12. kapitola — „Proste, aby ste mali čo dávať“

(Lukáš 11,1-13)

Kristus ustavične prijímal od Otca, aby mohol dávať nám. „Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal“ Ján 14,24. „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ Matúš 20,28. Ježiš svojimi modlitbami, zmýšľaním a životom mal na zreteli iných. Ranné chvíle trávieval v modlitebnom spoločenstve s Otcom, aby mohol ľuďom priniesť nebeské svetlo. Každodenne prijímal krst Ducha Svätého. Na úsvite každého dňa ho Otec prebúdzal a milosťou mu napĺňal srdce i ústa, aby ňou obdarúval ľudí. Deň po dni novým posolstvom, ktoré dostával z neba, mohol v príhodnej chvíli osloviť strápených a unavených. „Hospodin, Pán, mi dal jazyk učených, aby som slovom vedel občerstviť ustatého. Každého rána prebúdza mi ucho, aby som počúval ako učeník“ Izaiáš 50,4.KP 103.1

Modlitby Ježiša Krista a jeho stále spoločenstvo s Otcom hlboko zapôsobili na učeníkov. Keď sa raz po krátkom odlúčení vrátili k Ježišovi, našli ho modliť sa. Bez prerušenia nahlas pokračoval ďalej, akoby ich prítomnosť ani nevnímal. Tento hlboký zážitok viedol učeníkov k tomu, že mu po modlitbe povedali: „Pane, nauč nás modliť sa.“KP 104.1

Kristus vo svojej odpovedi zopakoval modlitbu, ktorú predniesol vo svojej Reči na vrchu. Hneď nato im dal v podobenstve ďalšie naučenie.KP 104.2

Povedal: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť. On zvnútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Aj keby nevstal a nedal mu, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje, pretože je jeho priateľom“ Lukáš 11,5-8.KP 104.3

Kristus predstavil muža, ktorý prosí o niečo, čo chce dať ďalej. Musí dostať chlieb, pretože inak by nemohol pohostiť oneskoreného unaveného pútnika. Sused sa nechcel dať vyrušiť, no prosbe svojho priateľa nakoniec predsa len vyhovel a dal mu, o čo žiadal.KP 104.4

Podobne mali aj učeníci prosiť o Božie požehnanie. Kristus im ukázal dielo, v ktorom budú pokračovať po jeho odchode. Mali sa poučiť zo zázračného nasýtenia hladných zástupov i z kázne o nebeskom chlebe života. Keď ich povolával k tejto úlohe, dobre vedel o častých skúškach, ktorým bude ich viera vystavená. Neraz sa ocitnú v nepredvídanej situácii a uvedomia si svoju nedostatočnosť. Prídu k nim ľudia, ktorí túžia po chlebe života a oni pocítia, akí sú bezmocní a bezradní. Učeníci musia prijímať duchovný chlieb, inak nebudú mať čo ponúknuť. Nikto nemal od nich odísť hladný. Na zdroj pomoci, z ktorého mali čerpať, ich Kristus upozornil. Muž, ktorého pútnik v nevhodný polnočný čas požiadal o pohostinnosť, ho neposlal ďalej bez toho, aby mu nepomohol. Sám mu síce nemal čo dať, ale šiel k susedovi, o ktorom vedel, že chlieb má, a prosil ho dovtedy, kým mu sused nevyhovel. Keď Boh posiela svojich služobníkov sýtiť hladných, nedá im azda potrebné prostriedky, aby mohli vykonať zverené dielo?KP 104.5

Sused z podobenstva však nevystihuje Božiu povahu. Poučenie v tomto prípade neplynie z prirovnania, ale z protikladu. Sebecký človek splnil naliehavú prosbu, len aby sa zbavil žiadateľa, ktorý mu rušil nočný odpočinok. Boh však dáva ochotne. On ako súcitný Otec chce splniť svoje dobrodenie, aby sme sa mu podobali tým, že budeme slúžiť iným.KP 105.1

Spasiteľ povedal: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a bude vám otvorené! Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu bude otvorené. Vari je medzi vami otec, ktorý by dal svojmu synovi kameň, keď ho žiada o chlieb? Alebo hada, keď ho prosí o rybu? Alebo mu podá škorpióna, keď si pýta vajce? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec z neba Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ Lukáš 11,9-13.KP 105.2

