6. kapitola — Pri chrámovej bráne

Kristovi učeníci si uvedomovali svoju neschopnosť, a preto v pokore a modlitbe spájali svoju bezmocnosť s jeho mocou, svoju nevedomosť s jeho múdrosťou, svoju úbohosť s jeho spravodlivosťou, svoju biedu s jeho nevyčerpateľným bohatstvom. Takto povzbudení a zmocnení neváhali vstúpiť do služby Majstra.SA 38.1

Zakrátko po vyliatí Ducha Svätého a bezprostredne po svojej vrúcnej modlitbe šiel Peter a Ján na bohoslužbu do chrámu. Pri Krásnej bráne učeníci videli sedieť chromého štyridsaťročného muža, ktorý od narodenia poznal len bolesť a chorobu. Tento trpiteľ chcel už dávno vidieť Ježiša, ktorý by ho uzdravil. Bol však takmer bezmocný a býval ďaleko od miest, kde Veľký lekár pôsobil. Konečne uprosil niektorých priateľov, ktorí ho doniesli k chrámovej bráne. Tam sa však dozvedel, že ten, v ktorého pomoc dúfal, bol krutým spôsobom usmrtený.SA 38.2

Nad sklamaním tohto trpiteľa prejavili súcit tí, čo vedeli, ako dlho túžobne dúfal, že Ježiš ho uzdraví, a preto ho denne prinášali k chrámu, aby mu okoloidúci mohli nejakou almužnou zmierniť utrpenie. Keď okolo neho šiel Peter a Ján, aj ich prosil o almužnu. Učeníci sa naňho súcitne podívali a Peter povedal: „Pozri sa na nás! On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane. Ale Peter povedal: Striebro a zlato nemám.“ Keď Peter priznal svoju chudobu, trpiteľova tvár prejavila sklamanie. Opäť však zažiarila nádejou, keď apoštol dodal: „Ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“SA 38.3

Peter ho chytil za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha. Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha, a poznali ho, že je to ten, čo sedával pri Krásnej bráne chrámu a žobral. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo.SA 38.4

„Keďže sa pridŕžal Petra a Jána, zbehol sa k nim do stÍporadia, ktoré sa volá Šalamúnovým, všetok užasnutý ľud“ Skutky apoštolov 3,4-11. Prítomní žasli, že učeníci môžu konať podobné divy, aké konal Ježiš. Tu je muž, ktorý štyridsať rokov trpel a teraz sa teší, že má uzdravené údy, že ho nič nebolí, a je šťastný, že uveril v Ježiša.SA 38.5

Keď učeníci spozorovali údiv ľudu, Peter sa spýtal: „Mužovia, Izraeliti, čo sa tomu divíte a prečo hľadíte na nás, akoby sme boli vlastnou silou alebo nábožnosťou urobili, že tento chodí?“ Skutky apoštolov 3,12. Ubezpečil ich, že chromý bol uzdravený v mene a pre zásluhy Ježiša Nazaretského, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych. Apoštol vyhlásil: „A jeho meno pre vieru v toto meno upevnilo tohto človeka, ktorého vidíte a poznáte, a viera, ktorá je skrze neho, dala mu toto úplné zdravie pred očami vás všetkých“ Skutky apoštolov 3,16.SA 39.1

Apoštolovia hovorili celkom otvorene o veľkom hriechu, ktorého sa Židia dopustili tým, že zavrhli a popravili Knieža života; no dbali o to, aby poslucháčov nevháňali do zúfalstva. Peter povedal: „Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby vám prepustili vraha. Zabili ste Pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami... A teraz, bratia, viem, že ste to urobili z nevedomosti, ako aj vaši poprední muži. Ale Boh takto splnil, čo vopred oznámil ústami všetkých prorokov, že jeho Mesiáš bude trpieť“ Skutky apoštolov 3,14.15.17.18. Oznámil im, že ich Duch Svätý vyzýva, aby sa kajúcne obrátili a ubezpečil ich, že okrem milosrdenstva toho, ktorého ukrižovali, nijakej inej nádeje na spasenie nieto. Hriechy im môžu byť odpustené len ak uveria v neho.SA 39.2

