37. kapitola — Voda zo skaly

Prameň pitnej vody, ktorá na púšti občerstvovala Izraelcov, prvýkrát vyrazila zo skaly na Chórebe, keď ju Mojžiš uderil. Božia milosť sa im potom celou cestou zázračne starala o vodu, kedykoľvek ju potrebovali. Aj keď neskôr voda z Chórebu tiecť prestala, podľa potreby začala vždy prúdiť zo skalných puklín tam, kde sa utáborili.PP 306.1

Bol to večný Boží Syn – Kristus – ktorý mocou svojho slova opatril Izraelcom prameň osviežujúcej vody. „Pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.“ 1. Korinťanom 10,4. Kristus, tá pravá Skala, ich sprevádzal počas celého putovania. „Nežíznili na pustinách, ktorými ich viedol, zo skaly dal vyvierať vodu, kvôli nim rozkálal skalu, takže vody prúdili.“ Izaiáš 48,21. „Otvoril skalu, – tiekli vody a valila sa rieka vyprahlou zemou.“ Žalm 105,41.PP 306.2

Skala symbolizovala Krista a dodnes nás poúča o tých najvzácnejších duchovných pravdách. Tak ako zo skaly, ktorú Mojžiš uderil, vytekala životodarná voda, tak z Krista, ktorý bol „Bohom bitý“, „prebodnutý pre naše priestupky“, „zmučený pre naše neprávosti“, vyteká prúd spásy pre hynúce ľudstvo (Izaiáš 53,4.5). Tak ako skala dostala jediný úder, „tak aj Kristus raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých“. Židom 9,28. Náš Spasiteľ nebude obetovaný druhýkrát; kto túži po požehnaní jeho milosti, smie oň prosiť v Ježišovom mene a túžbu svojho srdca vyjadriť v kajúcnej modlitbe. Taká modlitba sa pred Hospodinom zástupov odvoláva na Ježišove rany a vtedy akoby znova vyrazil životodarný prúd krvi, ktorého symbolom bola živá voda, čo Izraelcom tiekla zo skaly.PP 306.3

Izraelci po príchode do Kanaánu poriadali veľké slávnosti na pamiatku tečúcej vody, ktorú im poskytovala skala na púšti. V Kristovej dobe sa z tejto slávnosti stal veľmi účinný obrad. Konal sa počas slávnosti stánkov, keď sa v Jeruzaleme zhromaždil ľud z celej krajiny. Sviatky trvali sedem dní a kňazi vychádzali každodenne s hudbou a so zborom levítov a naberali do zlatej nádoby vodu zo Siloe. Vo veľkých zástupoch šli za nimi veriaci k prúdu, aby sa z neho mohli napiť. Potom zaznela jasavá pieseň: „S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy.“ Izaiáš 12,3. Donesenú vodu kňazi preniesli do chrámu za zvuku trúb a slávnostného spevu: „Zastavili sa naše nohy v tvojich bránach, Jeruzalem.“ Žalm 122,2. Vodu potom vyliali na oltár zápalných obetí. K spievaným chválospevom sa pridal mohutný chór spevákov z ľudu za sprievodu trúb a ďalších hudobných nástrojov.PP 306.4

Spasiteľ touto symbolickou službou upozornil ľudí na požehnanie, ktoré im priniesol. „V posledný veľký deň sviatkov“ zaznel v chráme Kristov hlas: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ Ján 7,37-39. Životodarná voda, ktorá preteká vyschnutou a pustou krajinou, zúrodňuje púšte a zachraňuje život tých, čo zomierajú smädom, je symbolom Božej milosti, ktorú môže dať len Kristus. On ako živá voda človeka očisťuje, občerstvuje a posilňuje. Kto žije s Kristom, ten má v sebe nevyčerpateľný zdroj milosti a sily. Ježiš obšťastňuje život a osvecuje cestu každého človeka, ktorý ho úprimne hľadá. Srdce plné Kristovej lásky bude prinášať dobré ovocie. To bude požehnaním nielen pre toho, z koho táto láska vychádza, ale živým prúdom, ktorý v podobe slov a skutkov spravodlivosti občerství všetkých smädných.PP 307.1

