43. kapitola — V Ríme

Len čo sa naskytla možnosť pokračovať v plavbe, stotník sa so svojimi väzňami vydal na cestu do Ríma. Pri brehu Malty prezimovala alexandrijská loď s názvom „Blíženci“, a keďže smerovala na západ, mohla vziať stroskotancov na palubu. Aj keď jej protismerný vietor v rýchlejšej plavbe bránil, predsa len na italské pobrežie bezpečne doplávala a zakotvila v krásnom prístave Puteoli.SA 268.1

Niekoľko tu žijúcich kresťanov prosilo apoštola, aby zostal u nich sedem dní. Stotník tejto ich žiadosti ochotne vyhovel. Odvtedy, čo si kresťania v Itálii prečítali Pavlov list veriacim do Ríma, túžobne očakávali jeho návštevu. Nečakali však, že sem príde ako väzeň, no v tomto utrpení im bol ešte drahší. Keďže vzdialenosť medzi Puteoli a Rímom bola asi len dvestodvadsaťpäť kilometrov a spojenie medzi prístavom a hlavným mestom bolo nepretržité, kresťania v Ríme sa o Pavlovom príchode čoskoro dozvedeli a podaktorí z nich ho šli hneď aj privítať.SA 268.2

Na ôsmy deň po vylodení sa stotník vydal s väzňami do Ríma. Aj keď Július všemožne vychádzal Pavlovi v ústrety, jeho väzenský údel zmeniť nemohol a nesmel ho zbaviť pút, ktoré ho spájali so strážcom. Pavol sa s ťažkým srdcom blížil k hlavnému mestu sveta, ktoré chcel už dávno navštíviť. Ako celkom inak si to všetko v duchu predstavoval! Ako tu má poviazaný väzeň zvestovať evanjelium? Zdalo sa, že jeho nádej získať v Ríme mnohých ľudí pre pravdu sa celkom rozplynula.SA 268.3

Väzni konečne prišli k Appiovmu fóru, vzdialenému asi šesťdesiat kilometrov od Ríma. Keď sa na širokej ceste prebíjali diváckym zástupom, zošedivený starec, pripútaný k skupine surových zločincov, musel zniesť mnoho opovržlivých pohľadov a vypočuť nejednu výsmešnú a urážlivú poznámku.SA 268.4

Zrazu však zaznelo radostné volanie. Spomedzi zástupu vybehol muž a so slzami šťastia objal väzňa, ako keď syn po dlhom čase odlúčenia víta otca. Tento výjav sa opakuje, lebo viacerí v očakávaní zbystrili pohľad a v spútanom väzňovi spoznali muža, ktorý im v Korinte, vo Filipách a v Efeze zvestoval slová života.SA 268.5

Kým sa láskyplní učeníci nedočkavo zbiehajú okolo svojho evanjelijného otca, celý sprievod sa zastavuje. Vojaci nie sú týmto zdržaním nijako nadšení, no predsa len znášajú toto radostné zvítanie, pretože aj oni sa už naučili vážiť si a ctiť svojho väzňa. Učeníci vidia v jeho unavenej a ubolenej tvári črty Kristovej podoby. Ubezpečujú Pavla, že naňho nezabudli a že ho neprestajne milujú, lebo sú mu navždy zaviazaní vďakou za radostnú a životodarnú nádej, ktorá ich naplnila Božím pokojom. Keby mohli v nadšení svojej lásky by ho najradšej celou cestou do mesta niesli na pleciach.SA 269.1