Apoštol zvolal: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána.“SA 39.3

„Vy ste synovia prorokov a zmluvy, ktorú Boh uzavrel s vašimi otcami, keď povedal Abrahámovi: A v tvojom potomstve budú požehnané všetky rodiny zeme. Boh predovšetkým vám vzbudil svojho služobníka a poslal ho, aby vás požehnal tým, že každého z vás odvráti od vašej neprávosti“ Skutky apoštolov 3,19.20.25.26.SA 39.4

Takto učeníci ohlasovali Kristovo zmŕtvychvstanie. Mnohí z tých, čo túto zvesť počúvali, očakávali toto svedectvo, a keď ho počuli, uverili. V posolstve počuli ozvenu Kristových slov a zaradili sa medzi tých, čo prijali evanjelium. Semeno, ktoré Spasiteľ zasial, vzklíčilo a prinášalo ovocie.SA 39.5

Kým učeníci hovorili k ľudu, „prepadli ich kňazi, veliteľ chrámovej stráže a saduceji a zazlievali im, že učia ľud a ohlasujú zmŕtvychvstanie v Ježišovi“ Skutky apoštolov 4,1.2.SA 39.6

Kňazi totiž po Kristovom zmŕtvychvstaní rozšírili lživú správu, že Ježišovo telo ukradli učeníci, kým strážcovia spali. Neprekvapuje, že sa im nepáčilo, keď sa dopočuli, že Peter a Ján kážu o zmŕtvychvstaní toho, ktorého oni usmrtili. Obzvlášť to poburovalo saducejov. Cítili, že s ich obľúbeným učením je ohrozená aj ich vážnosť.SA 40.1

Tých, čo prijali novú vieru, rýchlo pribúdalo a farizejom ako aj saducejom bolo zrejmé, že ak činnosť týchto nových učiteľov nezastavia, ich vlastný vplyv bude viac ohrozený, než keď bol na zemi Ježiš. Preto veliteľ chrámovej stráže za pomoci niekoľkých saducejov dal Petra a Jána uväzniť, lebo onoho dňa bolo už neskoro, aby ich vypočúval.SA 40.2

Nepriatelia učeníkov už nemohli odporovať presvedčeniu, že Kristus vstal z mŕtvych. Dôkazy o tom boli príliš jasné, než aby o nich mohli pochybovať. Napriek tomu sa v srdci zatvrdili a nechceli ľutovať strašný čin, ktorého sa dopustili tým, že Ježiša ukrižovali. Poprední Židia dostali mnoho dôkazov o tom, že apoštolovia hovoria a konajú podľa božského vnuknutia, ale oni posolstvu pravdy tvrdošijne odporovali. Kristus neprišiel podľa ich predstavy, a hoci sa im občas aj zazdalo, že Božím Synom je, túto možnosť vylúčili a ukrižovali ho. Boh im však vo svojom milosrdenstve dával stále novšie dôkazy, a teraz im poskytol ďalšiu príležitosť, aby sa k nemu obrátili. Poslal učeníkov s posolstvom, že zabili Knieža života. Toto strašné obvinenie malo byť ďalšou výzvou kajať sa. Židovskí učitelia si však boli vlastnou spravodlivosťou príliš istí, než aby pripustili, že obvinenie za ukrižovanie Krista môže byť z príkazu Ducha Svätého.SA 40.3

Keďže sa kňazi svojvoľne rozhodli odporovať Kristovi, každé ďalšie odmietnutie ich v tomto postoji len utvrdzovalo. Ich neústupčivosť sa stále stupňovala. Nebolo to preto, že by sa nemohli podriadiť; to predsa mohli, oni však nechceli. O spásu sa pripravili nielen preto, že spáchali zločin a zaslúžili si smrť, nielen preto, že zabili Božieho Syna; bolo to preto, že tvrdošijne odporovali Bohu. Svojvoľne zavrhovali svetlo a umlčovali presviedčajúci vplyv Ducha. Počínali si ako neposlušné deti; preto sa tak nepatrične správali aj k Božím poslom. Zhubnosť ich vzbury sa stupňovala každým ďalším prejavom odporu proti Bohu a posolstvu, ktoré zveril svojim služobníkom. Židovskí predstavitelia svojou nekajúcnosťou deň čo deň vzdorovali a pripravovali sa na žatvu toho, čo zasiali.SA 40.4