Kristus v rozhovore so Samaritánkou pri Jákobovej studni použil ten istý obraz: „Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Ján 4,14. Skala a živá voda predstavujú Krista.PP 307.2

Podobne krásne a vystižné prirovnania nachádzame v celom Písme svätom. Stáročia pred Kristovým príchodom videl Mojžiš v Mesiášovi skalu spásy pre Izrael. (Pozri 5. Mojžišova 32,18.). Žalmista o ňom spieva a nazýva ho „môj Vykupiteľ“, „skala mojej sily“, „moja skala a môj hrad“, „skala, ktorá je pre mňa privysoká“, „skala srdca“, „skala útočiska“. Žalm 19,15; 62,8; 71,3; 61,3; 73,26; 94,22. V Dávidovej piesni je Kristova milosť predstavená ako osviežujúca „tichá voda“ uprostred zelených pastvín, ku ktorým nebeský Pastier vodieva svoje stádo. „Napájaš ich z riavy svojich slastí, lebo u teba je prameň života“. Žalm 36,9.10. Múdry muž hovorí: „Zurčiaci potok je žriedlom múdrosti.“ Príslovia 18,4. Jeremiášovi je Kristus „prameňom živej vody“, Zachariášovi „otvoreným prameňom..., aby sa očistili zo svojej hriešnosti a nečistoty“. Jeremiáš 2,13; Zachariáš 13,1.PP 307.3

Izaiáš označuje Krista za „večnú skalu“ a „tieň veľkého brala v prahnúcom kraji“. Izaiáš 26,4; 32,2. Uvádza jedinečné zasľúbenie pripomínajúce životodarný prúd, ktorý tečie Izraelovi: „Biedni a chudobní hľadajú vodu, ale jej niet, ich jazyk smädom schne. Ja, Hospodin, ich vypočujem, ja, Boh Izraela, ich neopustím.“ „Vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem.“ „Na púšti vytrysknú vody a potoky na stepi.“ Prorok oslovuje všetkých ľudí a pozýva ich: „Všetci smädní, poďte k vode!“ Izaiáš 41,17; 44,3; 35,6; 55,1. Na posledných stránkach Písma sa pozvanie opakuje. Rieka vody života, „čistá ako krištáľ“, „vyteká od Božieho a Baránkovho trónu“, a ľudia po celé stáročia mohli počuť výzvu Božej milosti: „Kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“ Zjavenie Jána 22,1.17.PP 307.4

Keď Izraelci prišli do Kádeša, živý prúd, ktorý dlhé roky vyrážal vždy tam, kde sa utáborili, prestal tiecť. Tým Hospodin chcel znova skúšať svoj ľud. Chcel vedieť, či budú dôverovať jeho prozreteľnosti, alebo prestanú veriť, ako to urobili ich otcovia.PP 308.1

Ich oči už smeli zahliadnuť kopce Kanaánu. O niekoľko dní budú pri hraniciach zasľúbenej krajiny. Len krátka vzdialenosť ich delí od Edómu, kde sídlili potomkovia Ézavovi a kadiaľ viedla ich cesta do Kanaánu. Mojžiš dostal príkaz: „Obráťte sa na sever! Ľudu prikáž: Pôjdete územím svojich bratov, synov Ézavových, ktorí bývajú v Seíre... budú sa vás báť..., jedlo si od nich kupujte za peniaze, aby ste mali čo jesť. Ba aj vodu si od nich kupujte za peniaze, aby ste mali čo piť.“ 5. Mojžišova 2,3.4.6. Tieto príkazy boli dostatočným vysvetlením, prečo im zrazu voda prestala tiecť. Priama cesta do Kanaánu viedla úrodnou krajinou, kde bol dostatok vody. Boh im sľúbil nerušený prechod cez Edóm; tam si mohli všetci nakúpiť potraviny i vodu podľa potreby. Vyschnutie zázračného prameňa mali radostne uvítať ako znamenie, že ich putovanie púšťou sa čoskoro skončí. Pre svoju zaslepenú nedôveru to však nechápali. Dôkaz splnenia Božieho sľubu sa im stal dôvodom na pochybovanie a reptanie. Izraelci začali oplakávať požehnanie púšte, akoby strácali poslednú iskru nádeje, že Boh ich vôbec niekedy do Kanaánu dovedie.PP 308.2

