“Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.” Matúš 5,5.

V poradí blahoslavenstiev sa javí určitá vzostupná línia kresťanského života. Tí, čo si uvedomujú potrebu Krista, plačú nad hriechom a s Kristom prechádzajú školou utrpenia, naučia sa od nebeského Učiteľa aj tichosti.MB 22.1

Trpezlivosť a miernosť tvárou v tvár bezpráviu a krivde, to neboli vlastnosti, ktoré si pohania či Židia vážili. Keby ľudia z Mojžišovej doby boli počuli Duchom Svätým inšpirovaný výrok, že Mojžiš bol najtichším človekom na zemi, nepokladali by to za nijakú prednosť, skôr by to v nich vzbudzovalo útrpnosť a pohŕdanie. Ježiš však označuje tichosť za jednu zo základných podmienok vstupu do jeho kráľovstva. V jeho vlastnom živote a povahe bola zjavná božská krása tejto vzácnej vlastnosti.MB 22.2

Ježiš, odblesk Otcovej slávy, „svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenie, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka“. Filipským 2,6.7. Bol pripravený znášať všetky príkoria života a žiť medzi ľuďmi nie ako kráľ vyžadujúci si úctu, ale ako človek, ktorý prišiel slúžiť iným. V jeho správaní nebolo ani stopy po náboženskom fanatizme či strohej prísnosti. Kristova prirodzenosť neporovnateľne prevyšovala prirodzenosť anjelov, ale jeho božský majestát zdobila tichosť a pokora, čím k sebe priťahoval všetkých ľudí.MB 22.3

Ježiš „zaprel sám seba“, nijakým činom sa u neho neprejavilo sebectvo. Všetko podriadil vôli svojho nebeského Otca. V závere svojho pozemského poslania mohol povedať: „Ja som ťa oslávil na zemi tým, že som dokonal dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ Ján 17,4. Nás vyzýva: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba“. Matúš 11,29; 16,24. Nedovoľte, aby vám sebectvo ovládalo srdce.MB 22.4

Kto pozoruje Kristovo sebazaprenie a pokoru, zistí o sebe to, čo Daniel pri pohľade na toho, ktorý mal vzhľad Syna človeka: „Skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila.“ Daniel 10,8. Snaha o nezávislosť a možnosť robiť, čo sa človekovi zachce, čím sa ľudia radi vystatujú, sa potom vyjaví vo svojej zvrhlej podstate ako znamenie podriadenosti satanovi. Svojvoľná ľudská povaha sa chce presadiť a húževnato o to bojuje s inými. Kristovho nasledovníka však netrápi sebectvo, pýcha či panovačnosť. V srdci má pokoj. Vlastné ja sa podrobuje Duchu Svätému. Netrápi nás túžba dosiahnuť najvyššie postavenie. Nechceme sa presadzovať a upútavať pozornosť iných, pretože si uvedomujeme, že naše najvyššie miesto je pri Spasiteľových nohách. Pri pohľade na Krista očakávame, že nás povedie jeho ruka a usmerní jeho hlas. Apoštol Pavol mal podobnú skúsenosť. Píše o nej: „S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“ Galaťanom 2,19.20.MB 23.1

Ak bude Kristus v našom srdci stálym hosťom, potom bude Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, chrániť naše srdce i myseľ v Kristu Ježišovi. Pozemský život Spasiteľa bol pokojný, aj keď ho Kristus prežíval v paľbe zákerných útokov zo strany nepriateľov. Povedal: „Ten, čo ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samotného, pretože ja robím vždy, čo sa jemu páči.“ Ján 8,29. Nijaká zloba človeka či satana nemohla narušiť pokoj jeho dokonalého spoločenstva s Bohom. Ježiš nám hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý s pokorným srdcom, a nájdete odpočinutie“. Ján 14,27; Matúš 11,29. Ak budete so mnou niesť jarmo služby na Božiu slávu a povznesenie ľudstva, zistíte, že moje jarmo netlačí a bremeno netiesni.MB 23.2

Sebecká láska ničí pokoj. Kým v nás žije staré ja, stále sme pripravení brániť ho pred ponižovaním či urážkami. Keď sme však pre svet mŕtvi a náš život je s Kristom skrytý v Bohu, nebude nás pohŕdanie či podceňovanie nijako znepokojovať. K urážkam budeme ako hluchí a k posmechu a ponižovaniu ako slepí. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nezratúva zlo; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, za všetkých okolností verí, dúfa a vytrvá. Láska nikdy neprestáva.“ 1. Korinťanom 13,4-8.MB 24.1

Šťastie z pozemských zdrojov je nestále a rovnako aj okolnosti, z ktorých môže pochádzať. Kristov pokoj je však stály a trvalý. Nezávisí od nijakých okolností života, od množstva majetku, či počtu priateľov. Kristus je prameňom vody života. Šťastie, ktoré dáva on, je nepominuteľné.MB 24.2

Keď sa Kristova tichosť prejaví v rodine, šťastní sú všetci jej členovia. Nevyvoláva hádky, neodpovedá hnevom, upokojuje podráždenosť a šíri prívetivosť, ktorú pociťuje každý rodinný príslušník. Úsilím o tichosť sa pozemská rodina stáva súčasťou veľkej nebeskej rodiny.MB 24.3

Radšej by sme mali znášať krivé obvinenia, než myslieť na to, ako sa nepriateľom vypomstiť. Duch nenávisti a pomsty pochádza zo satana a tomu, koho ovláda, môže priniesť len zlo. Pokora srdca a tichosť ako svedectvo spojenia s Kristom sú pravým tajomstvom požehnania. „Hospodin...pokorných ozdobuje spásou.“ Žalm 149,4.MB 24.4

Tichí „budú dedičmi zeme“. Matúš 5,5. Sebecká túžba po vyvýšení priniesla na zem hriech, následkom čoho naši prarodičia stratili vládu nad touto krásnou planétou, ktorú mali zveľaďovať ako svoje kráľovstvo. Ulúpenú korisť vykúpil Kristus svojím sebazapieravým životom a nám prikazuje zvíťaziť, ako on zvíťazil. (Pozri Zjavenie Jána 3,21.) Pokorou a poslušnosťou sa môžeme stať jeho spoludedičmi, keď „pokorní budú vlastniť zem“. Žalm 37,11.MB 24.5

Zem, ktorú Boh sľúbil tichým, nebude podobná terajšej zemi zatienenej mrakom smrti a zlorečenstva. „Podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.“ „Už nebude nič prekliate, ale Boží a Baránkov trón bude v ňom a jeho služobníci mu budú slúžiť.“ 2. Petra 3,13; Zjavenie Jána 22,3.MB 25.1

Nebude tam sklamania, žiaľu, ani hriechu. Nebude nikoho, kto by povedal: „Som chorý.“ Nebudú tam pohrebné sprievody, plač, smrť, lúčenie, ani zúfalstvom zlomené srdcia. Bude tam však Ježiš, bude tam pokoj. Tam „nebudú lačnieť ani žízniť, neraní ich horúčava ani slnce, lebo ich poženie ten, čo sa zľutúva“. Izaiáš 49,10.MB 25.2