Boží hnev sa obracia proti nekajúcnym hriešnikom nie pre spáchané hriechy, ale preto, že napriek výzvam kajať sa zotrvávajú v odpore a že pášu hriechy, ktorých sa dopúšťali v minulosti napriek svetlu, ktoré dostali. Keby boli židovskí vodcovia uznali presvedčujúcu moc Ducha Svätého, bolo by im odpustené; rozhodli sa však neustúpiť. Takisto sa aj zatvrdilý hriešnik dostáva svojím odporom ta, kde ho už Duch Svätý nemôže ovplyvniť. V deň po uzdravení chromého muža zišiel sa Annáš, Kaifáš a ďalší chrámoví hodnostári k výsluchu a dali si predviesť väzňov. Práve v tejto miestnosti a pred niektorými z tu prítomných mužov Peter hanobne zaprel svojho Pána. Rozpomenul sa na to, keď teraz sám stál pred súdom. Teraz mal príležitosť napraviť svoju vtedajšiu ustrašenosť.SA 41.1

Prítomní, ktorí sa pamätali, ako sa Peter pri výsluchu svojho Pána zachoval, sa nazdávali, že teraz ho ľahko zastrašia, ak mu pohrozia väzením a smrťou. No Peter, ktorého tu vyslúchala veľrada, už dávno nebol tým prchkým a sebaistým Petrom, ktorý zaprel Krista v jeho najťažšej hodine. Odvtedy, čo žalostne sklamal, bol to človek obrátený. Už nebol pyšný a vystatovačný, ale skromný a sebakritický. Bol mužom plným Ducha Svätého a s jeho pomocou bol odhodlaný zbaviť sa poškvrny, ktorú svojím odpadnutím spôsobil, a preto vyvyšoval meno, ktoré kedysi zaprel.SA 41.2

Kňazi sa až dosiaľ vyhli akejkoľvek zmienke o ukrižovaní a zmŕtvychvstaní. Ak chceli svoj cieľ dosiahnuť, museli sa obvinených predsa len opýtať, akým spôsobom vyliečili chorého. Spýtali sa teda: „Akou mocou alebo v mene koho ste to urobili?“ Skutky apoštolov 4,7.SA 41.3

S posvätnou odvahou a v moci Ducha Peter nebojácne vyhlásil: „Nech je známe vám všetkým a všetkému izraelskému ľudu, že v mene Ježiša Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý! On je kameň, ktorý ste vy stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uhoľným. A v nikom inom niet spásy, lebo nieto pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ Skutky apoštolov 4,10-12.SA 41.4

Židovských predstaviteľov táto smelá obhajoba vyľakala. Nazdávali sa, že výsluch pred veľradou učeníkov zastraší a zmätie. Miesto toho však títo svedkovia hovorili tak presvedčivo, ako hovorieval Kristus a umlčali odporcov. V Petrovom hlase nebol ani náznak strachu, keď o Kristovi vyznal: „On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uhoľným.“SA 41.5

Peter vo svojom prejave pripomenul kňazom to, čo dobre poznali. Proroci hovorili o zavrhnutom kameni; a keď sa raz Kristus zhováral s kňazmi a staršími, povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uhoľným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná? Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu. Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne toho rozdlávi“ Matúš 21,42-44.SA 42.1

Keď kňazi počúvali smelú reč apoštolov, „a zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom“ Skutky apoštolov 4,13.SA 42.2