Skôr, ako im Hospodin dovolil do Kanaánu vojsť, museli osvedčiť, že veria jeho zasľúbeniam. Pred príchodom do Edómu sa im minuli zásoby vody. Bola to príležitosť prejaviť vieru v Boha a dokázať, že sa nespoliehajú len na vlastné zmysly. Táto prvá a zrejme krátkodobá skúška ukázala, že sú práve tak vzdorovití a nevďační, ako boli ich otcovia. Len čo sa v tábore prejavil prvý náznak nedostatku vody, zabudli na starostlivú ruku toho, ktorý toľké roky dbal o ich potreby. Namiesto toho, aby u Boha hľadali pomoc, začali proti nemu reptať. V pokušení zúfalstva volali: „Kiež by sme boli zomreli vtedy, keď pomreli naši bratia pred Hospodinom!“ Chceli teda zomrieť s tými, čo zahynuli pri Kórachovej vzbure.PP 308.3

V hneve obviňovali Mojžiša a Árona: „Prečo ste vyviedli zbor Hospodinov na túto púšť? Aby sme tam pomreli my i náš dobytok? Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby ste nás doviedli na toto zlé miesto? Nie je to miesto vhodné na obilie, ani na figovník, ani na vinič, ani na granátové jablká, ani vody na pitie tu niet!“ 4. Mojžišova 20,3-5. Obaja vodcovia ľudu sa odobrali k dverám svätostánku a padli na tvár. Opäť sa im „ukázala sláva Hospodinova“ a Mojžiš dostal príkaz: „Vezmi palicu a zhromaždi zbor; ty i tvoj brat Áron prihovorte sa tejto skale pred ich zrakom a vydá svoju vodu. Vyvedieš im vodu zo skaly.“ 4. Mojžišova 20,6.8.PP 308.4

Obaja bratia predstúpili pred zhromaždenie. Mojžiš držal v ruke Božiu palicu. Títo zostarnutí Boží muži dlho trpezlivo znášali odbojnú a svojvoľnú povahu Izraelcov. Teraz však čaša Mojžišovej trpezlivosti pretiekla. Zvolal: „Počujteže, vzbúrenci! Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?“ 4. Mojžišova 20,10. Namiesto toho, aby skalu oslovil, ako mu Boh prikázal, dvakrát ju udrel palicou.PP 309.1

Zo skaly vyrazil mohutný prúd vody, ktorá uspokojila potreby všetkých. Mojžiš sa však dopustil veľkej chyby. V jeho prejave bolo viac rozčúlenia než svätého roztrpčenia nad zneuctením Boha. Povedal im: „Počujteže reptáci!“ Ani oprávnené obvinenie, ako v tomto prípade, sa nemá vysloviť v hneve a prchkosti. Predošlé pokarhanie vzbury Izraelcov na Boží rozkaz Mojžiš ťažko znášal a Izraelci ho pokladali za tvrdé. Keď Hospodin svojho sluhu naliehavo žiadal, aby ľudu oznámil Božie posolstvo, Mojžiš obvinil Izraelcov sám a tak svojvoľne, že zarmútil Božieho Ducha a ľudu veľmi ukrivdil. Tým prejavil nedostatok trpezlivosti a sebaovládania. Izraelcom poskytol možnosť zapochybovať, či sa Mojžiš vždy správal podľa Božích pokynov a či sa oni vôbec dopúšťali hriechov. Podľa mienky ľudu Mojžiš svojím správaním urazil Boha práve tak, ako oni. Jeho počínanie teda zasluhuje už od začiatku pokarhanie a výčitku. Konečne sa im naskytla zámienka, aby mohli odmietnuť všetky výčitky, ktoré im Boh oznamoval prostredníctvom svojho služobníka.PP 309.2

