26. kapitola — Od Červeného mora po Sínaj

Od Červeného mora sa zástupy Izraelcov vydali na ďalšiu cestu pod vedením oblačného stĺpa. Šli bezútešným krajom popri pustých vrchoch, neúrodných rovinách a popri šírom mori, na brehu ktorého boli mŕtve telá ich nepriateľov. No napriek tomu sa tešili zo získanej slobody a nespokojnosť ich opúšťala.PP 211.1

Ani po troch dňoch cesty nemohli však nájsť vodu a jej zásoby sa im celkom vyčerpali. Slnkom vysušené roviny nemali čím uhasiť mučivý smäd unavených pútnikov. Mojžiš poznal kraj a vedel, čo nevedeli iní, že v Máre, kde sa onedlho zastavia, studne síce sú, ale nie s pitnou vodou. V úzkosti sledoval oblak, ktorý ich viedol. Srdce mu zvierala tieseň, keď vtom zrazu počul radostný výkrik: „Voda, voda!“ Muži, ženy i deti sa nedočkavo prebíjali k studni. O malú chvíľu sa zo zástupu ozvali zúfalé hlasy – voda sa nedala piť, bola horká.PP 211.2

Zhrození a zúfalí pútnici vytýkali Mojžišovi, že ich viedol touto cestou a ani ich nenapadlo, že Mojžiša rovnako ako ich viedla v tajomnom oblaku vlastne Božia prítomnosť. V žiali nad ich zármutkom urobil Mojžiš to, na čo oni zabudli – naliehavo prosil Boha o pomoc. „Hospodin mu ukázal drevo, on ho hodil do vody a vody osladli.“ Hospodin dal potom ľudu prostredníctvom Mojžiša zasľúbenie: „Ak skutočne budeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a budeš robiť, čo je v jeho očiach správne, ak poslúchneš jeho prikázania a zachovávať budeš všetky jeho ustanovenia, nijaké choroby, ktoré som dopustil na Egypt, nedopustím na teba, lebo ja Hospodin, som tvojím lekárom.“ 2. Mojžišova 15,25.26.PP 211.3

Z Máry putovali Izraelci k Élimu, kde našli „dvanásť vodných prameňov a sedemdesiat paliem“. Tam pobudli niekoľko dní a potom sa pohli na púšť Sín, kde sa prvýkrát utáborili odvtedy, čo pred mesiacom odišli z Egypta. Zásoby potravín sa im už takmer minuli a keďže len občas nachádzali riedky porast, nutne im ubúdal aj dobytok. Kde vziať potravu pre toľkých ľudí? Znova začali pochybovať a reptať. Ani poprední starší spomedzi Izraelcov sa neovládli a reptali proti Mojžišovi a Áronovi: „Keby sme boli radšej zomreli Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chleba do sýtosti! Vy ste nás však vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie.“ 2. Mojžišova 15,27; 16,3.PP 211.4

Dosiaľ ešte netrpeli hladom, dosiaľ ho ešte vždy bolo čím ukojiť; no obávali sa budúcnosti. Nevedeli pochopiť, ako môže tento obrovský zástup ľudí prejsť púšťou a prežiť; trápila ich predstava ich vyhladnutých detí. Hospodin naozaj dovolil, aby ich z nedostatku obživy zovrela tieseň, aby sa celým srdcom obrátili k svojmu Vysloboditeľovi. Ak sa v tiesni obrátia naňho, dá im ďalšie znamenie svojej starostlivej lásky. Sľúbil, že ak ho budú poslúchať, nedopustí na nich nijakú chorobu. Predpokladať za týchto okolností, že by mohli aj s deťmi zomrieť hladom, bolo prejavom hriešnej nedôvery.PP 212.1

