43. kapitola — Mojžišova smrť

Každý Boží prístup k vyvolenému národu nás presviedča o prísnej a nestrannej Božej spravodlivosti, ktorú vyvažuje Božia láska a milosrdenstvo. Svedčia o tom celé dejiny izraelského národa. V Písme svätom nachádzame dojímavé záznamy o tom, ako štedro Boh požehnával Izraelcov a akú veľkú lásku a dobrotu im prejavoval: „Ako orol bdie nad svojím hniezdom a krúži nad svojimi orlíčatmi, tak rozostiera si krídla a berie ho, nesie ho na svojej peruti; Hospodin sám ho vodil.“ 5. Mojžišova 32,11.12. Máme však aj jasné svedectvá o tom, ako rýchlo a prísne tento národ za jeho prestúpenia trestal!PP 351.1

Božia neskonalá láska sa najvýraznejšie prejavila vtedy, keď pre spásu hynúceho ľudstva obetoval svojho jednorodeného Syna. Kristus prišiel na zem zjaviť povahu svojho Otca a jeho život bol plný skutkov Božej lásky a milosrdenstva. No napriek tomu Kristus povedal: „Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo zákona.“ Matúš 5,18. Ten istý hlas, ktorý trpezlivo a láskavo prosí a pozýva hriešnika, aby prišiel k nemu a našiel odpustenie a pokoj, na súde rozkáže tým, čo jeho milosť odmietli: „Odíďte odo mňa, zlorečení.“ Matúš 25,41. Celé Písmo predstavuje Boha nielen ako láskyplného otca, ale aj ako spravodlivého sudcu. Boh sa ochotne zľutúva a odpúšťa „vinu, priestupok a hriech“, ale nekajúceho vinníka „nenecháva bez trestu“. 2. Mojžišova 34,7.PP 351.2

Zvrchovaný Vládca národov oznámil, že Mojžiš neuvedie Izraelcov do zasľúbenej krajiny. Toto Božie rozhodnutie neodvrátila ani úpenlivá prosba Božieho muža. Aj keď Mojžiš videl, že musí zomrieť, ani na chvíľu sa neprestal starať o Izraelcov. Svedomito ich pripravoval na vstup do zasľúbeného dedičstva. Mojžiš a Józua vošli na Boží pokyn do svätostánku a nad jeho vchod zostúpil oblačný stĺp a starostlivosť o ľud slávnostne prevzal Józua. Mojžiš síce zavŕšil svoje vodcovské poslanie medzi Izraelcami, o Boží ľud sa však zaujímať neprestal. V Božom mene pred celým zhromaždením pozdravil svojho nástupcu slovami úprimnej radosti: „Buď mocný a udatný, lebo ty vovedieš Izraelcov do krajiny, o ktorej som im prisahal. A ja budem s tebou!“ 5. Mojžišova 31,23. Potom sa obrátil k starším a k predstaviteľom ľudu a slávnostne ich vyzval, aby verne zachovávali pokyny, ktoré im odovzdal od Boha.PP 351.3

Ľud pozorne hľadel na zostarnutého muža, ktorý ich zanedlho opustí, a s hlbokým uznaním oceňoval jeho otcovskú láskavosť, múdre rady a neúnavnú starostlivosť. Ako často sa musel za nich príhovorne utiekať k Bohu, aby ich zachoval, keď ich hriechy privolávali Boží spravodlivý trest! Zármutok im umocňovali aj výčitky svedomia. S ľútosťou si pripomínali, že ich vlastná zvrátenosť dohnala Mojžiša k hriechu, za ktorý musel zomrieť.PP 352.1

Smrť milovaného vodcu bude pre Izraelcov oveľa väčším trestom, než keby ich namiesto Mojžišovej smrti stihla akákoľvek iná pohroma. Izraelci mali pochopiť, že život svojmu budúcemu vodcovi nesmú sťažovať, ako to robili Mojžišovi. Boh oslovuje svoj ľud rôznymi požehnaniami; ak si ich však neváži, prestane ho požehnávať. Takto ich chcel upozorniť, aby uznali svoje viny a vrátili sa k nemu celým srdcom.PP 352.2