Kristus nás učí oslovovať Boha menom, ktoré sa spája s najkrajšími príkladmi medziľudských vzťahov, čím chcel posilniť našu dôveru v Boha. Dal nám prednosť, aby sme večného Boha oslovovali Otče. Toto označenie a oslovenie je prejavom našej lásky a dôvery k nemu a je zárukou jeho otcovského vzťahu k nám. Boh rád počuje, keď ho oslovujeme týmto menom a žiadame ho o priazeň a požehnanie. Ježiš viackrát pripomenul, aby sme si nemysleli, že oslovovať Boha dôverným Otče je od nás trúfalosť. Chce, aby sme si na toto oslovenie zvykli.KP 105.3

Boh nás pokladá za svoje deti. Vykúpil nás zo sveta, ktorý je k nemu ľahostajný. Prijal nás za členov kráľovskej rodiny a my sme deťmi nebeského Kráľa. Chce, aby sme mu dôverovali viac, ako syn dôveruje svojmu otcovi či dcéra matke. Rodičia milujú svoje deti, ale Božia láska je oveľa hlbšia a obsiahlejšia, než môže byť najvrúcnejšia láska človeka. Nemožno ju s ničím porovnávať. Ak rodičia vedia svojim deťom dávať dobré dary, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého všetkým, ktorí ho o tento Dar žiadajú?KP 106.1

Nad Ježišovým poučením o modlitbe by sme sa mali dôkladne zamyslieť. Modlitba má ďalekosiahly význam. Kristus nám chce svojím podobenstvom pripomenúť všetko, čo o nej máme vedieť. Ukázal nám, ako máme k modlitbe pristupovať. Zdôraznil modlitebnú vytrvalosť a ubezpečil nás, že Otec naše modlitby nielen rád počuje, ale na ne aj ochotne odpovie.KP 106.2

Modlitbu by sme nemali obmedziť iba na sebeckú žiadosť týkajúcu sa vlastného prospechu. Prosme, aby sme mali čo dávať. Kristus sa riadil zásadou, ktorá má ovládať aj náš život. O svojich učeníkoch povedal: „Posväcujem sa pre nich, aby aj oni boli posvätení v pravde“ Ján 17,19. Kristovi nasledovníci musia prejavovať tú istú oddanosť, rovnakú nezištnosť a podriadenosť nárokom Božieho slova, ako sa to prejavilo u Krista. Poslaním nášho pozemského života nie je len uspokojovanie vlastných záujmov či samoľúbosť. Boha oslávime tým, že budeme s ním spolupracovať v diele záchrany hriešnikov. Nebeského Otca máme žiadať o dary, ktoré potom budeme odovzdávať ďalej. Možnosť prijímať sa zväčšuje len dávaním. Nemôžeme prijímať bohatstvo nebeského pokladu bez toho, aby sme ho nerozdávali ľuďom okolo nás.KP 106.3

Aj keď sused v podobenstve žiadateľa niekoľkokrát odmietol, ten sa nevzdal. Kristus nás učí, aby sme sa neprestávali modliť, aj keď sa nám zdá, že Boh nás okamžite nevypočul. Modlitba nemá zmeniť Boha, ale viesť nás k tomu, aby sme sa stotožnili s jeho vôľou. Je možné, že keď ho o niečo prosíme, uzná za užitočné, aby sme si najprv dôkladne preskúmali srdce a kajali sa. Potom nás vedie cez ťažkosti, skúšky, ba aj cestou pokory, aby sme si uvedomili, že sme boli prekážkou, ktorá bránila Duchu Svätému, aby mohol pôsobiť prostredníctvom nás.KP 107.1

Splnenie Božích zasľúbení závisí od určitých podmienok. Modlitba nemôže byť náhradou za plnenie povinností. Kristus povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého“ Ján 14,15.21. Boha teda urážajú tí, čo ho o niečo prosia a odvolávajú sa na jeho sľuby, no nespĺňajú uvedené podmienky. Kristovo meno berú ako záruku splnenia Božích sľubov, ale svoju vieru a lásku ku Kristovi nemajú čím dokázať.KP 107.2

