56. kapitola — Éli a jeho synovia

Éli ako kňaz a sudca Božieho ľudu zastával to najvýznačnejšie a najzodpovednejšie miesto v Izraeli. Boh ho povolal vykonávať sväté povinnosti kňaza a zveril mu najvyššiu súdnu moc v krajine. Medzi izraelskými kmeňmi mal veľký vplyv a všetci v ňom videli príklad. Bol povolaný vládnuť celému národu, no vo vlastnej rodine vládnuť nevedel. Éli bol zhovievavým otcom. Bol to pokojamilovný, mierny muž, ktorý neuplatňoval svoju otcovskú právomoc a nijako nepotláčal zlozvyky a vášne svojich detí. Namiesto toho, aby karhal a trestal, trpel ich svojvoľné počínanie a nijako im v ňom nebránil. Namiesto toho, aby výchovu svojich synov pokladal za jednu z prvoradých povinností, neprikladal jej nijaký veľký význam. Ako kňaz a sudca Izraela vedel, že je povinný vychovávať deti, ktoré mu Boh zveril. Éli však túto povinnosť zanedbával, lebo by musel krotiť svojvôľu svojich synov, trestať ich a všeličo im odopierať. Na možné nedozerné následky nemyslel, a preto svojim deťom doprial všetko, po čom zatúžili. Predovšetkým však zanedbával ich prípravu na posvätnú službu Bohu a na plnenie každodenných povinností.PP 434.1

Boh o Abrahámovi povedal: „Jeho som si vyhliadol, aby prikazoval svojim synom a svojmu domu zachovať po jeho smrti cestu Hospodinovu, konať spravodlivosť a právo, aby tak splnil Hospodin Abrahámovi, čo mu zasľúbil.“ 1. Mojžišova 18,19. Éli však dopustil, aby deti ovládli jeho. Otec bol podriadený deťom. Kliatba jeho hriechu sa prejavila v ich zvrhlosti a v zlých skutkoch, ktorými sa jeho synovia vyznačovali. Znevažovali Boha i jeho svätý zákon. Bohoslužbu pokladali za všednú záležitosť. Od detstva si zvykli na svätostánok a na služby v ňom, no namiesto toho, aby boli zbožnejší, postupne stratili všetok zmysel pre svätosť a jej význam. Otec ich nepoúčal o vážnosti diela, ktoré koná, nevedel v nich prebúdzať úctu k posvätnej službe v svätostánku. V dospelom veku boli už celkom presiaknutí jedom pochybovačnosti a vzdoru.PP 434.2

Aj keď sa na kňazskú službu vôbec nehodili, stali sa kňazmi vo svätyni a mali teda slúžiť Bohu. Hospodin dal celkom jasné pokyny o tom, čo treba pri obetnej službe dodržiavať. Títo zvrhlíci sa však vo svojom pohŕdaní autoritou nezastavili ani pred bohoslužbou a nedbali ani na obetný zákon, podľa ktorého sa obete mali Bohu prinášať tým najslávnostnejším spôsobom. Obete, ktoré predstavovali Kristovu smrť, mali v srdciach ľudí prebúdzať a udržiavať vieru v príchod prisľúbeného Vykupiteľa. Preto bolo veľmi dôležité, aby sa Pánove pokyny o obetiach prísne dodržiavali. Zmierne obete boli zvláštnym výrazom vďačnosti Bohu. Pri týchto obetiach sa na oltári spaľoval len tuk. Určitá časť z neho bola vyhradená kňazom; tá väčšia bola vrátená obetujúcemu, ktorou potom pohostil svojich priateľov pri obetnej hostine. Veriaci mali pritom svoju myseľ vďačnou vierou upierať k onej veľkej Obeti, ktorá „sníme hriech sveta“. (Pozri Ján 1,29.)PP 434.3