V ten istý deň dostal Mojžiš príkaz: „Vystúp na vrch Nebó... a pohliadni na kanaánsku krajinu, ktorú dávam Izraelcom do vlastníctva. Na vrchu, na ktorý vystúpiš, zomrieš a budeš pripojený k svojmu ľudu.“ 5. Mojžišova 32,49.50. Na Boží príkaz musel Mojžiš neraz opustiť tábor, aby mohol byť osamote s Bohom. Teraz mal však odísť za zvláštnym účelom. Svoj život pôjde odovzdať Stvoriteľovi. Pochopil, že musí zomrieť osamote, nikto z pozemšťanov nemá byť svedkom jeho skonu. Blížila sa tajuplná chvíľa, ktorej sa ľakal. Najmučivejšou skúškou bola rozlúčka s ľudom, o ktorý sa s toľkou láskou staral, s ktorým ho tak dlho spájal záujem o ich blaho. Naučil sa však dôverovať Bohu a v neochvejnej dôvere odovzdal seba i svoj ľud do láskyplných a milosrdných rúk svojho Boha.PP 352.3

Naposledy stál vodca ľudu pred zhromaždením Izraelcov. Opäť na ňom spočinul Boží Duch a Mojžiš vzletnými a precítenými slovami požehnal jednotlivé kmene i celý ľud.PP 352.4

„Niet takého, ako je Boh Ješurúnov,
ženie sa po nebi na pomoc tebe,
vo svojej velebe po oblakoch.
Útočiskom je ti Boh odveký,
a dolu vládnu večné ramená.
On zahnal pred tebou nepriateľa,
a povedal: Vyhub!
Preto prebýva Izrael v bezpečí,
prameň Jákobov je osobite, v krajine obilia a muštu,
a z jeho neba kvapká rosa.
Blahoslavený si, Izrael!
Kto ti je podobný?
Ľud, zachránený Hospodinom;
on je tvojím ochranným štítom.“ 5. Mojžišova 33,26-29. 4. Mojžišova 24,17.PP 352.5

Po rozlúčke so zhromaždením odišiel Mojžiš v tichosti sám „na vrch Nebó – vrchol to Pizgy“. Z osamelej výšiny sa neskaleným zrakom zadíval na krajinu, ktorá sa rozprestierala pred ním. V západnej diaľave boli vody Veľkého mora, na severe sa k nebu týčil vrch Chermón, na východe ležala moábska rovina a za ňou krajina Bášan, dejisko víťazstva Izraelcov. Na juhu bola púšť, rozhľahlá oblasť ich dlhodobého putovania.PP 353.1

Mojžiš sa tu osamote zamýšľal nad vlastným životom. Život plný zvratov a ťažkostí sa mu začal vtedy, keď sa zriekol kniežacích pôct v bohatom egyptskom kráľovstve a pripojil sa k utláčanému ľudu, ktorý si vyvolil Boh za svoj národ. Spomínal na dlhé roky prežité na osamelých pastviskách s Jetrovými stádami i na to, ako ho z horiaceho kra oslovil Boží hlas a povolal ho za vysloboditeľa Izraelcov. V mysli sa mu znova živo vynárali prejavy Božej moci, ktorá spásonosne zasahovala do života Izraelcov. Myslel na Božiu trpezlivosť a milosrdenstvo počas ich putovania pri vzburách. Mojžiš sa zamýšľal nad tým, že napriek všetkému, čo Boh pre Izrael vykonal, napriek modlitbám k Bohu i napriek všetkému vynaloženému úsiliu, z celého mohutného zástupu Izraelcov, ktorý vyšiel z Egypta, smeli do zasľúbenej krajiny vojsť len dvaja verní muži. Pri zvažovaní výsledkov svojej práce sa Mojžišovi zdalo, že jeho pohnutý život, plný skúšok a obetí bol takmer márny.PP 353.2