O učeníkoch po premenení Krista čítame, že na konci tohto obdivuhodného výjavu „nevideli nikoho, len samého Ježiša“ Matúš 17,8. „Samého Ježiša“ – tieto slová obsahujú tajomstvo života a moci. Toto tajomstvo je príznačné pre ranú cirkev. Len čo učeníci počuli prvé Kristove slová, poznali, že ho potrebujú. Hľadali Krista, našli ho a šli za ním. Boli s ním v chráme, pri stole, na úbočiach i na poli. Boli ako žiaci s učiteľom; každodenne prijímali od neho posolstvo večnej pravdy.SA 42.3

Učeníci aj po Spasiteľovom nanebovstúpení cítili, že ich sprevádza jeho božská prítomnosť, plná lásky a svetla. Akoby Ježiš bol medzi nimi osobne prítomný. Ježiš, Spasiteľ, ktorý sa s nimi prechádzal, zhováral, modlieval a do sŕdc im vlieval nádej a útechu, odchádzal od nich do neba s posolstvom pokoja na perách. Keď spolu s anjelským zástupom vystupoval hore, počuli jeho slová: „Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta“ Matúš 28,20. Ježiš odišiel do neba v ľudskej podobe. Učeníci vedeli, že aj pred Božím trónom im je stále priateľom a spasiteľom, že aj ďalej sa o nich zaujíma a že s trpiacim ľudstvom bude navždy spojený. Vedeli, že pred Bohom sa odvoláva na svoje zásluhy, ktoré získal svojou krvou, ukazuje svoje prepichnuté nohy a ruky ako dôkaz ceny, ktorú zaplatil za svojich vykúpených. Táto myšlienka ich posilňovala, aby preňho vydržali všetko utrpenie. Teraz boli s ním užšie spojení, než keď bol medzi nimi na zemi osobne. Vyžarovalo z nich svetlo, láska a moc Krista, ktorý zostával v nich tak, že ľudia to pozorovali a žasli.SA 42.4

Kristus spečatil slová, ktorými ho Peter obhajoval. Nesporným svedkom bol zázračne uzdravený muž, ktorý tu stál vedľa učeníka. Zjav tohto muža, ktorý len pred niekoľkými hodinami bol bezmocným mrzákom, a teraz žiaril zdravím, spoľahlivo dosvedčoval pravdivosť Petrových slov. Kňazi a poprední muži mlčali. Aj keď Petrovo tvrdenie vyvrátiť nemohli, boli rázne rozhodnutí zakročiť proti ďalšiemu učiteľskému pôsobeniu učeníkov.SA 42.5

Kristov korunný div – vzkriesenie Lazára – spečatil odhodlanie kňazov odstrániť Ježiša s jeho obdivuhodnými skutkami, ktoré takmer ochromili ich vplyv medzi ľudom. Krista síce ukrižovali, tu však mali presvedčivý dôkaz o tom, že konanie divov v jeho mene ani hlásanie jeho pravdy nezastavili. Jeruzalem vzrušilo už uzdravenie chromého a kázanie apoštolov.SA 43.1

V snahe zakryť svoje rozpaky, kňazi a poprední muži rozkázali apoštolov odviesť, lebo sa chceli medzi sebou poradiť. Zhodli sa, že nemá zmysel uzdravenie muža popierať. Najradšej by zázrak vysvetlili nejakou lžou; no nebolo to možné, lebo ten sa udial cez deň pred zástupom ľudí a ďalšie tisíce sa o ňom dozvedeli. Cítili, že činnosť učeníkov treba prekaziť, inak Ježiš získa mnoho nasledovníkov. Sami potom stratia priazeň ľudu, lebo ich obvinia z vraždy Božieho Syna.SA 43.2

No napriek svojej snahe zabiť učeníkov kňazi sa neodvažovali urobiť nič viac, než im pohroziť najprísnejším trestom, ak sa odvážia aj ďalej hovoriť a pôsobiť v Ježišovom mene. Znova ich predviedli pred veľradu a prikázali im, aby už v tomto mene nekázali ani neučili. Peter a Ján však odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ Skutky apoštolov 4,19.20.SA 43.3

Kňazi by boli týchto mužov za ich neochvejnú vernosť svätému povolaniu najradšej potrestali, ale báli sa hnevu, „pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo“ Skutky apoštolov 4,21. Kňazi im znova pohrozili a s prísnymi príkazmi apoštolov prepustili na slobodu.SA 43.4

