť a rovnaký hnev, aký kedysi jemu horel v srdci, rozpaľoval teraz srdcia celého národa a mieril proti nemu.SA 239.2

Apoštol teraz nemohol rátať ani s účasťou a podporou svojich bratov vo viere. Neobrátení Židia, ktorí mu boli ustavične v pätách, šírili o ňom a o jeho práci tie najodpornejšie chýry nielen po Jeruzaleme osobne, ale aj listami. Niektorí veriaci, a to aj spomedzi apoštolov a starších, prijímali tieto správy ako pravdivé a nijako sa nesnažili vyvrátiť ich, ba neprejavovali ani túžbu s Pavlom sa zjednotiť.SA 239.3

Apoštol však ani v tejto tiesnivej chvíli osamotenia nezúfal. Veril, že hlas, ktorý mu oslovil srdce, osloví aj jeho krajanov a že Majster, ktorého spoluučeníci milovali a ktorému slúžili, spojí ich srdcia s jeho srdcom v práci na diele evanjelia.SA 239.4