48. kapitola — Pavol pred Nerónom

Keď bol Pavol predvolaný k súdu pred cisára Neróna, dalo sa očakávať, že smrť ho neminie. Obvinenie z ťažkého zločinu, ako aj všeobecná nenávisť voči kresťanom, nedávali apoštolovi takmer nijakú nádej na priaznivý výsledok súdu.SA 295.1

Gréci a Rimania zvykli obžalovanému priznať právo na voľbu obhajcu, ktorý ho mal pred súdom zastupovať. Obhajca vedel pádnymi dôvodmi, strhujúcou výrečnosťou, prisahaním, prosbami a slzami docieliť neraz to, že vynesený rozsudok vyznel pre obžalovaného priaznivo, alebo aspoň trest bol miernejší. V Pavlovom prípade však nebolo nikoho, kto by sa odhodlal byť mu poradcom či obhajcom; nebolo priateľa, čo by aspoň zaznamenal vznesené obvinenia alebo dôkazy, ktoré apoštol vo svojej obhajobe uvádzal. Medzi kresťanmi v Ríme nebolo toho, kto by v tejto ťažkej chvíli vystúpil a apoštola sa zastal.SA 295.2

Jedinú spoľahlivú správu podal o tom sám Pavol vo svojom druhom liste Timotejovi, kde napísal: „Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva“ 2. Timoteovi 4,16.17.SA 295.3

Pavol pred Nerónom – aký to protiklad! Povýšený mocnár, pred ktorým sa mal Boží muž zodpovedať zo svojej viery, dosiahol vrchol pozemskej moci, úctu i bohatstvo, no aj pád do najhlbšej priepasti zločinu a neprávostí. V moci a sláve sa mu nik nevyrovnal. O jeho moci nikto nepochyboval, a jeho vôli sa nikto neodvážil odporovať. Králi mu k nohám kládli svoje koruny. Na jeho rozkaz pochodovali mocné armády a zástavy na jeho lodiach znamenali víťazstvo. Jeho sošné spodobenie v súdnych sieňach, výnosy senátorov a rozsudky sudcov boli len ozvenou jeho vôle. Milióny ľudí sa poslušne skláňali pred jeho príkazmi. Pred Nerónovým menom sa triasol svet. Podnietiť jeho neľúbosť znamenalo prísť o majetok, slobodu i život, a jeho rozhnevaného pohľadu sa ľudia báli viac ako moru.SA 295.4

Zostarnutý väzeň stál pred Nerónom bez peňazí, bez priateľov a bez obhajcu. Zatiaľ čo na cisárovej tvári sa zračili hanebné záznamy vášní, ktoré ním lomcovali, tvár obžalovaného svedčila o srdci, ktoré bolo zmierené s Bohom. Pavlov život poznamenala chudoba, odriekanie a útrapy. Napriek neustálemu osočovaniu, urážkam a ohovárkam, ktorými sa ho nepriatelia snažili zdeptať, zástavu kríža dvíhal nebojácne. Bol pútnikom bez domova, ako jeho Pán, a ako on aj apoštol žil na požehnanie ľudstva. Ako mohol vrtošivý, vášnivý a samopašný tyran Nero pochopiť povahu a oceniť pohnútky tohto Božieho dieťaťa.SA 295.5

Priestranná súdna sieň sa naplnila zvedavým a nepokojným zástupom, ktorý sa tiesnil a prebíjal dopredu, aby videl a počul všetko, čo sa bude diať. Boli tu diváci bohatí i chudobní, z vrstvy urodzených i ľudia jednoduchí, vzdelaní i neučení, pyšní i pokorní. No nikdo z nich nemal pravé poznanie o ceste života a spásy.SA 296.1

Židia vzniesli proti Pavlovi staré obvinenia o poburovaní a bludnom učení; spolu s Rimanmi ho obvinili z podpálenia mesta. Pavol bol pri týchto obvineniach celkom pokojný. Ľudia i sudcovia hľadeli naňho s prekvapením. Boli už svedkami mnohých súdnych pojednaní a videli mnoho zločincov, no nikdy nevideli muža s tak posvätným pokojom, aký sa zračil v tvári tohto väzňa. Bystré oči sudcov, zvyknuté čítať v tvárach obžalovaných, v Pavlovej tvári márne hľadali náznak viny. Keď dostal pokyn, aby na svoju obhajobu prehovoril, všetci napäto počúvali.SA 296.2