Boh sľúbil, že im bude Bohom a oni mu budú ľudom, ktorý privedie do veľkej, blahobytnej krajiny; oni však cestou do nej malomyseľneli pri každej prekážke. Boh ich zázračne vyviedol z egyptského otroctva, aby ich mohol povzniesť, zušľachtiť a urobiť ozdobou zeme. Mali sa však naučiť prekonávať prekážky a pretrpieť aj nedostatok. Boh ich dvíhal z poníženia s výhľadom dať im čestné miesto medzi národmi a zveriť im významné a sväté poslanie. Keby mu boli za všetko to, čo pre nich urobil, neochvejne dôverovali, statočne by boli znášali každú nepohodu, nedostatok, ba aj skutočné utrpenie. Oni však neboli ochotní ďalej dôverovať Hospodinovi, kým neuvidia ďalšie dôkazy jeho moci. Už pozabudli na svoju trpkú porobu v Egypte. Zabudli už aj na milosrdenstvo Božej moci, ktoré sa prejavilo pri ich vyslobodení z otroctva. Zabudli na to, ako im boli zachránené deti, keď v Egypte zahynulo všetko prvorodené. Už pozabudli na prejav Božej moci pri Červenom mori, zabudli už aj na to, že po suchu prešli cez Červené more, kde o chvíľu nepriateľské vojská v snahe podobne prejsť morom, našli vodný hrob. Mysleli len na práve prežívané nepríjemnosti a útrapy, a namiesto toho, aby volali: „Boh kvôli nám urobil veľké veci; boli sme otrokmi a on z nás urobil veľký národ,“ hovorili len o nepríjemnostiach a boli zvedaví, kedy sa tá úmorná púť skončí.PP 212.2

Dejiny putovania Izraelcov po púšti sú napísané ako potrebné poučenie do konca času. Záznam o tom, ako Boh s pútnikmi zaobchádzal a ako zázračne im prejavoval svoju moc, keď šli z jedného miesta na druhé neraz hladní, smädní a unavení, je významným a trvalým poučením pre jeho ľud. Rozmanité skúsenosti Izraelcov boli prípravou na pobyt v ich zasľúbenej vlasti v Kanaáne. Boh chce, aby sa jeho ľud aj dnes pokorne a uvážlivo zamýšľal nad skúškami dávneho Izraela, aby sa z toho poučil, ako sa má pripraviť na pobyt v nebeskom Kanaáne.PP 212.3

Pri uvažovaní o Izraelcoch sa mnohí divia nad ich nedostatkom viery a nad ich reptaním. Nazdávajú sa totiž, že sami by nevedeli byť tak nevďační. Len čo sa však ich viera ocitne v sebamenšej skúške, neprejavia o nič viac dôvery a trpezlivosti ako vtedajší Izraelci. V tiesni repcú, že Boh ich skúša. Hoci v prítomnosti majú všetko, čo potrebujú, mnohí mu nevedia zveriť svoju budúcnosť a stále sa len obávajú, aby neschudobneli a aby ich deti nemuseli trpieť biedu. Mnohí žijú v stálom očakávaní toho najhoršieho a svoje ťažkosti zveličujú natoľko, že pre ne nevidia tie premnohé požehnania, za ktoré by mali byť vďační. Životné prekážky by ich predsa mali viesť k Bohu ako jedinému zdroju sily a pomoci. Namiesto toho ich však znepokojujú, znechucujú a odvádzajú od neho.PP 213.1

Počíname si správne, ak prejavujeme tak málo viery? Prečo bývame tak nevďační a nedôverčiví? Ježiš je náš priateľ a celé nebo dbá o naše blaho. Svojimi úzkosťami a obavami zarmucujeme Ducha Svätého. Nemali by sme podliehať mučivej a deptajúcej ustarostenosti, ktorá nám v ťažkostiach nijako nepomôže. Nikdy by sme nemali pripustiť taký nedostatok viery v Boha, aby sa nám zmyslom života stala starosť o zajtrajšok, akoby šťastie spočívalo len v pozemských veciach. Boh nechce, aby jeho ľud tiesnili samé starosti. Pán nám však nevraví, že naša životná púť bude bez prekážok. Nesľubuje, že svoj ľud z hriešneho a zlého sveta zázračne vytrhne, ale ukazuje nám spoľahlivé útočisko. Trpiacich a strápených volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie.“ Matúš 11,28. Zbavte sa bremena úzkosti a svetských starostí, ktoré ste si naložili, a „vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete odpočinutie duši.“ Matúš 11,29. U Boha nájdeme odpočinok a pokoj. Všetky svoje starosti smieme zložiť naňho, lebo on sa stará o nás. (Pozri 1. Petra 5,7.)PP 213.2