V Mojžišovej otázke: „Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?“ bol prejav nedôvery v Boha. Jeho slová vyzneli tak, akoby Boh svoje sľuby neplnil. Hospodin povedal obom bratom: „(Vy) ste vo mňa neverili a neposvätili ste ma v očiach Izraelcov.“ 4. Mojžišova 20,12. Mojžišova a Áronova viera na splnenie Božieho prísľubu bola počas nedostatku vody otrasená reptaním a vzburou ľudu. Prvé pokolenie Izraelcov bolo pre nedôveru voči Bohu odsúdené na vymretie na púšti. No napriek tomu sa v ich deťoch objavili rovnako hriešne sklony. Či ani pri druhom pokolení sa zasľúbenie nesplní? Vyčerpaní a skľúčení Boží sluhovia sa už ani nepokúšali odolávať vzbure ľudu. Pri neochvejnej viere v Boha by boli Izraelcom všetko vysvetlili tak, aby v skúške mohli obstáť. Zverenou právomocou, rýchlym a ráznym zásahom mohli reptanie potlačiť. Boli povinní situáciu zvládnuť skôr, ako sa obrátili k Bohu, aby tak urobil za nich. Prietrž reptaniu pri Kádeši mohla predísť mnohému zlu.PP 309.3

Mojžiš svojím unáhleným činom zmaril účinok Božieho poučenia, ktoré bolo určené ľudu. Skalu, ktorá predstavovala Krista, Mojžiš už raz uderil; podobne bol totiž aj Kristus len raz obetovaný. Druhýkrát mal skalu len osloviť, podobne treba prosiť o požehnanie v Ježišovom mene. Tým, že Mojžiš udrel skalu druhýkrát, zmaril zmysel tohto jedinečne poučného predobrazu Krista.PP 310.1

Okrem toho si Mojžiš a Áron nepatrične prisúdili moc, ktorá patrí len Bohu. Boží zásah prichádzal len vo chvíli krajnej tiesne, za slávnostných okolností, a vodcovia Izraela pri tejto príležitosti mali natrvalo pripomenúť úctu k Bohu a posilniť vieru ľudu v Božiu láskyplnú moc. Otázkou: „Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?“ sa Mojžiš i jeho brat Áron postavili na Božie miesto, ako keby zdroj moci bol v nich, hoci boli len úbohí, krehkí a nedokonalí smrteľníci. Mojžiš, vyčerpaný ustavičným reptaním a vzburami ľudu, pozabudol na svojho všemohúceho Pomocníka a bez Božej moci a pomoci prejavil len svoju ľudskú slabosť, čím poškvrnil svoju povesť. Muž, ktorý mohol zavŕšiť svoje dielo a pritom zostať čistý, neochvejný a nezištný, nakoniec zlyhal. Pred celým Izraelom zneuctil Boha, namiesto toho, aby ho zvelebil a oslávil.PP 310.2

Boh teraz neodsúdil tých, čo svojou bezbožnosťou rozhnevali Mojžiša a Árona. Pokarhanie stihlo len ich vodcov, ktorí tu zastupovali Boha a nevzdali mu patričnú úctu. Reptaním ľudu sa cítili byť sami dotknutí; zabudli, že ľud repce vlastne proti Bohu, nie proti nim. Boli zahľadení do seba a riadili sa vlastnými pocitmi. Nechtiac sa previnili tým, že Izraelcom nevyčítali ich ťažký hriech proti Bohu.PP 310.3