Len málokto chápe význam Lukášových slov, ktoré vyslovil, keď uvidel svojich spoluveriacich bratov: „Vzdával Bohu vďaky a nadobudol smelosť“ Skutky apoštolov 28,15. Medzi slziacimi a súcitnými veriacimi, čo sa nehanbili za jeho putá, apoštol hlasito velebil Boha. Mračno smútku, ktoré mu tiesnilo ducha, sa rozplynulo. Jeho kresťanský život bol celým radom skúšok, utrpenia a sklamaní, ale teraz akoby to mal všetko hojne vynahradené. Na ďalší úsek cesty vykročil teda ráznejšie a radostnejšie. Nenariekal nad minulosťou, no neobával sa ani budúcnosti. Vedel, že ho čakajú putá a útrapy, no vedel aj to, že má poslanie vyslobodzovať ľudí z otroctva neskonale strašnejšieho, a preto sa tešil z utrpenia, ktoré znášal pre Krista.SA 269.2

Stotník Július odovzdal v Ríme svojich väzňov veliteľovi posádky cisárskej stráže. Dobré svedectvo, ktoré o Pavlovi podal, ako aj Festov sprievodný list, boli tak priaznivé, že veliteľ posádky ho prijal vľúdne. Namiesto väzenskej cely dovolil apoštolovi, aby smel bývať v byte, ktorý si sám prenajal. Hoci bol stále pripútaný k strážcovi, voľne mohol prijímať svojich priateľov a pracovať pre rozmach Kristovho diela.SA 269.3

Mnohí Židia, ktorých vládna moc v minulosti z Ríma vykázala, smeli sa pozvoľna vrátiť, a v tom čase ich tam bol značný počet. Im predovšetkým chcel Pavol vyrozprávať o sebe a o svojom diele, skôr než ich jeho nepriatelia podnietia proti nemu. Preto na tretí deň po príchode do Ríma zvolal tamojších popredných Židov a jednoducho a priamo im vyrozprával, prečo ho priviezli do Ríma ako väzňa.SA 269.4

Povedal: „Bratia, ja som nič neurobil proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou“ Skutky apoštolov 28,17-20.SA 269.5

Nezmienil sa o potupe, ktorú mu pripravili Židia, ani o ich opätovných snahách usmrtiť ho. Hovoril opatrne a prívetivo. Nešlo mu o to, aby svoju pozornosť upriamili naňho a súcítili s ním; chcel obhájiť pravdu a obrániť česť evanjelia. Jeho poslucháči ho uistili, že dosiaľ nedostali proti nemu nijaké žaloby ani v listoch verejných ani súkromných a že nikto zo Židov, čo prišli do Ríma, ho z nijakého zločinu neobvinil. Ba prejavili záujem dozvedieť sa od neho, prečo verí v Krista. Povedali: „Je nám známe o tejto sekte, že jej všade odporujú“ Skutky apoštolov 28,22.SA 270.1

Keďže si to sami priali, Pavol navrhol, aby určili deň, keď im bude môcť objasniť pravdy evanjelia. V stanovený čas sa zišli mnohí a „on im od rána až do večera vysvetľoval a svedčil o Božom kráľovstve a presviedčal ich o Ježišovi z mojžišovského Zákona a z Prorokov“ Skutky apoštolov 28,23. Vyrozprával im svoje skúsenosti a zo spisov Starej zmluvy im o tom jednoducho, úprimne a presvedčivo uvádzal dôkazy.SA 270.2

Apoštol poukázal na to, že náboženstvo nespočíva v obradoch a navyknutých úkonoch, vyznaniach či teóriách. Keby to bolo tak, potom by to prirodzený človek svojím bádavým rozumom pochopil podobne, ako sa chápu veci tohto sveta. Pavol však učil, že náboženstvo je pôsobivá a spásna moc, pochádzajúca jedine z Boha. Je to osobná skúsenosť o pôsobení Božej obnovnej moci v človekovi.SA 270.3

Apoštol im pripomenul, že Izraelcov už Mojžiš upozorňoval na Krista ako proroka, ktorého majú poslúchať, a že všetci proroci svedčili o ňom ako o jedinom lieku proti hriechu, o tom Nevinnom, ktorý bude niesť hriechy vinníkov. Nevyčítal im, že zachovávajú zvyklosti a obrady, ale poukázal, že pri všetkom svojom prísnom dodržiavaní obradných predpisov zavrhujú toho, ktorý je podstatou celého predobrazného poriadku.SA 270.4