Éliho synovia si vôbec neuvedomovali majestátnosť tejto symbolickej služby; mysleli pri nej len na vlastný úžitok a pôžitok. Neuspokojovala ich prideľovaná časť zmiernej obete, dožadovali sa aj ďalšej časti. Veľké množstvo týchto obetných darov, donášaných predovšetkým pri výročných slávnostiach, bolo pre kňazov jedinečnou príležitosťou obohacovať sa na úkor ľudu. Nielenže žiadali viac, než na čo mali nárok, ale nechceli ani čakať, kým obetovaný tuk zhorí. Začali si vyberať a vymáhať to, čo im lahodilo, a keď sa niekto zdráhal im to dať, neštítili sa pohroziť mu, že si to vezmú sami.PP 435.1

Takto prejavovanou neúctou strácala bohoslužba svoj posvätný a slávnostný význam a ľudia začali pohŕdať „obeťami Hospodinovými“. V prinesenej obeti prestali poznávať tú veľkú, očakávanú Obeť. „Veľmi veľký bol hriech týchto mládencov pred Hospodinom.“ 1. Samuelova 2,17. Títo bezbožní kňazi prestúpili Boží zákon a svojimi rúhavými a zvrhlými skutkami znevážili posvätný úrad. Svojou prítomnosťou poškvrňovali Boží stánok. Zvrhlé skutky Chofního a Pinchása mnohých tak pohoršovali, že stanové bohoslužby prestal i navštevovať. Ľudia postupne začali Bohom stanovenú službu zanedbávať a ňou opovrhovať, pretože ju poškvrňovali hriechy bezbožníkov. Ľudí k hriechu veľmi náchylných to priam povzbudzovalo páchať neprávosti. Hrozivo sa začala rozmáhať bezbožnosť, spustlosť, ba aj modlárstvo.PP 435.2

Éli sa dopustil veľkej chyby, keď dovolil, aby jeho synovia ďalej zotrvávali v kňazskej službe. Tým, že ich správanie z rôznych dôvodov ospravedlňoval, prestal vidieť ich hriechy. Keď však nakoniec svojím správaním prekročili všetky medze, ďalej už nemohol zatvárať oči nad zločinmi svojich synov. Ľudia sa sťažovali na ich násilnícke počínanie a veľkňaz bol z toho skormútený a nešťastný. Mlčať sa už neodvažoval. Jeho synovia si však zvykli myslieť len na seba a na nikoho nebrali ohľad. Zármutok svojho otca síce videli, no ich tvrdé srdcia to ani trochu neobmäkčilo. Jeho napomínanie síce vypočuli, no nezanechalo to v nich nijaké stopy. Napriek tomu, že na následky svojich hriechov boli upozorňovaní, neprávosti páchali ďalej. Keby bol Éli proti svojim synom spravodlivo zakročil, museli by byť okamžite zbavení svojho úradu a potrestaní smrťou. Hrozil sa však pomyslenia, že by tým na synov dopadol hnev ľudu, ktorý by ich odsúdil, radšej ich teda ponechával v najsvätejšom povolaní. Dovolil im, aby svojou skazenosťou znesväcovali posvätnú bohoslužbu, a tým urážali pravdu. Túto urážku nezmyli ani celé roky. Keďže sudca Izraela svoju povinnosť zanedbal, o ďalšie sa postaral sám Boh.PP 435.3

„I prišiel k Élimu Boží muž a povedal mu: Takto hovorí Hospodin: Zreteľne som sa vyjavil domu tvojho otca, keď boli v Egypte, v dome faraónovom. Spomedzi všetkých kmeňov Izraela vyvolil som si ho za kňaza, aby vystupoval k môjmu oltáru, aby zapaľoval kadidlo a nosil predo mnou efód; a domu tvojho otca dal som všetky ohňové obete z Izraelcov! Prečo šliapete po mojej obeti a po mojom dare, ktoré som nariadil v tomto príbytku? Synov svojich si viac uctil ako mňa, takže ste tučneli z najlepších častí všetkých darov môjho izraelského ľudu. Preto takto hovorí Hospodin: Boh Izraela: Jasne som povedal, že tvoj dom a dom tvojho otca naveky budú chodiť predo mnou, ale teraz takto hovorí Hospodin: Odstúp to odo mňa; lebo tých, ktorí ma ctia, uctím i ja, ale tí, ktorí mnou pohŕdajú, upadnú do hanby... Ustanovím si však verného kňaza, ktorý bude konať podľa môjho srdca a podľa mojej duše. A postavím mu trvalý dom a bude chodiť po všetky dni pred mojím Pomazaným.“ 1. Samuelova 2,27-30.35.PP 436.1