Hospodinov okamžitý súd nad Mojžišom a Áronom bol trpký a veľmi pokorujúci: „Pretože ste vo mňa neverili a neposvätili ste ma v očiach Izraelcov, preto nevovediete tento zbor do krajiny, ktorú som im dal.“ 4. Mojžišova 20,12. Obaja budú musieť zomrieť spolu s odbojným Izraelom skôr, než prekročia Jordán. Keby sa bol Mojžiš s Áronom proti Božiemu upozorneniu a pokarhaniu ohrádzali alebo mu vzdorovali, ich previnenie by bolo oveľa ťažšie. Nedopustili sa však hriechu svojvoľne a zámerne. Podľahli náhlemu pokušeniu a okamžite to úprimne oľutovali. Hospodin ich ľútosť prijal, no ich previnenie nemohol v záujme ľudu beztrestne premlčať.PP 310.4

Mojžiš nezatajil ľudu rozsudok, ktorý nad ním Boh vyriekol. Izraelcom oznámil, že ich nemôže doviesť do zasľúbenej krajiny, pretože svojím činom neprispel k väčšej Božej sláve. Povedal im, aký prísny trest ho za to stihol, a vyzval ich, aby uvážili, ako ťažko Hospodin znáša ich reptanie, keď mu taký trest uložil za hriech, ktorý v ňom podnietili sami. Povedal im, ako prosil Boha o odpustenie trestu a ako bol odmietnutý. Povedal: „Hospodin sa rozhneval na mňa pre vás a nevypočul ma.“ 5. Mojžišova 3,26.PP 311.1

Kedykoľvek sa Izraelci ocitli v tiesnivej situácii alebo prechádzali skúškou, vinu vždy zvaľovali na Mojžiša, pretože on ich vyviedol z Egypta, hoci vedeli, že konal na Boží príkaz. Kedykoľvek počas cesty nariekali nad prekážkami a kedykoľvek reptali proti svojim vodcom, Mojžiš im hovorieval: „Vaše reptanie je proti Bohu. Nie ja, ale Boh vás vyslobodil.“ No svojou unáhlenou otázkou: „Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?“ vlastne pripúšťal, že ich obviňovanie je oprávnené. Utvrdzoval ich v nevere a ospravedlňoval ich reptanie. Tento dojem chcel Hospodin navždy vymazať z pamäti ľudu, a preto zakázal Mojžišovi vojsť do zasľúbenej krajiny. To bol neklamný dôkaz, že ich vodcom nie je Mojžiš, ale mocný anjel, o ktorom Hospodin povedal: „Ja posielam anjela pred tebou, aby ťa ochraňoval na ceste a doviedol ťa na miesto, ktoré som pripravil. Daj pozor na seba pred ním, poslúchaj jeho hlas... veď moje meno je v ňom.“ 2. Mojžišova 23,20.21.PP 311.2

Mojžiš povedal: „Hospodin sa rozhneval na mňa pre vás.“ Celý Izrael hľadel na Mojžiša. Jeho hriech urazil Boha, ktorý ho vyvolil za vodcu svojho národa. O prestúpení sa dozvedeli všetci Izraelci. Prehliadnuť tento hriech bez povšimnutia mohlo vzbudiť dojem, že prenáhlené slová ako prejav nedôvery a prchkosti Boh predstaviteľom ľudu trpí a netresce ich. Keď sa však ľud dozvedel, že pre tento jediný hriech Mojžiš a Áron nesmú vojsť do Kanaánu, pochopil, že Boh neberie ohľad na postavenie hriešnika a vinu určite potresce.PP 311.3

Dejiny Izraela boli napísané na poučenie a na výstrahu budúcim pokoleniam. Ľudia všetkých budúcich vekov mali v Bohu vidieť spravodlivého, nestranného sudcu, ktorý v nijakom prípade hriech neospravedlňuje. Len málokto rozpozná neobyčajne závažnú hriešnosť hriechu. Ľudia sa utešujú predstavou, že Boh je predsa príliš dobrý, aby hriešnikov potrestal. Z biblických dejín je však zrejmé, že Božia dobrota a láska nútia Boha, aby hriech potrestal ako zlo, ktoré ohrozuje pokoj a šťastie vesmíru.PP 311.4

