18. kapitola — Nočný boj

Aj keď Jákob odišiel zo sýrskej nížiny na Boží pokyn, nevracal sa odtiaľ celkom bez obáv cestou, ktorou šiel pred dvadsiatimi rokmi ako utečenec. Stále si pripomínal hriech, keď sa dopustil podvodu voči svojmu otcovi. Vedel, že jeho dlhoročné vyhnanstvo bolo priamym dôsledkom tejto neprávosti. Dňom i nocou o tom uvažoval a celou cestou ho tiesnili výčitky svedomia. Keď patriarcha zazrel v diaľke pahorky svojej domoviny, bol hlboko dojatý. Pred očami mal celú svoju minulosť. Pri spomienke na svoj hriech myslel aj na priazeň, ktorú mu Boh prejavil prísľubom, že mu pomôže a že ho povedie.PP 140.1

Čím viac sa blížil koniec jeho cesty, tým viac ho trápili znepokojujúce predtuchy. Po Jákobovom úteku sa Ézav pokladal za jediného dediča otcovho majetku. Zvesť o Jákobovom návrate môže v Ézavovi vyvolať domnienku, že Jákob prichádza uplatniť svoj nárok na dedičstvo. Táto predstava by mohla viesť Ézava k tomu, že by svojmu bratovi mohol ublížiť, ba dopustiť sa na ňom násilia nielen z túžby po pomste, ale v snahe zabezpečiť si celý majetok, ktorý si už dávno privlastnil.PP 140.2

Jákob opäť dostal od Pána znamenie ochrany. Cestou na juh od vrchu Galád mal pocit, že ho sprevádzajú dva ochranné tábory nebeských anjelov, jeden spredu a druhý zozadu. Spomenul si na videnie, ktoré svojho času dostal v Bételi. V stiesnenom srdci pocítil úľavu, keď videl, že tí, čo ho pri jeho úteku z Kanaánu posilňovali nádejou a odvahou, budú ho strážiť aj pri jeho návrate. Povedal: „To je Boží tábor. A dal tomu miestu meno Machanaim (dva tábory).“ 1. Mojžišova 32,2 (ROH); 1. Mojžišova 32,3 (ECAV).PP 140.3

Jákob však aj napriek tomu usúdil, že pre vlastnú bezpečnosť musí niečo urobiť aj sám. Preto poslal bratovi poslov s pozdravom pokoja. Povedal im, čo všetko majú Ézavovi oznámiť. Podľa prorockého výroku spred narodenia oboch bratov bolo zrejmé, že starší má slúžiť mladšiemu. Aby však spomienka na to nevyvolala v Ézavovi trpkosť, Jákob upozornil svojich sluhov, že ich posiela k svojmu „pánovi Ézavovi“, a Ézavovi mali povedať, že odkaz mu posiela jeho „sluha Jákob“. V snahe zbaviť Ézava obáv, že jeho brat sa vracia ako chudobný tulák, ktorý si robí nárok na otcovské dedičstvo, sluhovia mu mali zopakovať Jákobov odkaz: „Nadobudol som si tam voly, osly, ovce, sluhov i slúžky a posielam posolstvo svojmu pánovi, aby som našiel milosť v tvojich očiach.“ 1. Mojžišova 32,5(ROH) ; 1. Mojžišova 32,6 (ECAV).PP 140.4

Služobníci sa však vrátili so správou, že Ézav prichádza so štyristo mužmi; na Jákobov priateľský odkaz Ézav neposlal odpoveď. Zrejme prichádza s úmyslom pomstiť sa. V tábore sa všetci preľakli. „Vtedy sa Jákoba zmocnil veľký strach a úzkosť.“ 1. Mojžišova 32,7 (ROH); 1. Mojžišova 32,8 (ECAV). Návrat už nebol možný a pokračovať v ceste sa bál. Keďže jeho neozbrojený, bezbranný sprievod nebol na stretnutie s nepriateľom pripravený, patriarcha ho rozdelil na dve časti: ak jedna bude napadnutá, druhá sa môže útekom zachrániť. Jákob poslal Ézavovi veľkorysý dar zo svojho stáda s priateľským posolstvom. Všemožne sa snažil napraviť, čím sa proti svojmu bratovi previnil, a odvrátiť hroziace nebezpečenstvo. Potom pokorne a kajúcne prosil Boha o ochranu. „Bože otca môjho Izáka, Hospodine, ktorý si mi povedal: Vráť sa do svojej krajiny i do svojho rodiska a dobre naložím s tebou: nie som hoden všetkej milosti a všetkej vernosti, ktorú si preukázal svojmu sluhovi, lebo len s palicou som prebrodil tento Jordán a teraz mám dva tábory. Vysloboď ma, prosím, z rúk môjho brata, z rúk Ézava, lebo sa bojím, že príde a zabije mňa i matky s deťmi.“ 1. Mojžišova 32,9-11 (ROH); 1. Mojžišova 32,10-12 (ECAV).PP 141.1