Apoštol napísal: „Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha.“ Židom 3,12. Pre všetko to, čo Boh kvôli nám vykonal, by naša viera mala byť silná, činorodá a neochvejná. Namiesto reptania a bedákania by sme mali celým srdcom volať: „Dobroreč, moja duša, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne z jeho dobrodení.“ Žalm 103,2.PP 213.3

Boh nezabúdal na potreby Izraelcov. Ich vodcovi povedal: „Ako dážď dám vám chlieb z neba.“ 2. Mojžišova 16,4. Mojžiša poučil, ako má ľud tento chlieb každý deň zbierať a ako si ho má nazbieraním dvojnásobnej dávky v šiesty deň zabezpečiť aj na sobotu.PP 213.4

Mojžiš ubezpečil Izraelcov, že o ich potreby bude postarané: „Hospodin vám dá večer jesť mäso a ráno chlieb na nasýtenie.“ Dodal: „Veď čo sme my? Nie proti nám, ale proti Hospodinovi ste reptali.“ Mojžiš potom kázal Áronovi, aby im povedal: „Predstúpte pred Hospodina, lebo počul vaše reptanie.“ Kým Áron hovoril, Izraelci „sa obrátili k púšti a Hospodinova sláva sa zjavila v oblaku“. 2. Mojžišova 16,8-10. Majestát, aký dosiaľ nevideli, znázorňoval Božiu prítomnosť. V prejavoch, ktoré mali osloviť ich zmysly, smeli poznať Boha. Museli byť poučení, že ich nevedie človek menom Mojžiš, ale Najvyšší, aby sa báli jeho mena a poslúchali jeho hlas.PP 214.1

Po západe slnka sa k táboru zlietli kŕdle prepelíc, ktoré všetkým poskytli dostatok potravy. Ráno bolo na zemi čosi „zrnité, drobné ako inovat“. Bolo to „ako koriandrové semeno“ a malo „vzhľad bdéliovej živice“. Mojžiš povedal: „To je chlieb, čo vám dal Hospodin na pokrm.“ 2. Mojžišova 16,14.15; 4. Mojžišova 11,7. Ľud zbieral mannu a videl, že jej je dosť pre všetkých. „Ľudia ju mleli na mlynku, alebo tĺkli v mažiari, varili v hrnci a pripravovali z nej koláče.“ 4. Mojžišova 11,8. „Chutila ako koláč s medom.“ 2. Mojžišova 16,31. Podľa pokynu mali denne na každého nazbierať jeden ómer. Nič z toho nemalo zostať na zajtrajšok. Kto sa chcel zásobiť na nasledujúci deň, zistil, že manna sa skazila. Musela sa nazbierať zrána, pretože to, čo zostalo ležať na zemi, na slnku sa roztopilo.PP 214.2

Stávalo sa, že jedni nazbierali viac, iní menej. „Keď to potom merali ómerom, ten, čo nazbieral viacej, nemal nadbytok, a ten, čo menej, nemal nedostatok.“ 2. Mojžišova 16,18. Apoštol Pavol v svojom druhom liste do Korintu vysvetľuje tento text a uvádza aj praktické naučenie z neho, keď píše: „Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie. Teraz váš prebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatku vám; a tak sa to vyrovná, ako je napísané: Kto mal mnoho, nemal prebytok, a kto málo, nemal nedostatok.“ 2. Korinťanom 8,13-15.PP 214.3

V šiesty deň nazbierali dvojnásobné množstvo manny: Dva ómery na jedného. Keď poprední Izraelci prišli k Mojžišovi a oznámili mu to, povedal im: „To je to, čo Pán prikázal: Zajtra je deň odpočinku, svätá sobota Pánova. Čo máte upiecť, upečte a čo mienite uvariť, uvarte! Ostatné, čo zostane, odložte a uschovajte na zajtra.“ Urobili tak a zistili, že potrava sa neskazila. „Mojžiš povedal: Jedzte to dnes, lebo dnes je sobota Pánova, dnes nenájdete vonku ničoho.“ 2. Mojžišova 16,23.25.26.PP 214.4

