54. kapitola — Verný svedok

Ján bol po Kristovom nanebovstúpení známy ako Majstrov verný a horlivý svedok. Spolu s ostatnými učeníkmi sa tešil z vyliatia Ducha Svätého na Turíce a potom s novým nadšením ďalej mocne zvestoval ľuďom posolstvo života a ich zmýšľanie sa snažil usmerniť k tomu Neviditeľnému. Bol to výrazný, horlivý a hlboko presvedčený kazateľ. Vybraným jazykom a príjemným hlasom hovoril o tom, čo Kristus vravieval a konal; jeho slová presviedčali srdcia poslucháčov. Jednoduchosť jeho reči, vznešená moc zvestovanej pravdy a príznačná vrúcnosť jeho posolstiev mu umožňovali prístup k všetkým spoločenským vrstvám.SA 328.1

Apoštol žil v súlade s tým, čo učil. Úprimná láska ku Kristovi, ktorá mu napĺňala srdce, viedla ho k tomu, aby sa plne venoval práci pre blížnych a predovšetkým pomáhal bratom a sestrám v kresťanskej cirkvi.SA 328.2

Kristus nabádal svojich prvých učeníkov, aby milovali jeden druhého tak, ako ich on miloval. Tým mali dosvedčiť svetu, že v nich žije Kristus, nádej slávy. On im povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ Ján 13,34. Tieto slová učeníci vtedy síce počuli, no nemohli im plne rozumieť; keď sa však stali svedkami Kristovho utrpenia, ukrižovania, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia a keď na nich na Turíce zostúpil Duch Svätý, lepšie pochopili Božiu lásku i povahu tej lásky, ktorou sa mali navzájom milovať. Ján potom mohol povedať svojim spolupracovaníkom:SA 328.3

„Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život, aj my sme povinní dávať život za bratov“ 1. Jána 3,16.SA 328.4

Keď učeníci po vyliatí Ducha Svätého šli hlásať živého Spasiteľa, ich jediným prianím bolo zachraňovať ľudí. Tešili sa z priateľského spoločenstva svätých. Boli k sebe navzájom láskaví, ohľaduplní, nesebeckí a pre pravdu ochotní priniesť akúkoľvek obeť. Vo vzájomnom každodennom styku prejavovali lásku, k akej ich nabádal Kristus. Nesebeckým správaním, slovami a skutkami sa snažili podobnú lásku prebúdzať aj v iných ľuďoch.SA 328.5

Takúto lásku mali veriaci prejavovať stále. Ochotne mali poslúchať nové prikázanie. S Kristom mali mať tak úzke spojenie, aby mohli plniť všetky jeho požiadavky. Svojím životom mali zvelebiť moc Spasiteľa, ktorý ich mohol ospravedlniť svojou spravodlivosťou.SA 329.1

Postupne sa však vzájomné vzťahy menili. Veriaci začali odhaľovať nedostatky druhých. Vytýkaním chýb a bezohľadnou kritikou stratili zo zreteľa Spasiteľa a jeho lásku. Viac sa starali o vonkajšie obrady a väčšiu pozornosť venovali teórii než praktickej stránke viery. V horlivom odsudzovaní iných prehliadali vlastné chyby. Stratili bratskú lásku, ktorú im Kristus kázal zachovať, a čo je smutnejšie, túto stratu ani nezbadali. Neuvedomovali si, že sa im zo života vytráca šťastie a radosť a že bez Božej lásky sa čoskoro ocitnú v duchovnej tme.SA 329.2

Ján, ktorý si úbytok bratskej lásky v zboroch pozorne všímal, upozorňoval veriacich na stálu potrebu tejto lásky. Táto myšlienka je hlavnou témou jeho listov adresovaných cirkvi. Píše: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ 1. Jána 4,7-11.SA 329.3

O tom, ako by sa táto láska mala medzi veriacimi prejavovať, apoštol napísal: „A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením. Ale kto nenávidí svojho brata, je v tme a chodí v tme, a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“ „Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali.“ „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ 1. Jána 2,8-11; 3,11.14-16.SA 329.4

Najväčším nebezpečenstvom Kristovej cirkvi nie je odpor sveta. Najviac jej škodí zlo v srdci veriacich, ktoré spomaľuje pokrok Božieho diela. Duchovnému životu nič tak neškodí ako závisť, podozrievanie, zádrapčivosť a ohováranie. Naproti tomu svornosť a zhoda ľudí rôznych pováh v Božej cirkvi je tým najmocnejším svedectvom o tom, že Boh poslal svojho Syna na svet. Kristovi nasledovníci sú prednostne povolaní také svedectvo vydať. Svedčiť však opravdivo budú môcť len vtedy, ak sa podriadia Kristovmu vedeniu. Ich povaha musí byť podobná Kristovej povahe, ich vôľa musí zodpovedať jeho vôli.SA 329.5