Pred odplatou za spáchaný hriech nemohla Mojžiša ochrániť ani jeho statočnosť a vernosť. Boh odpustil ľudu väčšie prestúpenie, ale hriech vodcov nemohol posudzovať tak, ako hriechy tých, ktorých vodcovia viedli. Boh poctil Mojžiša tak, ako nikoho na svete. Zjavil mu svoju slávu a prostredníctvom neho oznámil Izraelcom svoje ustanovenia. Keďže Mojžiš dostal toľko svetla a také vznešené poznanie, tým závažnejší bol jeho hriech. Prejavená viera nevyváži jediný zlý skutok. Čím človek dostane viac svetla a väčšie výsady, tým väčšia je potom jeho zodpovednosť, tým prísnejšie sa posudzujú jeho poklesky a tým ťažšie je jeho previnenie.PP 312.1

Podľa ľudských meradiel sa Mojžiš nedopustil veľkého previnenia. Jeho hriech možno posudzovať ako obvyklú záležitosť. Žalmista hovorí, že „keď sa priečili jeho duchu, on sa nerozvážne preriekol“. Žalm 106,33. Ľudia to môžu posudzovať ako maličkosť, ale ak Boh tak prísne tresce takýto hriech svojho najvernejšieho a najváženejšieho služobníka, neprehliadne ho ani iným. Bohu sa nepáči, ak sa niekto vyvyšuje a ak stále karhá svojich bratov. Takýmto počínaním sa Božie dielo spochybňuje a pochybovačom napomáha ospravedlňovať ich nedôveru. Čím dôležitejšie postavenie kto zastáva a čím je vplyvnejší, tým trpezlivejšie a pokornejšie sa má správať.PP 312.2

Satan jasá, keď sa mu podarí predovšetkým veriacich ľudí na zodpovedných miestach zlákať k tomu, aby si slávu, ktorá patrí Bohu, privlastnili sami. To bola vlastne príčina jeho pádu. Preto strháva do záhuby aj iných a má v tom veľký úspech. Svojimi úkladmi ohrozuje každého z nás. Preto nám Boh dáva vo svojom Slove toľko príkladov upozorňujúcich nás na nebezpečenstvo povyšovania. Nieto v nás popudu, hnutia mysle či náklonnosti srdca, ktoré by nemalo byť ustavične pod dohľadom Božieho Ducha. Nieto požehnania či skúšky od Boha, aby to satan nechcel zneužiť, duševne nás tiesniť, ba aj strhnúť do záhuby, ak mu na to poskytneme i tú najmenšiu príležitosť. Ak má niekto veľké duchovné poznanie a teší sa z veľkého Božieho požehnania, tým pokornejšie a dôverivejšie by mal prosiť Hospodina, aby usmerňoval každú jeho myšlienku a strážil každú pohnútku.PP 312.3

Svätou povinnosťou každého veriaceho človeka je sebaovládanie. Nesmie strácať sebakontrolu ani v najkonfliktnejšej situácii. Mojžiš niesol veľmi ťažké bremeno a len málokto bol v takej paľbe skúšok, ako on. Ani to však nemohlo ospravedlniť jeho hriech. Boh sa náležite stará o svoj ľud a ak sa veriaci dôverivo spoľahnú na Božiu moc, nestanú sa hračkou okolností. Hriech nemožno ospravedlniť ani tým najväčším pokušením. Nech by sme boli vystavení akémukoľvek tlaku, vina je vždy naša. Nijaká pozemská ani pekelná moc nemôže človeka násilne donútiť, aby spáchal zlo. Satan útočí na naše slabé stránky, ale nemusíme mu podľahnúť. Nech by bol útok akokoľvek prudký a nečakaný, Boh je pripravený pomôcť nám a v jeho sile môžeme zvíťaziť.PP 312.4