Boh žiada, aby ľudia aj dnes zachovávali jeho svätý deň tak, ako ho svätievali Izraelci. Prikázanie, ktoré vtedy dal Pán svojmu ľudu, by mali všetci kresťania pokladať za príkaz, ktorý dal aj im. Deň pred sobotou má byť dňom prípravy všetkého, čo treba na nastávajúci posvätný deň. Svoje obvyklé záležitosti nesmieme vybavovať v svätý sobotný deň. Boh prikázal, aby sa ľudia postarali o chorých a trpiacich; starostlivosť o nich je skutkom milosrdenstva, nie porušením soboty. Treba sa však vyvarovať všetkého, čo možno urobiť inokedy. Mnohí nerozvážne odkladajú vybavovanie drobných záležitostí na začiatok soboty, čo by mali spraviť v piatok, teda v deň prípravy na sobotu. Nemá to tak byť. Čokoľvek sme zameškali urobiť do začiatku soboty, nemá sa dokončievať v sobotu. Treba s tým počkať, kým sa neskončí sobota. Tento postup pomôže pamäti nedbajov a prinúti ich myslieť na to, aby všetko potrebné urobili v priebehu šiestich dní.PP 214.5

Izraelci boli počas svojho dlhého pobytu na púšti každý deň svedkami trojitého zázraku, ktorý im mal pripomínať posvätnosť soboty: v šiesty deň napadlo dvojnásobné množstvo manny, v siedmy deň manna nepadala, a množstvo manny potrebnej na sobotu sa neskazilo, zatiaľ čo uschovaná v iný deň sa nasledujúceho dňa jesť už nedala.PP 215.1

Všetko, čo s padaním manny súviselo, je nezvratným dôkazom toho, že zachovávanie soboty sa nezačalo, ako si mnohí myslia, až na Sínaji, kde Izraelci dostali Desatoro. Oni vedeli, že majú zachovávať sobotu skôr, než prišli k Sínaju. Tým, že každý piatok museli nazbierať dvojnásobné množstvo manny ako prípravu na sobotu, keď manna nepadala, sa im stále pripomínala posvätnosť dňa odpočinku. Keď niektorí predsa len vyšli zbierať mannu v sobotu, Hospodin sa pýtal: „Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ 2. Mojžišova 16,28.PP 215.2

„Izraelci jedli mannu štyridsať rokov, až kým neprišli do obývateľnej krajiny; kým neprišli až na okraj krajiny Kanaán.“ 2. Mojžišova 16,35. Toto obdivuhodné opatrenie im štyridsať rokov dennodenne pripomínalo Božiu trvalú lásku a ustavičnú starostlivosť. Podľa žalmistových slov im Boh dával „nebeské obilie“, „anjelským chlebom sýtili sa ľudia“. Žalm 78,24.25. „Nebeské obilie“ ich každodenne presviedčalo, že Božie zasľúbenie ich chráni pred núdzou, akoby okolo nich boli polia vlniaceho sa obilia úrodných kanaánskych nížin.PP 215.3

Nebeská manna, ktorá sýtila Izraelcov, predstavuje Krista, ktorý prišiel od Boha, aby svetu dal život. Ježiš povedal: „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba... Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Ján 6,48-51. K požehnaniam pre Boží ľud do budúcna patrí aj toto zasľúbenie: „Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny.“ Zjavenie Jána 2,17.PP 215.4

Keď Izraelci odišli z púšte Sín, utáborili sa v Refidíme. Keďže tam nebolo vody, znova začali strácať dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ľud vo svojej zaslepenosti a nerozvážnosti prišiel k Mojžišovi a žiadal: „Dajte nám vodu, aby sme sa napili.“ Mojžiš im trpezlivo odpovedal: „Prečo sa so mnou hádate, prečo pokúšate Hospodina?“ Rozhnevaný ľud volal: „Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás a naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom?“ 2. Mojžišova 17,2.3. Keď sa im Hospodin tak štedro postaral o potravu, zahanbene si spomenuli na svoje predošlé reptanie z nedostatku viery a sľubovali, že v budúcnosti už budú Hospodinovi dôverovať. Na svoj sľub však čoskoro zabudli a už v prvej skúške viery neobstáli. Oblačný stĺp, ktorý ich viedol, akoby skrýval nejaké desivé tajomstvo. Pýtali sa, kto je vlastne Mojžiš a prečo ich vyviedol z Egypta. Ovládlo ich podozrenie a nedôvera. Trúfalo obvinili Mojžiša, že ich chce aj s deťmi utýrať hladom a útrapami, a tak získať ich majetok. V návale hnevu a roztrpčenia chceli Mojžiša ukameňovať.PP 216.1