Napriek tomu však nad vynaloženým úsilím nežialil. Vedel, že poslanie i životné dielo mu určil sám Boh. Keď ho Pán prvýkrát oslovil a určil za vodcu Izraelcov pri ich vyslobodení z poroby, zľakol sa veľkej zodpovednosti. No len čo sa tejto úlohy ujal, zverené bremeno niesol statočne a vytrvalo. Keď mu však Hospodin oznámil, že vodcovský údel mu uľahčí a odbojného ľudu ho zbaví, Mojžiš s návrhom nesúhlasil. Napriek všetkým ťažkým skúškam vždy rozpoznával zvláštne znamenia Božej priazne. Za svojho pobytu na púšti bol svedkom častých prejavov nielen Božej moci a slávy, ale aj stálej Božej lásky. Rozhodnutie zvoliť si tento spôsob života pokladal za múdre. Dal mu prednosť pred životom plným hriešnych pôžitkov, a to aj napriek všetkým príkoriam, ktoré musel s Božím ľudom prežiť.PP 353.3

Z vodcovských skúseností s Božím ľudom sa mu bolestne vynárala spomienka na jediný hriešny skutok. Nebál by sa ani zomrieť, keby toto prestúpenie vedel vymazať z pamäti. Neochvejne však veril, že Boh vyžaduje len pokoru a vieru v prisľúbenú obeť; znova teda vyznal svoj hriech a prosil o odpustenie v mene toho, ktorý je spásou sveta.PP 354.1

Pred sebou mal zasľúbenú krajinu. Jeho užasnuté oči hľadeli, akoby toto územie videli zblízka, jasne a v jeho plnej kráse, nie v nejakej hmlistej diaľave. Zasľúbenú krajinu videl v predstave budúcej domoviny Izraela, ktorého bude svojím požehnaním sprevádzať Boh; akoby ju nechcel ani vidieť takú, aká práve vtedy bola. Akoby hľadel na obnovenú rajskú záhradu. Videl úbočia vrchov s libanonskými cédrami, pahorky s olivovníkmi a s voňavým viničom, tropické palmy, rozsiahle zakvitnuté nivy a úrodné lány, zvlnené obilné polia, slnkom zaliate údolia. Videl a počul zurčiace bystriny i vtáčí spev; skvostné mestá a krásne záhrady, jazerá s „bohatstvom mora“, svahy vrchov s pasúcimi sa stádami i s „pokladom“, ktorý do skál naznášali divé včely. Bola to naozaj krajina, ktorú Mojžiš pod vplyvom Božieho Ducha predstavil Izraelcom takto: „Požehnaná Hospodinova pre skvostné veci nebies, pre rosu a pre bohatú priepasť, ktorá sa rozkladá hlboko dolu, pre skvostne úrody slnka... pre najprednejšie veci starodávnych vrchov... pre skvostné veci zeme a jej náplne.“ 5. Mojžišova 33,13-16.PP 354.2

Mojžiš akoby už videl vyvolený národ usadený v Kanaáne, každý kmeň na svojom území. Smel nahliadnuť do budúcnosti Izraela a pozorovať celý jeho pobyt v zasľúbenej krajine. Sledoval dlhé a smutné dejiny odpadnutia tohto národa od Boha i trest zaň. Videl, ako bol tento ľud kvôli hriechu zbavený slávy a rozohnaný medzi pohanské národy. Jeho nádherné mesto videl v rozvalinách a jeho obyvateľov odvlečených do cudzích krajín. V krajine otcov videl aj navrátilcov zo zajatia a nakoniec i jarmo rímskej nadvlády.PP 354.3

Vodca ľudu smel prorocky nahliadnuť do budúcnosti a uvidieť Krista v podobe betlehemského dieťaťa. Počul hlas anjelských zástupov, ako radostným chválospevom velebia Boha a ľuďom dobrej vôle zvestujú pokoj. Videl hviezdu, ktorá priviedla k Ježišovi mudrcov z Východu. Myseľ mu osvietilo veľké svetlo, keď si uvedomil prorocké slová: „Vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela.“ 4. Mojžišova 24,17. Pozoroval Ježišov jednoduchý život v Nazarete, jeho službu lásky a milosrdenstva i jeho divy, videl, ako ním pyšný, neveriaci národ pohŕda. Užasol, keď počul, ako sa vyvolený národ vychvaľuje Božím zákonom, ale Zákonodarcovi sa vysmieva a pohŕda ním. Videl Ježiša na Olivovom vrchu ako sa v žiali lúči so svojím milovaným mestom. Keď potom Mojžiš zahliadol konečné zavrhnutie tohto národa, ktorý Boh obdaril toľkou milosťou, zovrelo sa mu srdce. Keď pozoroval národ, ktorému sám venoval všetky svoje sily, a pomyslel na to, ako ho pred Bohom zastával, prinášal zaň obete a radšej si prial, aby Boh vymazal z Knihy života jeho meno, len aby Izrael nezničil, srdce mu zvieral žiaľ. Keď potom počul tie strašné slová: „Váš dom vám ostáva pustý“ (Matúš 23,38), stiesnila ho úzkosť a z očí mu vytryskli slzy ľútosti nad bolesťou Božieho Syna.PP 354.4

