“Pri modlitbe nevravte priveľa ako pohania...” Matúš 6,7.

Pohania sa nazdávali, že už ich modlitby sú záslužným odčinením hriechu. Čím bola teda modlitba dlhšia, tým väčšie boli jej údajné zásluhy. Keby sa mohli stať svätými vlastným úsilím, bolo by v nich niečo, z čoho by sa mohli tešiť a chváliť sa tým. Takéto chápanie modlitby vychádza z predpokladu, že odpustenie možno získať vlastnými zásluhami. To je však základ všetkých falošných náboženstiev. Farizeji si osvojili túto pohanskú predstavu o modlitbe, ktorá prežíva dodnes, dokonca aj medzi tými, čo sa pokladajú za kresťanov. Opakovanie ustálených, tradičných viet bez skutočnej túžby po Bohu možno označiť za pohanskú veľavravnosť.MB 91.1

Modlitba v nijakom prípade neznamená odčinenie hriechu, sama nie je nijakou cnosťou či zásluhou. Tisíc kvetnatých slov sa nevyrovná jedinej posvätnej túžbe. Aj tie najkrajšie modlitby môžu byť prázdnou rečou, ak nevyjadrujú skutočné pocity srdca. Ak ale modlitba vychádza z úprimného vnútra a vyjadruje jednoduché priania človeka, akoby žiadal priateľa o pomoc v očakávaní, že mu ju poskytne, potom ide o modlitbu viery. Boh nestojí o naše obradné poklony. Cestu k milostivému Otcovi však nachádza mlčanlivé volanie zarmúteného srdca tiesneného vedomím vlastného hriechu a úplnej bezmocnosti.MB 91.2