Potom prišli k rieke Jabbók. Keď nadišla noc, Jákob kázal, aby sa všetci prebrodili cez rieku. On potom zostal sám. Rozhodol sa, že noc strávi v modlitebnej samote s Bohom. Ézavovo srdce mohol obmäkčiť len Boh; preto sa patriarcha spoľahol len na jeho pomoc.PP 141.2

Krajina, v ktorej sa nachádzal, bola vrchovatá a pustá, práve vhodné prostredie pre výčiny zločincov a divej zveri. Jákob ostal neozbrojený, celkom sám. V hlbokej tiesni padol na zem. Bola polnoc. Všetko, čo miloval, bolo mu teraz vzdialené; všetko bolo ohrozené a číhala smrť. Najtiesnivejšie doliehalo naňho pomyslenie, že svojím hriechom ohrozil nevinných ľudí. Plakal a modlil sa k Bohu. Náhle pocítil, že ho uchopila mocná ruka. Spočiatku si myslel, že mu nejaký nepriateľ siaha na život, preto sa chcel vymaniť z rúk útočníka. V tomto nočnom zápase šlo patriarchovi o život. Pritom nepadlo jediné slovo. Jákob sa všemožne snažil zvíťaziť a vo svojom úsilí ani na chvíľu nepoľavil. V boji o záchranu života si stále mučivejšie uvedomoval svoju vinu. Stále myslel na svoje neprávosti, ktoré hrozili, že Boh ho pre ne zavrhne. V tejto tiesnivej situácii si Jákob spomenul na Božie zasľúbenia a úprimne prosil Boha o zľutovanie. Zápas pokračoval takmer do svitania, keď sa neznámy dotkol Jákobovho bedrového kĺbu. Patriarcha zostal ochromený, no uvedomil si, že zápasil s nebeským poslom, a preto nemohol ani pri nadľudskom úsilí nad ním zvíťaziť. Bol to „anjel zmluvy“, sám Boží Pomazaný, kto sa zjavil Jákobovi. Patriarcha však ani v bolestivom ochromení zovretie neuvoľnil. Takmer porazený sa kajúcne primkol k anjelovi, „plakal a prosil ho o zmilovanie“. Hozeáš 12,4 (ROH); Hozeáš 12,5 (ECAV). Chcel mať istotu, že mu je odpustené. Od tohto cieľa ho nemohla odvrátiť ani telesná bolesť. Jeho odhodlanie sa stupňovalo a silnela aj jeho viera a vytrvalosť. Anjel sa chcel vymaniť z patriarchovho zovretia a naliehal: „Pusť ma, lebo vychádza ranná zora! Jákob však odpovedal: Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš“ 1. Mojžišova 32,26 (ROH); 1. Mojžišova 32,27 (ECAV). Keby sa Jákobovo počínanie mohlo pokladať za opovážlivé či panovačné, bol by musel okamžite zomrieť. Patriarcha sa však vo vedomí vlastnej ničoty bezvýhradne spoľahol, že Boh svojej zmluve zostane verný.PP 141.3

Jákob „zápasil s anjelom a zvíťazil“. Hozeáš 12,4 (ROH); Hozeáš 12,5 (ECAV). Tento hriešny, úbohý smrteľník zvíťazil nad Majestátom neba svojou pokorou, pokáním a odovzdanosťou. Rozochvenou rukou viery uchopil Božie zasľúbenie a srdce neskonalej Lásky nemohlo odmietnuť hriešnikovu prosbu.PP 142.1

Jákob teraz jasne poznal svoj omyl a následný hriech, keď podvodne získal svoje prvorodenstvo. Vtedy totiž neuveril Božiemu zasľúbeniu, ale sám chcel dosiahnuť to, čo v určený čas a spôsobom sebe vlastným mohol uskutočniť Boh. Na dôkaz odpustenia dostal nové meno, pripomínajúce jeho víťazstvo, namiesto mena starého, ktoré mu pripomínalo jeho hriech. „Nebudeš sa už volať Jákob, ale Izrael, lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si.“ 1. Mojžišova 32,28 (ROH); 1. Mojžišova 32,29 (ECAV).PP 142.2

Jákob dostal požehnanie, po ktorom túžil. Boh mu odpustil spáchaný hriech, keď Ézava podvodne pripravil o prvorodenstvo. V jeho živote nastal rozhodujúci obrat. Opustili ho pochybnosti, zmätok a výčitky svedomia, ktoré ho dosiaľ trápili. Všetko sa zmenilo. Príjemné bolo zmierenie s Bohom. Jákob sa už teraz nebál stretnúť s bratom. Boh, ktorý mu odpustil hriech, obmäkčí aj Ézavovo srdce, aby ocenil bratovu pokoru a ľútosť.PP 142.3

