Ochota a srdečnosť

Srdečnosť, ušľachtilé pohnútky a pohotové chápanie duchovných vecí sú dary, za ktoré sú ľudia zodpovední. Všetky ich máme použiť v Božej službe. V tomto sa však mnohí dopúšťajú omylov. Z darov sa tešia, ale neslúžia nimi. Chlácholia sa predstavou, že za vhodnejších okolností by vykonali veľké a prospešné veci. Na vhodnú príležitosť však stále iba čakajú. Pohotovo odsudzujú lakomstvo tých, ktorí nijako nepomáhajú iným. Vedia, že sebeckí ľudia žijú len pre seba a že z nepoužitých darov musia vydať odpočet. Sebaisto sa s nimi porovnávajú v presvedčení, že až takí sebeckí zase nie sú. Žijú však v sebaklame. Každý sa raz bude zodpovedať za to, ako zúročil zverené talenty. Ľudia obdarení láskavosťou musia pamätať na to, aby svoju srdečnú náklonnosť neprejavovali len priateľom, ale najmä tým, čo ich pomoc potrebujú. Aj príjemné spoločenské správanie je dar, a preto ho máme pri styku s ľuďmi hojne uplatniť. Láska, ktorá preukazuje dobro len niekomu, nie je skutočná láska, ale zvláštny prejav sebectva. Nepomáha ľuďom ani neoslavuje Boha. Tí, čo sa o Božie dary nevedia podeliť s inými, majú väčšiu vinu, než tí, ktorých odsudzujú. Raz budú počuť: Vôľu svojho Majstra ste poznali, ale nekonali ste sa podľa nej.KP 282.2