Mojžiš v tejto tiesnivej situácii volal k Hospodinovi: „Čo mám robiť s týmto ľudom?“ Dostal príkaz, aby vzal palicu, ktorou v Egypte konal divy, a aby sa so staršími Izraela postavil pred ľud. Hospodin mu povedal: „Ja budem pred tebou stáť na skale, na Chórebe; potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije.“ 2. Mojžišova 17,4.6. Mojžiš poslúchol a zo skaly vyrazil taký prúd vody, že stačila pre celý tábor. Hospodin namiesto toho, aby Mojžišovi rozkázal zodvihnúť palicu a na bezbožných reptákov privolať strašnú kliatbu, vo svojom veľkom milosrdenstve urobil z palice nástroj vyslobodenia.PP 216.2

„Rozštiepil skaly na púšti a napájal ich hojne ako z podzemného vodstva. Vyviedol riavy zo skaly a vody spustil ako rieky.“ Žalm 78,15.16. Mojžiš síce uderil skalu, ale v oblačnom stÍpe bol sám Boží Syn, ktorý spustil životodarný prúd vody. Božiu slávu uvidel nielen Mojžiš a poprední Izraelci, ale všetci, čo sa zišli okolo nich. Keby bol oblak odhalil toho, koho skrýval, jeho žiara by ich bola všetkých usmrtila.PP 216.3

Vtedy, keď krajne vysmädnutý ľud pokúšal Boha slovami: „Je uprostred nás Hospodin, či nie?“ (2. Mojžišova 17,7), zmyslom ich otázky bolo: „Keď nás Boh doviedol sem, prečo nám nedá vody a chleba?“ Nedôvera, ktorú tým prejavili, znamenala vlastne zločin a Mojžiš sa obával, že ich stihnú Božie súdy. Ich hriech mali pripomínať mená, ktorými Mojžiš toto miesto označil: Masa a Meríba (to jest Pokušenie a Zvada).PP 216.4

Izraelcov začalo potom ohrozovať nové nebezpečenstvo. Pre reptanie Hospodin dovolil, aby ich napadol nepriateľ. Unavených, vyčerpaných a vzadu zaostávajúcich Izraelcov napadol divoký a bojovný kmeň Amálekovcov, ktorý býval v tejto krajine. Mojžiš vedel, že jeho ľud nie je na boj pripravený a Józuovi rozkázal, aby z rôznych kmeňov vybral zdatných mužov a nasledujúceho dňa ich viedol proti nepriateľovi. Mojžiš sám bude stáť na blízkom návrší s Božou palicou v ruke. Józua poslušne splnil, čo splniť mal, a na druhý deň so svojimi mužmi napadol nepriateľa, zatiaľ čo Mojžiš, Áron a Chúr hľadeli z kopca na bojisko. Mojžiš s rukami vystretými k nebu držal Božiu palicu v pravej ruke a modlil sa za víťazstvo Izraela. Počas boja bolo zrejmé, že kým mal Mojžiš ruky zodvihnuté k nebu, Izrael víťazil; keď ruky klesli, víťazil nepriateľ. Preto Áron a Chúr podopierali Mojžišove unavené ruky až do západu slnka, keď sa nepriateľ dal na útek.PP 217.1

Tým, že Áron a Chúr podopierali Mojžišove ramená, dávali vlastne najavo, že Izraelci sú povinní podporovať v zodpovednom poslaní toho, kto im oznamuje Božie slovo. Rovnako významný bol aj Mojžišov čin, z ktorého mohli pochopiť, že ich osud má v rukách Boh. Keď mu budú dôverovať, bude za nich bojovať a porážať ich nepriateľov, ak však túto oporu odmietnu a začnú sa spoliehať na vlastnú silu, budú slabší než tí, čo o Bohu nič nevedia, a ich nepriatelia nad nimi zvíťazia.PP 217.2