Pavlovi sa teda znova naskytla príležitosť vyvýšiť pred udiveným davom zástavu kríža. Pri pohľade na prítomných Židov, Grékov, Rimanov i cudzincov z mnohých krajín, cítil v srdci nevýslovnú túžbu po ich záchrane. Stráca zo zreteľa prostredie, v ktorom sa nachádza, i nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, ba aj, podľa všetkého svoj tak blízky a strašný koniec. Vidí len Ježiša, Prostredníka, ako sa pred Bohom prihovára za hriešnych ľudí. S nadľudskou výrečnosťou a presvedčivosťou vykladá pravdy evanjelia. Poslucháčom poukazuje na obeť, ktorá bola prinesená na záchranu padlého ľudstva. Oznamuje, že vykúpenie človeka stálo nekonečnú cenu. Urobilo sa teda všetko, aby človek smel mať prístup k Božiemu trónu. Prostredníctvom anjelských poslov je zem spojená s nebom a všetky skutky ľudí, či už dobré, alebo zlé, sú oku večnej spravodlivosti zjavné.SA 296.3

Tak vystupuje pred súdom obhajca pravdy. Stojí tu ako zástanca Božej veci, veriaci medzi neveriacimi, verný medzi nevernými, a jeho hlas akoby zaznieval z neba. V jeho prejave ani v tvári nieto stopy strachu, smútku či skľúčenosti. Presvedčený o svojej nevine, vyzbrojený pravdou, teší sa, že je Božím dieťaťom. Jeho slová sú ako víťazné volanie v bojovej vrave. Vyhlasuje, že to, čomu zasvätil svoj život, je jediné, čo nepominie. Aj keby sám zahynul, evanjelium nezahynie. Boh žije a jeho pravda zvíťazí.SA 296.4

Mnohí z tých, čo v onen deň naňho hľadeli, „videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“ Skutky apoštolov 6,15.SA 297.1

Prítomní ešte nepočuli také slová. Udreli na pravú strunu, ktorá sa rozozvučala v srdciach najbezcitnejších. Jasná a presvedčivá pravda premohla klamstvo. Svetlo osvietilo nejednu myseľ, ktorú potom radostne nasledovali jeho jasné lúče. Pravdy, ktoré odzneli v ten deň, mali otriasť národmi, pretrvať veky a oslovovať myseľ ľudí aj vtedy, keď ústa toho, kto ich vyslovil, budú už v mučeníckom hrobe dávno nemé.SA 297.2

Nero ešte nikdy nepočul pravdu tak, ako pri tejto príležitosti. Ešte nikdy mu jeho hriešny život nebol tak zjavný ako teraz. Nebeské svetlo preniklo do hriechom poškvrnených záhybov jeho duše a Nero sa zachvel hrôzou pri pomyslení na súd, pred ktorým sa raz on, vládca sveta, bude musieť zodpovedať a prijať spravodlivú odplatu za svoje činy. Bál sa apoštolovho Boha a neodvažoval sa vyniesť rozsudok nad Pavlom, proti ktorému sa nenašlo nijaké dôvodné obvinenie. Pocit posvätnej hrôzy na chvíľu ovládol jeho krvilačnosť.SA 297.3

Na okamih sa hriešnemu a zatvrdilému Nerónovi otvorilo nebo, a akoby aj on zatúžil po pokoji a čistote. V tej chvíli aj on počul pozvanie milosti. No len nakrátko ho napadla myšlienka o odpustení. Potom rozkázal Pavla odviesť späť do väzenskej cely. Len čo sa za Božím poslom zavreli dvere žalára, navždy sa zavreli aj dvere pokánia pred rímskym cisárom. Nikdy potom už ani jediný lúč neprenikol temnotu, ktorá ho obklopovala. Čoskoro ho mali postihnúť Božie odvetné súdy.SA 297.4

Nero zanedlho potom začal neslávnu výpravu do Grécka, kde svojou odpornou a ponižujúcou samopašnosťou zneuctil seba i svoje kráľovstvo. Do Ríma sa vrátil s veľkou pompou, obklopil sa dvoranmi a oddal sa bezuzdnému hýreniu. Počas hodovania bolo počuť z ulice hluk. Vyslaný posol, ktorý sa mal dozvedieť, čo sa deje, vrátil sa s desivou správou, že k Rímu sa rýchlo blíži armáda na čele s Galbom, že v meste už vypuklo povstanie a ulice zapĺňa nespokojný ľud, ktorý sa priam valí k palácu s hrozbou zabiť cisára i všetkých jeho prívržencov.SA 297.5

Nero v tejto tiesnivej chvíli nemal mocného a zľutovného Boha, na ktorého by sa mohol spoliehať, akého mal verný apoštol Pavol. V obavách, že by ho dav mohol mučiť a týrať, chcel tento úbohý ukrutník ukončiť svoj život vlastnou rukou, no v rozhodujúcej chvíli nemal na to odvahu. Bez osobnej stráže hanebne ušiel z mesta a uchýlil sa v dedinskom sídle blízko Ríma. Nič mu to však nepomohlo. Jeho skrýšu čoskoro objavili. Keď sa k nej na koňoch blížili jeho prenasledovatelia, privolal si otroka, aby mu pomohol dať si smrteľnú ranu. Tak zahynul tridsaťdvaročný tyran Nero.SA 298.1