Boh obvinil Éliho, že si svojich synov cení viac než Hospodina. Éli radšej dopustil, aby sa obete, ktoré mali byť Izraelcom požehnaním, stali len ohavnou a opovrhnutiahodnou záležitosťou, než by svojich synov vydal za ich bezbožnosť a ohavnosť všeobecnému opovrhnutiu. Ľudia, ktorí podliehajú svojim sklonom a v zaslepenej láske dovoľujú svojim deťom uspokojovať vlastné sebecké chúťky, pričom Božou právomocou nekarhajú hriech a netrestajú zlo, dávajú vlastne najavo, že im viac záleží na bezbožných deťoch než na Bohu. Takí ľudia si viac chránia vlastnú povesť, než Božiu česť; skôr uspokojujú svoje deti, než aby dbali o Božiu priazeň a chránili Božiu službu pred každým pohanením.PP 436.2

Éli ako kňaz a sudca Izraela bol zodpovedný Bohu za mravný a náboženský stav svojho národa, no obzvlášť za povahu svojich synov. Proti zlým skutkom mal najprv uplatniť mierne opatrenia. V prípade neúspechu mal zlo potláčať aj tými najprísnejšími prostriedkami. Hospodin nemohol súhlasiť s tým, že Éli nekarhal hriech a hriešnika spravodlivo netrestal. Už nedával nijakú záruku, že Izraelci zostanú mravne čistým národom. Tí, čo nemajú dostatok odvahy karhať zlo, alebo z ľahostajnosti či nevšímavosti nedbajú o čistotu rodiny alebo Božej cirkvi, sú zodpovední za škodlivé následky zanedbania svojich povinností. Za každé zlo, ktorému sme mohli zabrániť uplatnením svojej rodičovskej či pastoračnej právomoci, nesieme rovnakú zodpovednosť, ako keby sme ho spáchali sami.PP 436.3

Éli neusmerňoval svoju domácnosť podľa Božích zásad o rodine. Viedol ju podľa vlastných predstáv. Ako láskavý otec zhovievavo prehliadal nedostatky a priestupky svojich synov už v detskom veku. Utešoval sa tým, že deti zo svojich zlých sklonov časom vyrastú. Aj dnes sa mnohí dopúšťajú toho istého omylu. Nazdávajú sa, že poznajú lepší výchovný spôsob, než aký dal Hospodin v Písme. Sklony detí k zlému ospravedlňujú poukazom, že deti „sú ešte príliš malé, než aby ich za to bolo treba trestať. Vyčkajme, kým dorastú, a potom ich budeme karhať“. Takto sa však zlozvyky zakorenia a neoddeliteľne patria k povahe. Deti vyrastajú bez patričnej výchovy, nadobúdajú škodlivé povahové vlastnosti, ktoré neblaho ovplyvnia celý ich život a ľahko sa prenášajú aj na iných.PP 437.1

Rodinu nemôže postihnúť väčšia pohroma, než keď sa deťom vo všetkom vyhovie. Keď rodičia spĺňajú svojim deťom každé prianie a dovolia im aj to, o čom vedia, že im neprospieva, deti k nim čoskoro stratia všetku úctu, prestanú si vážiť Boha i ľudí a začnú slúžiť satanovi. Neusporiadané rodiny škodlivo ovplyvňujú celú spoločnosť. Sú zdrojom zla, ktoré je kliatbou rodín, miest i celých štátov.PP 437.2