Tak ako víťazili Izraelci, keď Mojžiš dvíhal ruky k nebu a prosil za nich, podobne zvíťazí aj Boží ľud, ak sa vierou oprie o svojho mocného Pomocníka. Ľudské úsilie sa musí spojiť s Božou mocou. Mojžiš neveril, že by Boh premohol ich nepriateľov, ak by sa bol Izrael len nečinne prizeral. Kým on prosil Hospodina, Józua a jeho statoční bojovníci vynaložili všetky svoje sily, aby nepriateľa Izraelcov, ako aj nepriateľa Božieho, odrazili.PP 217.3

Po porážke Amálekovcov Boh prikázal Mojžišovi: „Napíš to do knihy na pamiatku a vštep to Józuovi do pamäti, lebo úplne vytriem spod neba pamiatku na Amáleka.“ 2. Mojžišova 17,14. Veľký vodca krátko pred svojou smrťou oznámil svojmu ľudu posvätnú úlohu: „Pamätaj, čo ti vykonal Amálek na ceste, keď ste vychádzali z Egypta, ako ťa na ceste napadol a zničil tvoj zadný oddiel, všetkých, čo zmorení kráčali za tebou, a ty si bol vyčerpaný a unavený – nebál sa Boha... Vyhlaď pamiatku Amáleka spod neba. Nezabudni na to!“ 5. Mojžišova 25,17-19. O tomto bezbožnom ľude Hospodin povedal: „Ruku na koruhvu Hospodinovu, Hospodin bude bojovať proti Amálekovi z pokolenia na pokolenie.“ 2. Mojžišova 17,16.PP 217.4

Amálekovci poznali Boha, vedeli aj o jeho moci, no namiesto toho, aby sa ho báli, rozhodli sa odporovať jeho moci. Amálekovci sa posmievali divom, ktoré Mojžiš vykonal pred Egypťanmi a vysmievali sa aj obavám susedných národov. Svojim Bohom prísažne sľúbili, že Izraelcov do jedného vyhubia a vystatovali sa, že Boh Izraela im neodolá, pretože je bezmocný. Izraelci ich neurážali, ani ich neohrozovali; nedali nijakú zámienku na útok. Amálekovci prejavili svoju nenávisť voči Bohu a vzdor proti nemu snahou vyhubiť Izraelcov. Amálekovci sa už dávno dopúšťali ohavností a ich zločiny volali k Bohu o pomstu. Milosrdný Boh ich však stále vyzýval, aby sa kajali. Útokom na unavených a bezbranných Izraelcov svoj osud spečatili. Boh pozorne dbá aj o tých najslabších spomedzi svojich detí. Ak im niekto ubližuje, alebo s nimi kruto zaobchádza, nebesá to nenechajú bez povšimnutia. Božia ruka je záštitou všetkých, čo ho milujú a boja sa ho. Ľudia si musia uvedomiť, že túto ruku nepremôžu, lebo v nej je meč spravodlivosti.PP 218.1

Izraelci sa potom utáborili v blízkosti mesta, v ktorom žil Mojžišov svokor Jetro. Keď sa Jetro dozvedel o vyslobodení Hebrejcov, šiel ich navštíviť s Mojžišovou ženou a s jeho dvoma synmi. Len čo poslovia Mojžišovi oznámili, že prichádza jeho svokor, Mojžiš ho šiel hneď pozdraviť a po srdečnom zvítaní ho uviedol do svojho stanu. Keď sa Mojžiš odhodlal ísť do Egypta vyslobodiť Izraelcov, svoju rodinu poslal späť domov; teraz sa teda mohol s nimi znova potešiť. Mojžiš vyrozprával Jetrovi o obdivuhodných skutkoch, ktoré Hospodin v záujme Izraela vykonal. Patriarcha sa potešil a velebil Hospodina. Potom spolu s Mojžišom a staršími predstaviteľmi Izraela spoločne obetovali a na pamiatku Božieho milosrdenstva usporiadali hostinu.PP 218.2

