14. kapitola — Zničenie Sodomy

Najkrajším mestom jordánskeho údolia bola Sodoma. Ležala v úrodnej nížine a svojou krásou pripomínala „Hospodinov raj“. 1. Mojžišova 13,10. Rástla tu bujná tropická vegetácia. Domov tu našla palma, oliva i vinič. Po celý rok sa tu šírila príjemná vôňa nádherných kvetov. Polia prinášali bohatú úrodu a okolité pahorky dávali obživu stádam oviec a rožného dobytka. K bohatstvu pyšného mesta tejto roviny významne prispieval obchod a umenie. Poklady Východu slúžili na výzdobu palácov a karavány zásobovali mestské trhy množstvom vzácneho tovaru. Ľudia mohli uspokojovať svoje životné potreby bez prílišnej telesnej či duševnej námahy. Akoby tu všetky dni v roku boli nepretržitým sviatkom.PP 111.1

Hojnosť všetkého viedla k hýrivosti a k pýche. Záhaľka a bohatstvo zatvrdzujú srdce tých, ktorých netiesni chudoba ani starosti. Blahobyt a záhaľčivosť priam podnecovali ľudí k ukájaniu záľub a zmyselných žiadostí. Prorok napísal: „Toto bola vina tvojej sestry Sodomy: mala pýchu, presýtenosť chlebom a bezprostredný pokoj i so svojimi dcérami, ale biednemu a chudobnému ruku nepodala. Spyšneli a páchali ohavnosť predo mnou, preto som ich odstránil, keď som to videl.“ Ezechiel 16,49.50. Ľudia túžili len po bohatstve a záhaľke, preto páchali hriechy, ktoré boli príčinou zničenia miest jordánskej roviny. Svojím neužitočným a záhaľčivým životom stali sa ľahkou korisťou satanských pokušení. Postupne znetvorili v sebe Boží obraz a satan mal na nich väčší vplyv než Boh. Záhaľčivosť je najväčším zlorečenstvom, aké môže človeka postihnúť, pretože vedie k nerestiam a k zločinu. Lenivosť oslabuje ducha, otupuje myseľ a ponižuje dušu. Satan striehne a chce zničiť tých, čo mu nevedomky svojou lenivosťou dávajú príležitosť, aby ich niečím lákavým mohol zviesť. Satan dosahuje svoje najväčšie úspechy vtedy, keď ľudia nerozvážne zaháľajú.PP 111.2

Sodomčania holdovali nespútaným zábavám a hýreniu, bezuzdnému hodovaniu a opilstvu. Bez obmedzenia sa oddávali nerestiam a ukájaniu najnižších pudov. Ľudia sa otvorene rúhali Bohu i jeho zákonu a so záľubou páchali násilie. Z tejto bezbožnej cesty ich neodradil ani hriešny príklad predpotopných ľudí či Boží hnev, ktorý sa prejavil zničením sveta.PP 111.3

Keď Lót prišiel do Sodomy, skazenosť jej obyvateľov nebola ešte natoľko rozšírená a Boh im vo svojej milosti zoslal svetlo poznania. Keď Abrahám vyslobodil Sodomčanov z elámskeho zajatia, upozornil ich na pravú vieru. Abrahám nebol Sodomčanom nijakým cudzincom, ale z jeho viery v jediného Boha si robili len posmech. Abrahámovo víťazstvo nad presilou nepriateľa, ako aj jeho veľkorysé rozhodnutie o zajatcoch a koristi ich udivilo. Chválili jeho schopnosti a statočnosť a boli presvedčení, že zvíťaziť mohol len nejakou božskou mocou. Jeho šľachetnosť a nezištnosť, neznáma sebeckým Sodomčanom, boli ďalším dôkazom predností viery, o ktorej podal dôkaz svojou odvahou a vernosťou.PP 112.1

Keď Melchísedek požehnal Abraháma, uznal Hospodina za zdroj jeho sily i za pôvodcu jeho víťazstva: „Abrahám, nech ťa požehná najvyšší Boh, Tvorca neba i zeme. Požehnaný Boh najvyšší, ktorý ti vydal do rúk tvojich protivníkov.“ 1. Mojžišova 14,19.20. Boh oslovil Sodomčanov svojou prozreteľnosťou, ale oni odmietli posledný lúč svetla práve tak ako všetky jeho lúče predošlé.PP 112.2

Blížila sa posledná noc Sodomy. Mesto odsúdené k záhube zahalila temnota mračien pomsty. Ľudia si to však neuvedomovali. Kým bezstarostne snívali o svojich zábavách, prišli anjeli s posolstvom záhuby. Posledný deň Sodomy bol rovnaký ako všetky predošlé. Nad krásnou a pokojnou krajinou sa zvečerievalo. Posledné lúče zapadajúceho slnka osvecovali kraj výnimočne krásny. Obyvatelia vyšli do večerného chládku a oddávali sa pohode príjemných a osviežujúcich večerných chvíľ.PP 112.3

V súmračnom šere prišli k mestskej bráne dvaja cudzinci. Títo pocestní chceli v meste prenocovať. V nenápadných pútnikoch nikto nespoznal zvestovateľov Božieho súdu. Veselý, bezstarostný dav netušil, že svojím správaním voči týmto nebeským poslom zavŕši mieru svojich neprávostí a svoje krásne mesto zničí. Jeden muž sa však k cudzincom zachoval láskavo a pozval ich do svojho príbytku. Ani Lót nevedel, koho v cudzincoch privítal. Býval však zdvorilý a pohostinný ku každému. Zdvorilosť a pohostinnosť patrili podľa Abrahámovho príkladu k životu viery. Keby sa nebol zdvorilo správal, pravdepodobne by bol s ostatnými Sodomčanmi zahynul aj on. Mnohí z tých, čo sa pred cudzincami zatvárajú, nechávajú predo dvermi stáť Božieho posla, ktorý im prináša požehnanie, nádej a pokoj.PP 112.4