Pavol vyhlásil, že pred svojím obrátením Krista osobne nestretol, ale o povahe a diele Mesiáša mal, ako iní, len určitú predstavu. Ježiša Nazaretského zavrhol ako podvodníka, pretože jeho predstavu Mesiáša nespĺňal. Teraz však boli jeho názory na Krista a jeho dielo oveľa duchovnejšie, vznešenejšie a jasnejšie, pretože zažil obrátenie. Apoštol tvrdil, že Krista im nepredstavuje telesne. Herodes poznal Krista za jeho pozemského pôsobenia; videla ho aj Anna, poznal ho aj Pilát, veľkňazi a poprední muži národa, ako aj rímski vojaci. No všetci títo očití svedkovia ho nevideli okom viery, nepostrehli v ňom osláveného Vykupiteľa. Poznať Krista vierou, poznať ho duchovne, je oveľa vzácnejšie, než osobne sa s ním zoznámiť za jeho pozemského života. Pavlovo terajšie spojenie s Kristom bolo vrúcnejšie a trvácnejšie, než býva obvyklé pozemské ľudské priateľstvo.SA 270.5

Keď Pavol hovoril o tom, čo poznal, a dosviedčal, čo o Ježišovi Nazaretskom ako nádeji Izraela smel vidieť, presvedčil tých, čo pravdu úprimne hľadali. Niektorým sa jeho slová nezmazateľne vryli do pamäti. Iní však tvrdohlavo odmietli prijať jasné svedectvo Písma, hoci im ho vykladal ten, ktorého Duch Svätý mimoriadne osvietil. Aj keď apoštolove dôkazy vyvrátiť nemohli, jeho závery predsa len odmietli.SA 271.1

Od Pavlovho príchodu do Ríma uplynuli celé mesiace, než jeruzalemskí Židia prišli osobne predniesť svoje obvinenia proti väzňovi. Ich zámery dosiaľ stále zlyhávali; teraz však, keď Pavla mal súdiť najvyšší súd Rímskej ríše, nechceli utrpieť ďalšiu porážku. Lyziáš, Felix, Festus a Agrippa – všetci boli presvedčení o jeho nevine. Jeho nepriatelia sa mohli spoliehať len na snahu podvodne získať cisárovu priazeň. Odklad pojednávania by ich zámeru len prospel, lebo by získali čas na dôkladnejšie zosnovanie svojich plánov, preto istý čas vyčkávali, kým svoje žaloby proti apoštolovi prednesú osobne.SA 271.2

Z hľadiska Božej prozreteľnosti bol odklad evanjelizačne prospešný. Priazeň strážcov dovoľovala Pavlovi bývať v pomerne pohodlnom dome; mohol sa voľne stýkať s priateľmi a denne vysvetľovať pravdu tým, čo boli ochotní počúvať ho. Takto pracoval celé dva roky, „ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky“ Skutky apoštolov 28,31.SA 271.3

Pavol za celý ten čas nezabúdal ani na zbory, ktoré založil. Uvedomoval si nebezpečenstvo, ktoré novoobráteným členom hrozilo; preto sa všemožne snažil pomôcť im aspoň listami, v ktorých ich varoval a praktickými radami usmerňoval. Z Ríma vyslal do misijnej práce posvätených pracovníkov, aby pôsobili nielen v zboroch, ktoré apoštol založil, ale aj v oblastiach, ktoré sám nenavštívil. Títo pracovníci ako múdri duchovní pastieri Pavlom započaté dielo zveľadili. Keďže apoštol bol s nimi v stálom spojení a situáciu i nebezpečenstvá zborov dobre poznal, mohol na všetkých bdelo a rozvážne dohliadať.SA 271.4