Kým Jákob zápasil s anjelom, Ézava navštívil iný nebeský posol. Ézav videl v sne celých dvadsať rokov, ktoré Jákob prežil vo vyhnanstve, ďaleko od otcovského domu; pozoroval jeho žiaľ, keď sa dozvie o svojej mŕtvej matke, a videl ho v sprievode Božích anjelov. Ézav potom vyrozprával svoj sen ozbrojencom a prikázal im, aby Jákobovi neublížili, lebo je s ním Boh jeho otca.PP 142.4

Nakoniec sa k sebe priblížili obidve strany: náčelník púšte na čele svojich ozbrojencov, a Jákob so svojimi ženami a deťmi v sprievode pastierov a služobníctva s veľkým stádom dobytka. Patriarcha podopierajúci sa palicou vyšiel oproti vyzbrojeným mužom. Poblednutý a po nočnom boji vyčerpaný šiel pomaly a namáhavo. Z tváre mu však vyžarovala radosť a pokoj.PP 142.5

Keď Ézav videl krívajúceho a trpiaceho Jákoba, „pobehol naproti nemu, objal ho a padol mu okolo krku, pobozkal ho a plakali“. 1. Mojžišova 33,4.PP 143.1

To obmäkčilo aj srdcia svedkov tohto výjavu, Ézavových bezcitných ozbrojencov. Nevedeli pochopiť zmenu správania svojho pána, ani keď im Ézav vyrozprával svoj sen. Pri pohľade na Jákobovu bezvládnosť ich nemohlo ani len napadnúť, že práve táto slabosť sa stala jeho silou.PP 143.2

V onej tiesnivej noci pri Jabbóku, keď Jákob očakával svoj skorý koniec, poznal, aké márne je spoliehať sa na vlastnú silu a veriť v ľudskú pomoc. Skúsil, že pomôcť mu môže len Boh, proti ktorému tak ťažko zhrešil. Bezmocný a nič si nezasluhujúci prosil Boha o prísľub milosti pre kajúcneho hriešnika. V prísľube čakal istotu, že Boh mu odpustí a prijme ho. Jákoba v jeho ťažkom boji posilňovalo vedomie, že skôr sa pominie nebo a zem, než by sa nesplnilo Božie slovo.PP 143.3

Jákobov zážitok z onej noci plnej úzkosti a boja predstavuje skúšky, ktorými musí prejsť Boží ľud pred Kristovým druhým príchodom. Keď bol prorok Jeremiáš v duchovnom videní prenesený do času Jákobovho súženia, povedal: „Počuli sme krik zo strachu, hrôza vládne a nie pokoj... Prečo zbledla každá tvár? Beda, lebo veľký je to deň, niet mu podobného! Je to čas súženia pre Jákoba, ale bude vyslobodený z neho.“ Jeremiáš 30,5-7.PP 143.4

Spomenutý čas súženia sa začne, keď Kristus skončí svoju prostrednícku službu v záujme ľudí. Potom už bude o každom človekovi rozhodnuté a vtedy už nebude zmierujúcej krvi, ktorá by zmyla hriech. Keď Kristus skončí svoje poslanie obhajcu ľudí pred Bohom, zaznie rozhodujúci výrok: „Kto škodí, nech škodí ďalej, kto je špinavý, nech sa špiní ďalej, spravodlivý nech ďalej koná spravodlivo a svätý nech sa ďalej posväcuje.“ Zjavenie Jána 22,11. Potom sa Boží Duch, ktorý zdržuje pripravený postih, vzdiali zo Zeme. Tak ako Jákoba ohrozoval jeho rozhnevaný brat, tak budú páchatelia neprávostí ohrozovať Boží ľud. Tak ako patriarcha bojoval celú noc, aby unikol Ézavovi, tak budú spravodliví volať k Bohu dňom i nocou, aby ich vyslobodil z obkľúčenia nepriateľov.PP 143.5

Satan obviňoval Jákoba pred Božími anjelmi a domáhal sa práva, aby ho za spáchaný hriech mohol zničiť. Podnecoval Ézava, aby šiel bojovať proti Jákobovi. V onú dlhú noc, keď Jákob zápasil o život, satan ho chcel pre spáchanú vinu natoľko zmalomyseľnieť, aby prestal dôverovať Bohu. Keď sa však Jákob vo svojej úzkosti pevne primkol k anjelovi a v slzách ho skrúšene prosil, vtedy mu nebeský posol v skúške viery pripomenul jeho hriech a chcel sa mu vytrhnúť z objatia. Jákob však nepoľavil. Vedel, že Boh sa zľutováva a spoľahol sa na jeho milosrdenstvo. Kajal sa za spáchaný hriech a rozžialený prosil o vyslobodenie. Keď sa nad celým svojím životom zamýšľal, takmer si zúfal. Pevne sa však držal anjela a v smrteľnej úzkosti volal, kým nebol vypočutý.PP 143.6