Mnohí ľudia zabúdajú na podmienky vypočutia modlitieb. Mali by sme sa dôkladne zamyslieť nad tým, čím sa prejavuje naša dôvera, s ktorou prichádzame k Bohu. Svojou neposlušnosťou dávame najavo, že chceme, aby nám preplatil šek, no pritom sme nesplnili podmienky na jeho preplatenie. Bohu pripomíname jeho sľuby s prosbou, aby ich splnil. Keby to však urobil, zneuctil by svoje meno.KP 107.3

Prísľub znie: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám“ Ján 15,7. Na inom mieste Ján píše: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: Poznám ho, ale jeho prikázanie nezachováva, je klamár a niet v ňom pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom sa Božia láska stala naozaj dokonalou“ 1. Jána 2,3-5.KP 107.4

Jeden z posledných Kristových príkazov učeníkom znel: „Aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali“ Ján 13,34. Správame sa podľa tejto rady, alebo sa aj ďalej v našej povahe prejavujú zlé črty, ktoré Ježiš nemal? Ak sme ranili alebo zarmútili svojich blížnych, sme povinní chybu vyznať a usilovať sa o zmierenie. To je bezpodmienečná príprava, aby sme mohli s dôverou prísť k Bohu a žiadať o požehnanie.KP 108.1

Tí, čo sa modlia, často sa prehrešujú aj inak. Správame sa čestne voči Bohu? On ústami proroka povedal: „Od čias svojich otcov ste sa odchyľovali od mojich ustanovení a nezachovávali ste ich. Navráťte sa ku mne a ja sa navrátim k vám, vraví Hospodin mocností. Vy sa však spytujete: Ako sa máme vrátiť? Či smie podvádzať človek Boha, keď vy ma podvádzate? Vy sa však spytujete: Ako ťa podvádzame? Desiatkami a pozdvihovanými obeťami“ Malachiáš 3,7.8.KP 108.2

Boh, Darca každého požehnania, žiada určitý diel zo všetkého, čo nám zveril. Týmto opatrením sa podporuje šírenie evanjelia. Keď uvedenú časť Bohu vraciame, prejavujeme vďačnosť za jeho dary. Ak si ju však sebecky ponecháme, ako môžeme žiadať ďalšie požehnania? Ako môžeme očakávať, že Boh nám zverí nebeské poklady, keď neverne spravujeme pozemské hodnoty? Aj to môže byť príčinou nevypočutia modlitieb.KP 108.3

Boh vo svojej nekonečnej milosti ochotne odpúšťa. Hovorí: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto, vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania? Pohrozím pre vás kobylkám, takže vám neskazia plodiny zeme a vinič vám nebude neplodný na poli, vraví Hospodin mocností. Blahoslaviť vás budú všetky národy, lebo budete obľúbenou krajinou, vraví Hospodin mocností“ Malachiáš 3,10-12.KP 108.4

Rovnako je to aj so všetkými ostatnými Božími prikázaniami. Podmienkou naplnenia Božích sľubov je poslušnosť. Pán ponúka všetky nebeské požehnania tým, ktorí s ním spolupracujú. Len poslušní ľudia sa môžu s dôverou odvolávať na jeho zasľúbenia.KP 109.1

Máme prejavovať neochvejnú dôveru v Boha. Boží odklad vypočutia prosieb býva často skúškou našej viery alebo sa v ňom má osvedčiť úprimnosť našich pohnútok. V modlitbe, ktorá je v súlade s jeho slovom, sa spoľahnime na jeho zasľúbenie v neochvejnej dôvere, že ho splní.KP 109.2

Boh nikde nesľúbil, že každú modlitbu okamžite vypočuje. Radí nám, aby sme žiadali vytrvalo. Vytrvalá modlitba prehlbuje vedomie zodpovednosti, vedie k opravdivosti a umocňuje naše priania. Marte pri hrobe Lazara Kristus odpovedal: „Či som ti nepovedal, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Ján 11,40.KP 109.3