Aj keď sa zdalo, že stratil akúkoľvek možnosť misijne pracovať, Pavlov vplyv mal širšiu a trvalejšiu pôsobnosť, než keby mohol voľne navštevovať zbory ako v predošlých rokoch. Apoštol sa ako Pánov väzeň tešil väčšej láske zo strany veriacich, a tomu, čo im ako väzeň pre Krista napísal, venovali väčšiu pozornosť a úctu, ako keď bol medzi nimi osobne prítomný. Veriaci si len teraz, keď im Pavla vzali, naozaj uvedomili, aké ťažké bremeno za nich niesol. Až dosiaľ sa takmer všetkým zodpovednostiam a povinnostiam vyhýbali, pretože nemali dostatok múdrosti, citlivosti a nezdolnej priebojnosti; no teraz, keď sa ako neskúsení museli naučiť to, pred čím dosiaľ uhýbali, cenili si jeho varovania, rady a pokyny viac, než to, čo medzi nimi vykonal osobne. Správy o jeho odvahe a viere počas dlhého väznenia ich povzbudili k väčšej vernosti a horlivosti v Kristovom diele.SA 272.1

Medzi Pavlovými pomocníkmi v Ríme boli viacerí z jeho bývalých priateľov a spolupracovníkov. Lukáš, „milovaný lekár“ (Kološanom 4,14), ktorý ho sprevádzal do Jeruzalema a bol s ním počas dvojročného väzenia v Cézarei, aj za nebezpečnej plavby do Ríma, bol s ním dosiaľ. Aj Timotej sa mu postaral o pohodu. Tychikus, „milovaný brat, verný služobník a spolupracovník v Pánovi“ (Kološanom 4,7), šľachetne stál pri apoštolovi. Bol s ním aj Démas a Marek. Aristarchus a Epafras, „jeho spoluväzni“ (Kološanom 4,7-14), boli tiež pri ňom.SA 272.2

Markova kresťanská skúsenosť sa od prvých rokov jeho vyznania viery výrazne umocnila. Čím hlbšie vnikal do Kristovho života a jeho smrti, tým jasnejšie predstavy mal o jeho poslaní a s ním spojených ťažkostiach a zápasoch. Keď v jazvách Kristových rúk a nôh čítal znamenia jeho služby ľuďom a spoznal vzdialenosť, ktorú pre záchranu stratených a hynúcich vie prekonať sebazaprenie, Marek bol ochotný nasledovať Majstra na ceste sebaobetovania. Keď teraz spolu s Pavlom znášal údel väzňa, lepšie než kedykoľvek predtým pochopil, akým nesmiernym obohatením je získať Krista a akou nesmiernou stratou je získať svet a stratiť život, pre ktorého záchranu Kristus vylial svoju krv. Marek zostal aj v najťažšej skúške a protivenstve apoštolovým múdrym a milovaným pomocníkom.SA 272.3

Démas do istého času zotrval vo viere, no neskôr Kristovo dielo opustil. Pavol o tom napísal: „Démas ma opustil, lebo miluje tento svet“ 2. Timoteovi 4,10. Tento vyznávač vymenil všetko vznešené a šľachetné za svetský zisk. Aká to nerozvážna výmena! Démas pri všetkom svetskom bohatstve a poctách bol naozaj chudobný, nech by sa chválil akýmkoľvek imaním. Marek sa rozhodol radšej trpieť pre Krista a získal večné bohatstvo – v nebi bol uznaný za Božieho dediča a spoludediča Božieho Syna.SA 272.4

Medzi tými, čo sa pod vplyvom Pavlovho pôsobenia v Ríme rozhodli zasvätiť svoje srdce Bohu, bol aj Onezimus, pohanský otrok, ktorý poškodil svojho pána, veriaceho kresťana Filemona v Kolosách, a potom ušiel do Ríma. Tomuto úbohému utečencovi sa Pavol láskyplne snažil zmierniť biedny údel útrap a súčasne mu svetlom pravdy osvietiť zatemnenú myseľ. Onezimus počúval slová života, vyznal svoje hriechy a uveril v Krista.SA 273.1