Éli mal svojím vysokým postavením oveľa väčší vplyv, než keby bol býval obyčajným človekom. Jeho rodinný život mal byť celému Izraelu vzorom. Neblahé následky zanedbávania rodinného života sa prejavili v tom, že jeho príklad napodobňovali tisíce rodín. Keď veriaci rodičia nechávajú svoje deti páchať zlo, tupia Božiu pravdu. Kresťanskosť rodiny sa najlepšie meria podľa toho, aká povaha sa v nej pod vplyvom kresťanských zásad utvára. Skutky sú presvedčivejšie než akékoľvek vyznanie viery. Ak úprimní kresťania nevyvíjajú vážne, obetavé a vytrvalé úsilie o usporiadanú domácnosť, ktorá by bola dôkazom Božej moci, no namiesto toho zanedbávajú disciplínu a nič nerobia proti zlým náklonnostiam svojich detí, správajú sa ako Éli, potupujú Kristovo dielo a seba i svoju rodinu vedú do záhuby. Nech je už zlo takej rodičovskej nedbalosti akokoľvek veľké, oveľa väčšie je vtedy, ak ho vo svojej rodine trpia tí, čo boli povolaní za učiteľov Božieho ľudu. Ak ich rodiny nie sú vzorné, potom svojím nesprávnym príkladom zvádzajú aj ostatné rodiny. Ich vina je oveľa väčšia, lebo z postavenia vyplýva väčšia zodpovedosť.PP 437.3

Zasľúbenie znelo, že Áronov rod má trvale svätoslúžiť Bohu. Tento prísľub bol daný pod podmienkou, že Áronovi potomkovia budú v svätostánku slúžiť celým srdcom a Boha budú ctiť všetkými svojimi skutkami, že nebudú uprednostňovať vlastné sebecké záujmy, ani nepodľahnú zlým sklonom. Hospodin podrobil Éliho a jeho synov skúške a ukázalo sa, že vôbec nie sú hodni spĺňať vznešené povolanie kňazov v jeho službe. Preto Hospodin povedal: „Odstúp to odo mňa!“ 1. Samuelova 2,30. Boh nemohol požehnať Izraelcov tak, ako si to prial, lebo sami o to nestáli.PP 438.1

Kto slúži v Božom diele, mal by svojím príkladom prebúdzať v ľuďoch úctu k Bohu a Božiu bázeň. Nejeden z tých, čo sú „na mieste Kristovom“ (2. Korinťanom 5,20), aby ľuďom zvestovali posolstvo milosti a zmierenia, neraz zneužíva svoje sväté povolanie na uspokojovanie vlastných sebeckých záujmov a zmyselných záľub, a tak sa stáva najúčinnejším nástrojom satanovým. Takí jednotlivci sú potom ako Chofní a Pinchás príčinou toho, že ľudia potupujú Hospodinovu obeť. Takí jednotlivci môžu svoje zlé skutky za čas skrývať, no keď sa odhalí ich skutočná povaha, viera ľudu utrpí ťažký otras, ktorý sa často končí stratou viery. Potom obvykle prestanú dôverovať všetkým zvestovateľom Božieho slova. S nedôverou a s pochybnosťami počúvajú potom aj zvesť úprimného služobníka Kristovho. Stále si kladú otázku; „Nie je tento ako tamten, o ktorom sme sa tiež nazdávali, že je posvätený – a bol to klam?“ Tým sa oslabuje vplyv Božieho slova na ľudí.PP 438.2

Keď Éli vytýkal svojim synom neprávosti, vyslovil významné slová strašného dosahu, ktoré by mali dôkladne zvážiť všetci, čo slúžia v Božom diele: „Keď zhreší človek proti človekovi, súdiť ho bude Boh, ale keď človek zhreší proti Hospodinovi, kto sa ho zastane?“ 1. Samuelova 2,25. Keby boli zločiny jeho synov poškodili len ich najbližších, sudca mohol poškodených zmieriť vynesením trestu a požadovaním odškodného. Potom mohli byť páchatelia omilostení. Alebo keby sa neboli previnili závažným hriechom, mohla sa za nich priniesť zmierna obeť. Ich hriechy však súviseli s ich úradom kňazov Najvyššieho; týkali sa obetí za hriech, čím znesvätili a zneuctili Božie dielo pred ľuďmi, takže im nemohlo byť odpustené. Ani vlastný otec, hoci sám veľkňaz, neodvážil sa prosiť za nich a chrániť ich pred hnevom svätého Boha. Zo všetkých hriešnikov sa najviac previňujú tí, čo uvádzajú do opovrhnutia prostriedky, ktoré nebo poskytlo pre spásu človeka, tí, čo „znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech“. Židom 6,6.PP 438.3