V duchu pozoroval Spasiteľa v jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade; videl, ako bol zradený, vystavený potupe, bičovaniu a smrti na kríži. Mojžiš pochopil, že ako on „vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“. Ján 3,15. Srdce mal plné žiaľu, trpkosti a hrôzy, keď sledoval pokrytectvo a satanskú nenávisť svojho národa k vlastnému Spasiteľovi, tomu mocnému anjelovi, ktorý na púšti predchádzal ich otcov. Počul Kristov smrteľný výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Marek 15,34. Videl ho ležať v Jozefovom novom hrobe. Vtedy akoby svet zahalilo bezodné zúfalstvo. O chvíľu však videl, ako sa víťazný Spasiteľ vznáša k nebu a v sprievode anjelov vedie „zajatcov“. Videl prejsť cez otvorenú jagavú bránu aj zástupy nebešťanov slávnostne vítajúcich svojho Veliteľa. Mojžiš videl, že sám bude jedným z tých, čo budú čakať návrat svojho Spasiteľa a otvárať mu večnú bránu. Pri tomto výjave mu zažiarila tvár. Aké malicherné mu pripadali všetky prežité skúšky a prinesené obete v porovnaní s tým, čo vytrpel Boží Syn. Ako apoštol, aj on bol presvedčený, že toto terajšie ľahké súženie prinesie „nesmierne veľkú váhu večnej slávy“. 2. Korinťanom 4,17. Potešil sa, že smel byť aspoň nepatrnou mierou účastný na „Kristových utrpeniach“. (Pozri 1. Petra 4,13.)PP 355.1

Mojžiš pozoroval Kristových učeníkov pri šírení spásneho evanjelia. Videl, že Izrael „podľa tela“ síce nesplnil vznešené poslanie, no napriek tomu, že pohrdol Božou milosťou a že sa pre svoju nedôveru v Boha nestal svetlom sveta, a tým sa pripravil o požehnania Božieho vyvoleného národa, Boh predsa len Abrahámovo semeno nezavrhol. Slávny zámer, ktorý chcel Boh prostredníctvom Izraela docieliť, bude dosiahnutý. Všetci, ktorí sa vierou v Kristove zásluhy stanú deťmi viery, budú pripočítaní k Abrahámovmu semenu. Stanú sa dedičmi zasľúbenej zmluvy a ako Abrahám budú povolaní obhajovať Boží zákon a svetu zvestovať evanjelium jeho Syna. Mojžiš pozoroval, ako Ježišovi učeníci šíria svetlo evanjelia medzi tými, „čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Matúš 4,16), a ako zástupy ľudí v pohanských krajinách priťahuje jeho žiara. Pri tomto pohľade sa zaradoval nad vzrastom a rozmachom Izraela.PP 355.2

V inom obraze videl ako satan všemožne vplýva na Židov, aby odmietali Krista pod zámienkou, že plnia zákony jeho Otca. Videl aj podobne zvedený kresťanský svet, ktorý predstiera, že Krista prijíma, no odmieta Boží zákon. Počul zúrivé výkriky kňazov a starších: „Preč s ním! Ukrižuj ho, ukrižuj ho!“ Počul aj volanie tých, čo v mene kresťanstva hlásajú „Preč so zákonom!“ Videl pošliapaný príkaz o zachovávaní dňa odpočinku a namiesto neho prijatie iného príkazu. Boží muž musel hrôzou žasnúť, ako tí, čo veria v Krista, zavrhujú zákon, ktorý na posvätnom vrchu vyhlásil sám Boží Syn. Ako môže bohabojný človek odmietať zákon, ktorý je základom Božej vlády v nebi i na zemi? Mojžiš s potešením hľadel na malé stádo verných, ktorí Boží zákon stále ctia a zachovávajú ho. Videl posledný veľký boj svetskej moci, ktorá chce zničiť tých, čo zostávajú verní Božiemu zákonu; Boh však potresce obyvateľov zeme za ich neprávosti a v deň svojho hnevu skryje tých, ktorí sa boja jeho mena. Počul Božiu zmluvu pokoja s tými, čo zachovávajú jeho zákon. Počul Boží hlas z nebeského svätostánku, ktorý otriasal nebom i zemou. Videl Kristov druhý príchod v sláve, videl mŕtvych spravodlivých vstávať z hrobov k večnému životu i premenu živých svätých bez toho, aby okúsili smrť, ako aj ich spoločný odchod do Božieho mesta.PP 356.1