Pavol si obľúbil Onezima pre jeho zbožnosť a úprimnosť, pre ohľaduplnú starostlivosť apoštola, ako aj pre jeho horlivosť pri šírení evanjelia. Pavol v ňom postrehol povahové črty, pre ktoré by sa mohol stať užitočným pomocníkom v misijnej práci. Poradil mu teda, aby sa čím skôr vrátil k Filemonovi, aby ho prosil o odpustenie a pripravil sa na budúcnosť. Apoštol sľúbil, že o náhradu škody, ktorú Onezimus Filemonovi spôsobil, sa postará sám. Keďže hodlal poslať Tychika s listami do rôznych zborov v Malej Ázii, vyslal s ním aj Onezima. Pre tohto otroka to bola ťažká skúška vydať sa do rúk svojho pána, ktorého poškodil, no ako úprimne obrátený kresťan nevyhýbal sa svojej povinnosti.SA 273.2

Pavol odovzdal Onezimovi list pre Filemona, v ktorom sa svojou príznačnou vľúdnosťou a láskavosťou prihováral za kajúcneho otroka, pričom vyjadril prianie, aby mu Onezimus mohol byť v budúcnosti k službám. List sa začína srdečným pozdravom Filemonovi ako priateľovi a spolupracovníkovi:SA 273.3

„Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a Pána Ježiša Krista. Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu, keď si na teba spomínam vo svojich modlitbách, keď počujem o tvojej láske a viere, akú máš k Pánu Ježišovi a všetkým svätým, aby sa tvoja účasť na viere stala zjavnou v poznávaní každého dobra, ktoré je v nás pre Krista“ Filémonovi 1,3-6. Apoštol pripomenul Filemonovi, že za každý svoj dobrý zámer a za každý svoj povahový rys vďačí Kristovej milosti; len toto ho odlišuje od zvrátených hriešnych ľudí. Tá istá milosť môže však aj zvrhlého zločinca zmeniť na Božie dieťa a na užitočného spolupracovníka v diele evanjelia.SA 273.4

Pavol mohol pripomínať Filemonovi aj jeho kresťanskú povinnosť, rozhodol sa však obrátiť sa naňho s prosbou: „Ja, Pavol, už starec, a teraz aj väzeň Krista Ježiša, prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách. Kedysi ti bol neužitočný, ale teraz je užitočný aj tebe aj mne“ Filémonovi 1,9.11. Apoštol prosil Filemona, aby vzhľadom na Onezimovo obrátenie, prijal kajúcneho otroka ako vlastné dieťa a prejavil mu takú lásku, aby sa rozhodol zostať u svojho bývalého pána. Má ho teda prijať „už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata“ Filémonovi 1,16. Vyjadril súčasne aj svoje prianie môcť si ponechať Onezima, pretože mu vo väzení slúžil tak, ako by mu bol slúžil Filemon; no túto službu by mohol prijať len vtedy, keby Filemon dobrovoľne prepustil svojho otroka na slobodu.SA 273.5

Apoštol veľmi dobre vedel, ako prísni vedeli byť otrokári k svojim otrokom, a vedel aj to, ako Filemona nahnevalo správanie jeho otroka. Preto sa snažil list napísať tak, aby ním vo Filemonovi podnietil tie najhlbšie a najláskavejšie kresťanské city. Obrátením sa Onezimus stal bratom vo viere a každý trest, ktorým by stíhal tohto novoobrátenca, Pavol by pokladal za trest uložený jemu samému.SA 274.1