Boží ľud bude v poslednom boji s mocnosťami zla prežívať podobné skúsenosti. Boh vyskúša jeho vytrvalosť, vernosť i dôveru v Božiu vyslobodzujúcu moc. Satan sa však všemožne vynasnaží vyľakať veriacich predstavou, že ich prípad je beznádejný, lebo ich hriechy sú príliš veľké, než aby im ich Boh mohol odpustiť. Veriaci si budú jasne uvedomovať hĺbku svojich nedostatkov a pri spätnom pohľade na svoj život im nádej takmer vybledne. Rozpomenú sa však na veľkosť Božieho milosrdenstva a v úprimnej, kajúcnej odovzdanosti sa odvolajú na Božie zasľúbenia, ktoré dal Boh prostredníctvom Krista bezmocným kajúcnym hriešnikom. Vo viere neochabnú ani vtedy, ak ich modlitby nebudú okamžite vypočuté, ale spoľahnú sa na Božiu moc tak, ako sa Jákob primkol k anjelovi. Povedia ako on: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš!“PP 144.1

Keby Jákob nebol predtým oľutoval svoj hriech, že prvorodenstvo získal podvodne, Boh by jeho modlitbu nebol vypočul, ani by mu nebol milostivo zachránil život. Podobne to bude s Božím ľudom v čase súženia. Ak veriaci svoje hriechy nevyznajú, potom budú vo chvíli strachu a tiesne premožení. Zúfalstvo by im podlomilo vieru a oni by nemali odvahu dôverivo prosiť Boha o vyslobodenie. Ak si však svoju úbohosť a ničotu plne uvedomujú, nebudú skrývať nijaký hriech. Kristova zmierujúca krv ich očistila od hriechov a nebudú si ich už pripomínať.PP 144.2

Satan zvádza mnohých k názoru, že Boh predsa prehliadne ich nevernosť v maličkostiach. Pán však v Jákobovom prípade jasne ukázal, že zlo za žiadnych okolností nestrpí a nemôže s ním súhlasiť. Tí, čo svoje hriechy chcú ospravedlniť a zatajiť, a podľa nebeských záznamov ide o hriechy nevyznané a neodpustené, nakoniec podľahnú satanovi. Čím vyššie a čestnejšie miesto zastávajú, tým je ich počínanie pred Bohom hanebnejšie a tým je aj víťazstvo veľkého odporcu nad nimi istejšie.PP 144.3

Jákobov príbeh je však dôkazom toho, že Boh nezavrhne tých, čo hriechu síce podľahli, no úprimne a kajúcne sa k Bohu vrátili. Bezvýhradnou odovzdanosťou a neochvejnou vierou dosiahol Jákob to, čo v boji nemohol získať vlastnou silou. Boh tým poučil svojho služobníka, že len Božia moc a milosť mu môžu dať požehnanie, po ktorom túžil. Podobne bude aj s tými, čo budú žiť v poslednom čase. Keď im bude zo všetkých strán hroziť nebezpečenstvo a zmocní sa ich zúfalstvo, môžu sa spoľahnúť len na zásluhy zmierujúcej obete Ježiša Krista. Sami nič nedokážu. Vo svojej žalostnej bezmocnosti a bezradnosti sa musíme bezvýhradne spoľahnúť len na zásluhy ukrižovaného Spasiteľa. Kto tak koná, nezahynie. Dlhý zoznam našich prestúpení pozná len Boh. Tento záznam je úplný; nijaký zlý skutok nie je teda zabudnutý. Boh, ktorý kedysi počul modlitby svojho starého služobníka, vypočuje aj naše veriace prosby a odpustí nám naše neprávosti. Boh dal sľub a svoje slovo splní.PP 144.4

Jákob zvíťazil, lebo bol vytrvalý a odhodlaný. Jeho skúsenosť svedčí o moci vytrvalej modlitby. Teraz je čas, aby sme sa naučili vytrvalo sa modliť a neochvejne veriť. Najväčšie víťazstvá Kristovej cirkvi či jednotlivých kresťanov neboli výsledkom nadania či vzdelania, ani bohatstva a ľudskej priazne. Sú to víťazstvá dosiahnuté v rozhovore s Bohom, keď sa úprimná, zúfalo bojujúca viera chytá ruky Všemohúceho.PP 145.1

Kto nie je ochotný opustiť zlo a úprimne hľadať Božie požehnanie, nezíska ho. Tí, čo sa budú ako Jákob pevne a vytrvalo pridŕžať Božích zasľúbení, stanú sa svedkami ich naplnenia práve tak, ako patriarcha. „Či Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni.“ Lukáš 18,7.8.PP 145.2