Kým bol Peter a Ján vo väzení, ostatní učeníci sa vytrvalo modlili za svojich bratov, lebo zlobu Židov poznali a obávali sa, že by sa opäť mohli rozpútať ukrutnosti, aké sa spáchali na Kristovi. Len čo boli apoštolovia opäť na slobode, vyhľadali ostatných učeníkov a oboznámili ich s výsledkom výsluchu. A radosť veriacich bola veľká. Spoločne zvolali k Bohu: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému! V tomto meste sa naozaj spolčil Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonal všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať.SA 43.5

A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy“ Skutky apoštolov 4,24-30.SA 44.1

Učeníci sa modlili, aby mali viac sily pre svoju činnosť, lebo vedeli, že budú narážať na rovnaký odpor s akým sa stretával Kristus za svojho pozemského života. Ich spoločné vierou sprevádzané modlitby boli vypočuté. Miesto, kde boli zídení, sa zachvelo a znova ich ovládol Duch Svätý. Dostali odvahu a opäť šli hlásať Božie slovo v Jeruzaleme. „Apoštolovia veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť“ (Skutky apoštolov 4,33), a ich úsilie Boh zázračne požehnával.SA 44.2

Zásada – „posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha“ –, ktorú napriek zákazu, aby už v Ježišovom mene nehovorili, učeníci tak neochvejne zastávali, je tou istou zásadou, ktorú obhajovali zástanci evanjelia počas reformácie. Keď sa roku 1529 na sneme v meste Speyeri zišli nemecké kniežatá, bol im predložený cisársky výnos, ktorým sa obmedzuje náboženská sloboda a akékoľvek ďalšie šírenie reformačného učenia sa zakazuje. Zdalo sa, že nádeje sveta sa rozplynú. Zmieria sa kniežatá s cisárovým výnosom? Malo svetlo evanjelia zhasnúť a ľudia, čo dosiaľ žili v tme, mali v nej zostať naďalej? Šlo o najvýznamnejšie otázky sveta. Stúpenci reformácie sa zišli a jednoznačne sa rozhodli: „Tento výnos odmietame. V otázkach svedomia väčšina nerozhoduje.“ (D'Aubigné, Dejiny reformácie, 13. zv., 5. kap.)SA 44.3

Túto zásadu musíme neochvejne hájiť aj dnes. Zástavu pravdy a náboženskej slobody, ktorú vztýčili zakladatelia evanjelickej cirkvi a po celé veky niesli Boží svedkovia nasledujúcich stáročí, bola v tomto poslednom úseku boja zverená nám. Zodpovednosť za tento slávny dar spočíva na tých, ktorých Boh požehnal poznaním svojho Slova. Toto Slovo nám má byť zvrchovanou autoritou. Pozemskú vládu smieme uznať ako Božie zriadenie. Máme tiež učiť, že je našou posvätnou povinnosťou poslúchať ju v rozsahu jej zákonnej právomoci. Ak sú však jej požiadavky v rozpore s nárokmi Božími, potom musíme Boha poslúchať viac ako ľudí. Božiemu slovu patrí prednosť pred všetkými ľudskými zákonmi. Zásadu: „Takto hovorí Pán“ nemožno nahrádzať nijakým nárokom: „Takto hovorí cirkev“, alebo: „Takto hovorí štát“. Kristovu korunu treba vyvýšiť nad koruny pozemských mocnárov. Nikto od nás nežiada, aby sme vrchnosťou pohŕdali. Čokoľvek vyslovíme alebo napíšeme, máme starostlivo uvážiť, aby nevznikol dojem, že sme proti zákonu a poriadku. Nemáme hovoriť ani konať nič také, čo by nám mohlo zbytočne zahatať cestu. V Kristovom mene máme napredovať a obhajovať pravdu, ktorá nám bola zverená. Ak nám to ľudia zakazujú, potom smieme s apoštolom povedať: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“SA 44.4