Kristus povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ Ján 13,34. Aký to obdivuhodný výrok, ako málo sa však uvádza do života! Dnešnej Božej cirkvi žalostne chýba bratská láska. Mnohí z tých, čo tvrdia, že Spasiteľa milujú, nemilujú jeden druhého. Neveriaci ľudia sledujú, či viera vyznávačov kresťanstva ich život skutočne posväcuje, a pohotovo vedia postrehnúť nedostatky a poukázať na nedôslednosti v správaní. Kresťania by nemali dovoliť, aby nepriateľ mohol o nich povedať: Len sa pozrite, ako sa títo vyznávači Krista navzájom nenávidia. Všetci kresťania sú členmi jednej rodiny, všetci sú deťmi toho istého nebeského Otca, všetci sa tešia rovnakou nádejou na nesmrteľnosť. Puto, ktoré ich spája, by malo byť pevné a súčasne príjemné.SA 330.1

Božia láska sa najcitlivejšie dotýka srdca vtedy, keď nás vyzýva, aby sme prejavili rovnako nežný súcit, aký prejavoval Ježiš. Len ten, kto nezištne miluje svojho brata, skutočne miluje aj Boha. Pravý kresťan nemôže ohrozeného a trpiaceho človeka zámerne nechať odísť bez toho, aby ho nevaroval a nepomohol mu. Neodtiahne sa od blúdiacich a nenechá ich, aby sa hlbšie ponárali do nešťastia a skľúčenosti, alebo padli na satanovom bojisku.SA 330.2

Tí, čo nikdy nepoznali Kristovu úprimnú lásku, nemôžu viesť iných k prameňu života. Kristova láska v srdci je podmaňujúca moc, ktorá vedie človeku k tomu, aby zjavoval Krista v rozhovoroch, v prejavoch láskyplného súcitu a v zušľachťovaní života tých, s ktorými sa stretáva. Kresťanskí pracovníci musia Krista poznať, a aby ho poznali, musia okúsiť jeho lásku. V nebi sa ich pracovná spôsobilosť meria mierou Kristovej lásky a mierou jeho pracovitosti. Apoštol píše: „Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ 1. Jána 3,18. Dospelosť kresťanskej povahy sa prejavuje tým, že veriaci človek cíti stálu potrebu pomáhať iným a obšťastňovať ich. Práve ovzduším tejto lásky sa veriaci človek stáva životodarnou vôňou a Boh potom môže jeho dielo požehnať.SA 330.3

Vrcholná láska k Bohu a nezištná láska k ľuďom je tým najlepším darom, ktorý môže náš nebeský Otec poskytnúť. Táto láska nie je nejaký chvíľkový vzruch, ale božská zásada, stála moc. V neposvätenom srdci nemôže vzniknúť ani sa prejaviť. Nachádza sa len v srdci, v ktorom vládne Ježiš. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ 1. Jána 4,19. V srdci, ktoré obnovila Božia milosť, je láska hlavnou pohnútkou konania. Stvárňuje povahu, usmerňuje pohnútky, ovláda vášne a zušľachťuje city. Keď je táto láska v srdci, spríjemňuje život a všade naokolo šíri blahodarný vplyv.SA 331.1

Ján sa snažil veriacim objasniť, aké vznešené požehnanie ich bude sprevádzať, ak budú prejavovať túto lásku. Ak im spásna moc naplní srdce, potom ovládne všetky ostatné pohnútky a povznesie ich nad zhubné vplyvy sveta. Ak tejto láske prenechajú plnú moc a ak sa ona stane hlavnou silou ich života, potom ich dôvera a nádej v Boha, ako aj jeho vzťah k nim budú dokonalé. Potom budú môcť prichádzať k Bohu v plnej istote, že od neho dostanú všetko, čo potrebujú k časnému i večnému blahu. Napísal: „Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach.“ „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje... vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali“ 1. Jána 4,17.18; 5,14.15.SA 331.2

„Keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, Spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ 1. Jána 2,1.2;1,9. Podmienky Božej milosti sú jednoduché a rozumné. Pán od nás nežiada vykonať niečo namáhavé či bolestivé, aby sme získali odpustenie. Nemusíme robiť dlhé a únavné púte, nemusíme sa mučivo kajať, či za prestúpenie pykať, aby nás Boh mohol prijať. Ten, kto „vyzná a opustí“ svoj hriech, „dôjde milosrdenstva“ Príslovia 28,13.SA 331.3