Jetro potom zostal medzi nimi v tábore a čoskoro mal možnosť poznať, aké ťažké bremeno dolieha na Mojžiša. Udržať poriadok a disciplínu v tomto veľkom, nevzdelanom a nevychovanom národe bola úloha priam nadľudská. Izraelci síce Mojžiša uznávali ako vodcu a sudcu a hovorili mu nielen o svojich radostiach a bolestiach, ale predkladali mu aj svoje vzájomné spory. Mojžiš ich ochotne vypočul, lebo mal príležitosť, ako sám vravel, poučiť ich: „Vyhlasujem Božie ustanovenia a jeho zákony.“ Jetro mu však povedal: „Nedobre to robíš... Je to priťažké pre teba; nemôžeš to robiť sám.“ Poradil Mojžišovi, aby spomedzi ľudu vybral tých, ktorých bude môcť ustanoviť za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov. Musia to však byť ľudia „schopní, bohabojní, muži verní, ktorí nenávidia úplatky“. Tí budú rozsudzovať všetky ľahšie spory, zatiaľ čo najťažšie a najzávažnejšie prípady bude riešiť Mojžiš. Jetro dodal: „Ty zastupuj ľud pred Bohom, ty prednášaj ich spory Bohu, upozorňuj ich na ustanovenia i na zákony a oboznamuj ich s cestou, po ktorej majú ísť, i s činmi, ktoré majú konať.“ 2. Mojžišova 18,16-21. Mojžiš svokrovu radu prijal; veľmi mu pomohla v práci a prispela k zavedeniu lepšieho poriadku vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi.PP 218.3

Hospodin preukázal Mojžišovi veľkú poctu a prostredníctvom neho konal divy. To, že ho Boh povolal za učiteľa Božieho ľudu, Mojžiša neviedlo k záveru, že sám nepotrebuje poučenie. Vyvolený vodca Izraela ochotne vypočul rady zbožného midjánskeho kniežaťa a jeho plán prijal ako múdre opatrenie.PP 219.1

Z Refidíma šli Izraelci ďalej pod vedením oblačného stĺpa. Cesta ich viedla popri vyprahnutých rovinách, cez strmé svahy a skalné rokliny. V piesočnatej púšti neraz vídali pred sebou strmé bralá ako mohutné hradby. Zdalo sa im, že im stoja priam v ceste a znemožňujú ďalší pochod. Len čo však prišli bližšie, zistili, že „hradba“ je tu i tam prelomená a za ňou sa rozprestiera ďalšia rovina. Práve prechádzali jedným z hlbokých priesmykov, ktorý na nich zapôsobil veľkolepým a mohutným dojmom. Medzi skalnými útesmi, čo sa dvíhali z oboch strán do výšky desiatok, ak nie aj stovák metrov, a kam len oko dohliadlo, vinul sa dlhý prúd Izraelcov s ich stádami. Pred nimi sa majestátne týčil vrch Sínaj. Na jeho vrchole sa oblačný stĺp zastavil a Izraelci si na jeho úpätí postavili stany. Tu potom zostali takmer celý rok. V noci im bol ohnivý stĺp svedectvom Božej prítomnosti, a kým spali, do tábora padal dážď nebeského chleba.PP 219.2

Na úsvite boli skalné útesy ako pozlátené; slnečné lúče prenikali do hlbokých roklín a unavení pútnici cítili, akoby ich priam z Božieho trónu osvecovali lúče milosti. Mohutné rozčesnuté skaly na okolí im svojou osamelosťou a mohutnosťou boli svedkami odvekého trvania a večného majestátu. Srdce im rozochvieval pocit vznešenosti a posvätnej bázne. Uvedomovali si svoju nedokonalosť a úbohosť v prítomnosti toho, ktorý „odvážil na váhe vrchy a pahorky na závaží“. Izaiáš 40,12. Izraelci tu dostali to najobdivuhodnejšie zjavenie, aké kedy Boh človekovi dal. Hospodin tu zhromaždil svoj ľud, aby mu vštepil do pamäti posvätnosť svojich požiadaviek, keď vlastným hlasom oznamoval svoj svätý zákon. Izraelci mali zažiť významné a podstatné zmeny, pretože zotročujúca poroba a dlhoročný vplyv modlárstva zanechali stopy nielen v ich zvyklostiach, ale aj v ich povahe. Boh ich chcel povzniesť na vyššiu mravnú úroveň tým, že im dal poznať samého seba.PP 219.3