Nakoniec videl nádheru zeme zbavenej kliatby, ktorá neskonale prevýši krásu zasľúbenej krajiny, na ktorú práve hľadel. Tam už nebude hriechu, ani smrti a spasení tam nájdu svoj večný domov. Tento výjav Mojžiša nevýslovne potešil; v ňom totiž videl vyvrcholenie slávneho spasenia, aké si ani v najsmelších predstavách nevedel sprítomniť. Pozemská púť sa navždy skončila a Boží Izrael konečne vošiel do zasľúbenej krajiny.PP 356.2

Videnie sa stratilo a Mojžiš opäť zahliadol šíru kanaánsku krajinu. Tento unavený bojovník si šiel odpočinúť. „Potom služobník Hospodinov Mojžiš zomrel tam v moábskej krajine podľa slova Hospodinovho. On ho pochoval v údolí moábskej krajiny naproti Bét-Peóru. No do dnešného dňa nik nevie o tomto hrobe.“ 5. Mojžišova 34,5.6. Mnohí z tých, čo na jeho rady nedbali, kým s nimi žil, radi by si boli z miesta jeho skonu urobili výšinu modloslužby, keby vedeli, kde je pochovaný. Preto sa o jeho hrobe nik nedozvedel. Boží anjeli však pochovali telo verného služobníka a strážili jeho osamelý hrob. „V Izraeli už nepovstal prorok podobný Mojžišovi, s ktorým by sa bol Hospodin stýkal tvárou v tvár, podobný pri všetkých znameniach a zázrakoch, ktorého Hospodin poslal konať,... a pri všetkých prejavoch moci, pri všetkých veľkých a hrozných skutkoch, ktoré Mojžiš konal pred očami celého Izraela.“ 5. Mojžišova 34,10-12.PP 356.3

Keby Mojžiš nebol svoj život poškvrnil hriechom pri Kádeši, kde Boha neoslávil, keď pod údermi zo skaly vytryskla voda, mohol vojsť do zasľúbenej krajiny a mohol byť prenesený do slávy bez toho, aby okúsil smrť. Nezostal však dlho v hrobe. Sám Boží Syn a anjeli, ktorí Mojžiša pochovali, zostúpili z neba, aby spiaceho svätého vzkriesili. Satan jasal, keď sa mu podarilo zviesť Mojžiša, aby zhrešil proti Bohu, a tak ho previesť pod vládu smrti. Veľký nepriateľ vyhlásil, že podľa Božieho rozsudku: „Prach si a do prachu sa vrátiš“ (1. Mojžišova 3,19) sa on – satan – stáva majiteľom mŕtvych. Tvrdil, že moc hrobu nebola zrušená a že nikoho zo spiacich v hrobe nemožno prepustiť z jeho temného žalára.PP 357.1

Keď teraz Boží Syn hodlal mŕtvemu vrátiť život a ako knieža života sa so svojimi anjelmi blížil k hrobu, satan chcel bojovať o svoju nadvládu. S padlými anjelmi začal obhajovať územie, ktoré pokladal za svoje vlastníctvo. Tvrdil, že Boží služobník sa stal jeho zajatcom, keďže ani on nevedel zachovať Boží zákon a neprávom si privlastnil Božiu slávu, čím sa dopustil rovnakého hriechu, za ktorý bol satan z neba vylúčený. Pre tento hriech sa teda Mojžiš stal satanovým zajatcom. Arcizvodca opakoval svoje pôvodné obvinenie proti Božej vláde a znova sa sťažoval, že Boh s ním zaobchádzal nespravodlivo.PP 357.2