Pavol vzal dobrovoľne na seba Onezimov dlh, aby previnilca vyslobodil z hanby trestu a umožnil mu nový začiatok so všetkými výhodami, o ktoré sa pripravil. Pavol napísal: „Ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého. A ak ťa v niečom poškodil, alebo ti je niečo dlžen, mne to počítaj. Ja, Pavol – píšem vlastnou rukou – ja to zaplatím“ Filipským 18.19.SA 274.2

Aké výstižné zobrazenie Kristovej lásky ku kajúcnemu hriešnikovi! Sluha, ktorý okradol svojho Pána, nemá čím by škodu nahradil. Hriešnik, čo celé roky olupoval Boha o službu, ktorú mal vykonať, nevie, ako tento dlh vyrovnať. Ježiš však vstupuje medzi hriešnika a Boha a hovorí: Dlh zaplatím ja. Ušetri hriešnika; ja budem zaňho trpieť.SA 274.3

Keď sa Pavol ponúkol, že Onezimov dlh zaplatí sám, súčasne Filemonovi pripomenul, koľko mu dlhuje on, Filemon. Bol mu dlžný sám seba, pretože Boh použil Pavla za nástroj jeho obrátenia. Potom vľúdne a vážne Filemona prosil, aby tak, ako kedysi svojou štedrosťou povzbudzoval svätých, tak povzbudil aj apoštolovho ducha tým, že mu vyhovie v tom, čo mu spôsobí radosť. A dodal: „Píšem ti v dôvere v tvoju poslušnosť a viem, že urobíš viac, ako hovorím“ Filémonovi 1,21.SA 274.4

Apoštolov list Filemonovi svedčí o tom, ako evanjelium ovplyvňovalo vzťahy medzi pánom a sluhom. Otroctvo bolo platným spoločenským poriadkom v celej Rímskej ríši a vo väčšine kresťanských zborov, kde Pavol pôsobil, boli páni i otroci. V mestách, kde otrokov bývalo často oveľa viac než slobodných obyvateľov, platili obzvlášť prísne zákony na udržanie otrokov v područí. Zámožný Riman mal neraz aj stovky otrokov z každej vrstvy, rôznych národností a rozmanitého povolania. Pán mal úplnú právomoc nad telom i duchom týchto bezmocných bytostí a mohol ich potrestať, ako len chcel. Ak by sa niekto z nich odvážil z pomsty alebo v sebaobrane zodvihnúť ruku proti svojmu pánovi, vinník mohol s celou svojou rodinou prísť o život tým najneľudskejším spôsobom. Bezohľadne sa trestal už sebamenší omyl, náhoda či nepozornosť.SA 275.1

Niektorí páni, ľudskejšie cítiaci než iní, boli k svojim sluhom ohľaduplnejší, no väčšina boháčov a šľachticov bezuzdne holdovala rozkošiam, vášňam a pôžitkom a svojich otrokov ponižovala na úbohé obete svojej vrtošivosti a krutosti. Celý otrokárky systém nezadržateľne smeroval k rozkladu.SA 275.2

Apoštolovým poslaním nebolo tento zavedený poriadok svojvoľne či náhle zvrátiť. Každá taká snaha by úspech evanjelia len zmarila. Apoštol však hlásal zásady, ktoré ohrozovali priam základy otroctva. Ich uplatnenie by podkopalo celý systém. Apoštol vyhlásil: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ 2. Korinťanom 3,17. Obrátený otrok sa stal údom Kristovho tela a ako taký mal byť milovaným bratom a rovnakým spoludedičom Božích požehnaní a výsad evanjelia ako jeho pozemský pán. Aj sluhovia mali však splniť svoje povinnosti, nemali slúžiť „iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu“ Efezským 6,6.SA 275.3

Kresťanstvo spája mocným putom Pána s otrokom, kráľa s jeho poddaným, evanjelistu s hriešnikom, ktorého Kristus vyslobodil z hriechu. Očistila ich tá istá krv, oživil ten istý Duch a v Ježišovi Kristovi sú jedno.SA 275.4