Mnohí ľudia nemajú živú vieru, a preto im chýbajú skúsenosti s Božou mocou. Príčinou ich slabosti je nedôvera. Spoliehajú sa viac na svoje úsilie, než na to, čo pre nich môže vykonať Boh. Svoje záležitosti berú výhradne do vlastných rúk a pri plánovaní rátajú len s vlastnými silami. Málo dôverujú Bohu, a preto sa málo modlia. Svoje prosby nevedia vytrvalo predkladať Bohu, pretože si vôbec neuvedomujú vlastné potreby ani Božiu ochotu dávať.KP 109.4

Máme sa modliť tak vážne a vytrvalo, ako muž v podobenstve žiadal od svojho suseda v noci chlieb. Čím vrúcnejšie a naliehavejšie prosíme, tým pevnejšie sa duchovne spájame s Kristom. Prijímané dary budú úmerné nášmu napredovaniu vo viere.KP 110.1

Našu povinnosť vystihujú dve slová: modliť sa a veriť. Máme bdieť, modliť sa a spolupracovať s Bohom, ktorý odpovedá na modlitby. Nezabúdajme, že sme „Božími spolupracovníkmi“ 1. Korinťanom 3,9. Naše slová a skutky majú byť v súlade s našimi modlitbami. Opravdivosť našej viery alebo formálnosť našich modlitieb preverí len skúška. Pomoc od ľudí vo chvíľach sklamania a problémov nebýva spoľahlivá. Spoliehajme sa teda len na Boha. Ak o svojich problémoch rozprávame iným ľuďom, sami slabneme a ich neposilníme. Svoju duchovnú slabosť prenášame na nich, ale oni ju nemôžu zmeniť. Posilu hľadáme u omylného a nedokonalého človeka, namiesto toho, aby sme sa obrátili na dokonalého a večného Boha.KP 110.2

Pravú múdrosť nemusíme hľadať na druhom konci sveta, pretože Boh je blízko. Úspech nám nezaručia naše terajšie či budúce schopnosti. Boh nám ho však ponúka. Mali by sme sa teda menej spoliehať na svoje schopnosti a oveľa viac dôverovať tomu, čo pre každého veriaceho môže vykonať Boh. On chce, aby sme sa ho pridŕžali vierou a len od neho očakávali veľké veci. Rovnako je nám pripravený pomôcť pochopiť nielen pozemské záležitosti, ale aj duchovné skutočnosti. Pán chce, aby sme boli stále rozumnejší, vnímavejší a zručnejší. Ak správne využívame svoje schopnosti a prosíme o múdrosť, on nám ju dá.KP 110.3

Kristovo slovo pokladajme za spoľahlivú istotu. Nepozval nás azda, aby sme prišli k nemu? Nech z našich úst nikdy nevyjdú slová sklamania a beznádeje. Strata by bola príliš veľká. Pozorovaním okolností a vzdychaním nad ťažkosťami dávame najavo, aká chorá a slabá je naša viera. Hovorme a konajme vo vedomí, že naša viera je nepremožiteľná. V Bohu je nevyčerpateľný zdroj pomoci. Jemu patrí celý svet. Hľaďme vierou k nebesám, k tomu, ktorý má svetlo, moc a múdrosť.KP 110.4

Skutočná viera je zdrojom životného optimizmu, stálosti v zásadách a vytrvalosti v predsavzatiach. Tie neoslabí čas a nezmenia ich ani tiesnivé okolnosti. „Mládenci ustávajú a umdlievajú, junáci sa potkýnajú a klesajú. Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú“ Izaiáš 40,30.31.KP 111.1

Mnohí ľudia by chceli pomáhať iným, ale uvedomujú si, že nemajú duchovnú silu ani posolstvo. Mali by sa so všetkým zveriť Božej milosti a prosiť o Ducha Svätého. Boh je verný v každom svojom sľube. Modlime sa teda s Písmom v ruke: Pane, vykonal som, čo si mi kázal vykonať, a teraz sa odvolávam na tvoj sľub: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a otvorí sa vám!“ Matúš 7,7.KP 111.2

Modliť sa máme nielen v mene Ježiša Krista, ale aj pod vplyvom Ducha Svätého. Tak totiž máme chápať slová, že „sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ Rimanom 8,26. Boh rád vypočuje také modlitby. Keď sa vrúcne a vytrvalo modlíme v mene Ježiša Krista, Boh nám dáva záruku, že „môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ Efezským 3,20.KP 111.3