Boží Syn sa neznížil k hádke so satanom. Mohol mu pripomenúť strašné následky jeho klamstiev, ktoré zviedli do záhuby mnohých nebešťanov. Mohol poukázať na jeho zákerný klam v raji, ktorým zviedol prvých ľudí do hriechu a spôsobil smrť ľudskému pokoleniu. Satanovi mohol pripomenúť, že práve on pokúšal a zvádzal Izraelcov, aby reptali a svojimi vzburami nadmieru vyčerpali trpezlivosť a zhovievavosť svojho vodcu, ktorý sa v nestráženom okamihu mohol dopustiť hriechu, pre ktorý prepadol moci smrti. Boží Syn však všetko prenechal vôli svojho Otca a povedal: „Nech ťa Pán potrestá.“ Júdu 1,9. Spasiteľ sa neprel so svojím odporcom, no práve vtedy lámal moc padlého nepriateľa a začal privádzať mŕtveho k životu. Satan nemohol odolať moci Božieho Syna, nemohol zabrániť vzkrieseniu. Tým prišiel o svoju korisť a spravodliví mŕtvi budú vzkriesení.PP 357.3

Mojžiš sa pre svoj hriech stal korisťou satana. Podľa zákona sa svojím previnením stal síce väzňom smrti, no v mene Vykupiteľa bol prebudený k večnému životu. Vyšiel z hrobu oslávený a vstúpil so svojím Osloboditeľom do Božieho mesta.PP 358.1

V Božom zaobchádzaní s Mojžišom sa dosiaľ najzreteľnejšie prejavila Božia láska a spravodlivosť, ktorá sa potom príkladne prejavila v Kristovej obeti. Tým, že Mojžiš nesmel vojsť do Kanaánu, Boh dal navždy najavo, že žiada bezvýhradnú poslušnosť. Súčasne to bola aj výstraha, aby si ľudia neprisvojovali slávu, ktorá patrí Stvoriteľovi. Boh síce nemohol vypočuť Mojžišovu prosbu, aby jeho služobník smel vojsť do dedičstva, no na svojho oddaného sluhu nezabudol a neopustil ho. Hospodin vedel, čo všetko Mojžiš vytrpel. Všetky skutky jeho vernej služby v priebehu dlhých rokov v rôznych bojoch a skúškach zaznamenal. Na vrchole Pizgy povolal Boh Mojžiša do dedičstva neskonale slávnejšieho, než bol pozemský Kanaán. Na vrchu premenenia bol Mojžiš s Eliášom, ktorý bol už tiež premenený. Nebeský Otec ich poslal svojmu Synovi ako nositeľov svetla a slávy. Tak sa konečne splnilo to, o čo pred stáročiami Mojžiš prosil. Stál na vrchu Pizgy, uprostred dedičstva svojho ľudu a svedčil o Kristovi, v ktorom sa sústreďovali všetky zasľúbenia Izraelcom. Bol to posledný výjav odhalený smrteľnej mysli muža, ktorého si nebo tak vysoko vážilo.PP 358.2

Mojžiš bol predobrazom Krista. On vlastne povedal Izraelcom: „Hospodin, tvoj Boh, vzbudí ti proroka, ako som ja, z tvojho prostredia, spomedzi tvojich bratov; toho poslúchajte.“ 5. Mojžišova 18,15. Boh pokladal za potrebné, aby Mojžiš prešiel školou utrpenia a biedy, ktorá ho mala pripraviť, aby mohol viesť zástupy Izraelcov do pozemského Kanaánu. Duchovný Izrael, putujúci do nebeského Kanaánu, má Vodcu, ktorý nepotreboval takú školu, čo by ho pripravila na poslanie nebeského Vodcu. Napriek tomu utrpenie malo v jeho živote svoj význam. „Pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“ Židom 2,18. Náš Vykupiteľ nemá ľudské slabosti či nedokonalosti. Zomrel, aby nám umožnil prístup do zasľúbenej krajiny.PP 358.3

„Aj Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej.“ Židom 3,5.6.PP 358.4