Kristus pred Božím trónom prosí za svoju cirkev, prosí za tých, ktorých svojou krvou vykúpil. Stáročia, ba ani tisícročia nemôžu oslabiť účinnosť jeho zmiernej obete. Ani život ani smrť ani výška ani hĺbka nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi; nie preto, že sa ho tak pevne pridŕžame my, ale preto, že nás tak pevne drží on. Keby naše spasenie záviselo od nášho úsilia, nikdy by sme nemohli byť zachránení; závisí však od toho, ktorý stojí za všetkými svojimi zasľúbeniami. Môže sa zdať, že sa ho pridŕžame len slabo, no jeho láska je láskou staršieho brata. Kým sme s ním spojení, nikto nás nemôže vytrhnúť z jeho ruky.SA 331.4

Roky ubiehali, počet veriacich rástol a Ján stále horlivejšie a úprimnejšie slúžil spoluveriacim. Doba bola pre cirkev krajne nebezpečná. Všade hrozili satanské zvody. Satanovi pomocníci sa snažili prekrúcaním pravdy a podvodom podnietiť odpor proti Kristovmu učeniu. Cirkev začal ohrozovať rozkol a rôzne bludy. Niektorí Kristovi vyznavači tvrdili, že jeho láska ich oslobodila od poslušnosti Božiemu zákonu. Iní zasa učili, že treba zachovávať židovské zvyky a obrady a že k spáse stačí len dodržiavanie zákona bez viery v Kristovu krv. Ďalší sa nazdávali, že Kristus bol dobrý človek, ale jeho božstvo popierali. Niektorí síce tvrdili, že sú verní Božiemu dielu, ale boli to zvodcovia, ktorí popierali Krista i jeho evanjelium. Žili hriešnym životom a do cirkvi prinášali bludy. Tak sa mnohí dostali do zmätku pochýb a falošných predstáv.SA 332.1

Ján bol veľmi skľúčený, keď videl, ako sa tieto jedovaté bludy vkrádajú do cirkvi. Pozoroval nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú cirkev, a preto bezodkladne a rozhodne proti nim vystúpil. Jánove listy dýchajú láskou, akoby ich písal perom namáčaným v láske. Keď sa však stretol s priestupníkmi Božieho zákona, ktorí tvrdili, že žijú bez hriechu, neváhal ich varovať pred ich strašným omylom. V liste, ktorý poslal istej dobropovestnej a vplyvnej žene, pracovníčke v diele evanjelia, napísal: „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist. Dávajte si pozor, aby ste neprišli o to, na čom ste pracovali, ale aby ste dostali plnú odmenu. Ktokoľvek zachádza ďalej a neustáva v Kristovom učení, nemá Boha. Kto ostáva v jeho učení, ten má aj Otca aj Syna. Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch“ 2. Jána 1,7-11.SA 332.2

Tých, čo tvrdia, že sú Kristovi a pritom prestupujú Boží zákon, máme hodnotiť rovnako, ako ich hodnotil milovaný učeník. V týchto posledných dňoch existujú podobné zlá, ktoré ohrozovali úspech ranej cirkvi. Preto by sme mali pozorne dbať na radu apoštola Jána. Volanie: „Musíte milovať!“ počuť všade, obzvlášť u tých, čo tvrdia, že sú posvätení. Pravá láska je však príliš čistá, než aby sa ňou dal zakryť nevyznaný hriech. Máme milovať ľudí, za ktorých Kristus zomrel, ale nesmieme sa zmieriť so zlom. Nesmieme sa spolčovať s priestupníkmi a nazývať to láskou. Boh chce, aby v dnešnej dobe jeho ľud zastával právo tak neochvejne, ako sa proti zákerným bludom postavil Ján.SA 332.3

Apoštol učí, že pri všetkej kresťanskej láskavosti sme povinní zaujať k hriechu a hriešnikom jasné stanovisko. To skutočnej láske neodporuje. Napísal: „Každý, kto pácha hriech, pácha aj bezprávie, lebo hriech je bezprávie. A viete, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, a v ňom hriechu niet. Kto ostáva v ňom, ten nehreší; kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal“ 1. Jána 3,4-6. Ján sa ako Kristov svedok nepúšťal do diskusií a neplodných sporov. Hlásal, čo vedel, videl a počul. Bol s Kristom v úzkom spoločenstve, počúval jeho učenie, bol svedkom jeho mocných činov. Len málokto mal možnosť poznať krásu Kristovej povahy tak, ako ju poznal Ján. Ján nežil v tme, lebo ho osvecovalo pravé Svetlo. Jeho svedectvo o Spasiteľovom živote a smrti bolo jasné a presvedčivé. Hovoril z plnosti srdca, ktoré prekypovalo láskou k Spasiteľovi a nič ho nemohlo umlčať.SA 333.1

Napísal: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života... Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom“ 1. Jána 1,1-3.SA 333.2

Každý skutočne veriaci človek môže z vlastnej skúsenosti „potvrdiť, že Boh je pravdivý“ Ján 3,33. Môže svedčiť o tom, čo z prejavu Kristovej moci smel vidieť, počuť a pocítiť.SA 333.3