Ježiš povedal: „Všetko, o čo v modlitbe prosíte a v čo veríte, že ste dostali, splní sa vám“ Marek 11,24. „Vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi“ Ján 14,13. Duch Svätý viedol apoštola Jána, aby napísal jasné a presvedčivé slová: „Máme v ňom tú istotu, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. Keď vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že už máme, o čo sme ho žiadali“ 1. Jána 5,14.15. Prosme teda Boha v mene Ježiša Krista. Boh jeho meno oslávi.KP 111.4

Svedectvom o Božej vernosti je dúha okolo Božieho trónu, ktorá ukazuje na jeho nemennosť a stálosť. My sme proti nemu zhrešili, nezaslúžime si jeho priazeň, no aj tak si praje, aby sme vyslovovali takú úžasnú prosbu: „Pre svoje meno nezavrhni, nezneucti trón svojej slávy. Rozpomeň sa a nezruš svoju zmluvu s nami“ Jeremiáš 14,21. Ak vyznávame Bohu svoju nehodnosť a svoje hriechy, on splní, čo sľúbil a vypočuje nás. Zaručil to cťou svojho majestátu.KP 112.1

Podobne ako Áron, ktorý svojou službou symbolizoval Krista, aj náš Spasiteľ vnáša vo svojom srdci mená celého Božieho ľudu do najsvätejšieho miesta. Náš Veľkňaz vie o všetkých výrokoch, ktorými nás povzbudzoval k dôvere. Vždy verne plní záväzky uzavretej zmluvy.KP 112.2

Nájdu ho všetci, ktorí ho hľadajú. Dvere sa otvoria tým, čo klopú. Nebudú počuť výhovorku: „Prečo ma obťažuješ? Už som zavrel dvere a nehodlám ich otvoriť.“ Nikto nikdy nebude počuť: „Nemôžem ti pomôcť.“ Tí, čo prosia, aj keby prišli žiadať o chlieb pre hladných hoci o polnoci, dostanú, o čo prosia.KP 112.3

Žiadateľ z podobenstva dostal všetko potrebné, aby mohol nasýtiť hladného pútnika. Koľko dá Boh nám, aby sme mohli dať iným? „Podľa miery Kristovho daru“ Efezským 4,7. Anjeli pozorujú s nevšedným záujmom, ako sa kto správa voči svojim blížnym. Keď vidia súcitného človeka ochotného pomôcť zblúdilým, ako to robil Kristus, prídu mu na pomoc a pripomenú mu slová, ktoré sa múdrym ľuďom stávajú chlebom života. „Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša“ Filipským 4,19. Pán nášmu úprimne mienenému svedectvu dá moc večného života. Božie slovo tlmočené našimi ústami bude naozaj znieť ako pravda a spravodlivosť.KP 112.4

Skôr ako vynaložíme snahu o záchranu hynúcich, mali by sme sa osamote vrúcne modliť. Ak totiž máme pochopiť, ako pôsobí spasenie v ľudskom živote, potrebujeme veľkú múdrosť. Na službu ľuďom sa máme pripraviť pri tróne Božej milosti.KP 113.1

Dovoľme, aby naše srdce vyjadrilo svoju veľkú túžbu po živom Bohu. Z Kristovho života je zrejmé, koľko je schopný vykonať človek spojený s Bohom. Od Boha môžeme dostať všetko, čo dostával aj Kristus. Žiadajme, a dostaneme. Všetko, čo Boh sľúbil, smieme žiadať neochvejnou vierou Jákoba a vytrvalosťou Eliáša.KP 113.2

Uvážme, aký úžasný je Boh. Buďme hoci neviditeľne, ale pevne spojení s Kristovým životom. Stvoriteľ sveta nás chce osvietiť svojím svetlom, aby sme v tvári Ježiša Krista videli odblesk Božej slávy. Duch Svätý nám zjaví Božie pravdy a vštepí nám ich do srdca ako životodarnú silu. Kristus nás povedie až na prah večnosti. Potom uzrieme slávu, ktorá je v pozadí, a to nám pomôže priblížiť ľuďom dokonalosť toho, ktorý stále žije a prihovára sa za nás u Otca.KP 113.3