Každým sebanepatrnejším skutkom prispievame k dobru alebo k zlu. Poctivosť či ľahostajnosť pri plnení celkom drobných povinností môže viesť v živote k vrcholom požehnania alebo do hlbín nešťastia. Povaha sa skúša v každodenných maličkostiach. Boh si cení nepozorované skutky, ktoré každodenne s radosťou a ochotne konáme, aj keď nebývajú bez sebazaprenia. Nemáme žiť len pre seba, ale aj pre iných. Náš život bude požehnaním len vtedy, keď vieme zabúdať na seba a sme ochotní láskyplne pomáhať blížnym. Drobné pozornosti a prívetivé správanie prispievajú značnou mierou k životnému šťastiu; tam, kde sa na to zabúda, šíri sa duchovný úpadok.PP 112.5

Lót vedel, že Sodomčania budú s cudzincami hrubo zaobchádzať, a preto ich chcel hneď pri vstupe do mesta chrániť a vo svojom dome im ponúknuť pohostinstvo. Keď sa cudzinci blížili, Lót sedel práve pri bráne, a keď ich spozoroval, vstal, šiel im v ústrety, zdvorilo sa poklonil a povedal: „Prosím vás, páni moji, uchýľte sa do domu svojho služobníka a prenocujte tam.“ Podľa všetkého sa zdalo, že o jeho pohostinstvo nestoja, lebo odvetili: „Nie, prenocujeme vonku.“ 1. Mojžišova 19,2. Odpoveď bola dvojznačná: buď chceli Lóta skúšať, či ponuku mienil úprimne, alebo dať najavo, že správanie Sodomčanov nepoznajú, a teda sa nazdávajú, že bezpečne môžu prenocovať aj na ulici. Lót bol však presvedčený, že ich nemôže nechať napospas samopašnej zberbe. Dotiaľ na nich naliehal, kým nesúhlasili, že prídu k nemu.PP 113.1

Nazdával sa, že svoj zámer zatají pred povaľačmi pri bráne a cudzincov privedie do domu okľukou. Ich váhavé odmietanie a jeho neústupčivé naliehanie upozornili dav. Skôr ako šli spať, okolo Lótovho domu sa zhromaždil početný zástup mladých i starých, rozhnevaných a rozvášnených ľudí. Cudzinci sa pýtali na život v meste a Lót ich varoval, aby sa v noci neodvažovali vyjsť z domu. Zvonku sa ozývali výkriky a posmech tých, čo žiadali, aby Lót návštevníkov vyviedol von.PP 113.2

Lót vedel, že tlupa násilníkov mu ľahko môže vtrhnúť do domu, preto radšej vyšiel sám a snažil sa ich prehovoriť. Povedal: „Bratia moji, nerobte nič zlého.“ Slovo „bratia“ použil v zmysle „susedia“ v nádeji, že sa upokoja a za svoje správanie sa aj zahanbia. Tým však akoby do ohňa prilial olej. Ich rozvášnenosť sa premenila na burácajúci rev. Vysmiali Lóta, že chce rozhodovať, a vyhrážali sa mu, že s ním naložia horšie než s jeho hosťami. Dorážali naňho a boli by ho azda roztrhali, keby ho neboli zachránili Boží anjeli. Títo nebeskí poslovia „načiahli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a zavreli dvere.“ 1. Mojžišova 19,10. Z toho, čo sa potom stalo, bolo zrejmé, komu to vlastne Lót poskytol prístrešie. „Mužov však, ktorí boli pri vchode do domu, malých i veľkých, ranili slepotou, takže nemohli nájsť vchod.“ 1. Mojžišova 19,11. Keby pre tvrdosť srdca neboli už predtým ranení slepotou, bol by ich tento Boží zásah zastrašil, aby nespáchali nič zlé. V túto poslednú noc sa Sodomčania nedopustili väčších hriechov než kedykoľvek predtým. Prestala tu pôsobiť len milosť, ktorou dosiaľ pohŕdali. Sodomčania prekročili medze Božej zhovievavosti – tú neviditeľnú čiaru medzi Božou trpezlivosťou a Božím hnevom. V údolí Siddím čoskoro vzbĺkne oheň Božej pomsty.PP 113.3

Anjeli oznámili Lótovi účel svojho poslania: „Zničíme toto miesto, pretože priveľká je ponosa naň pred Hospodinom a Hospodin nás poslal zničiť ho.“ 1. Mojžišova 19,13. Cudzinci, ktorých chcel Lót chrániť, mu teraz sľúbili, že oni ochránia jeho i všetkých členov jeho rodiny, čo s ním odídu z bezbožného mesta. Nahnevaný dav sa medzitým rozišiel a Lót mal príležitosť upozorniť svoje deti. Opakoval im slová anjelov: „Vstaňte, vyjdite z tohto miesta, lebo Hospodin zničí mesto.“ 1. Mojžišova 19,14. Im sa však zdalo, že žartuje. Vysmiali ho a jeho obavy pokladali za poverčivosť. Lótovi zaťovia vplývali na jeho dcéry. V Sodome sa im žilo celkom dobre. Nepozorovali nijaké príznaky nebezpečenstva. Všetko bolo ako predtým. Boli bohaté a nemohli uveriť, že by krásna Sodoma mohla byť vôbec zničená.PP 114.1

Skľúčený Lót sa vrátil domov a anjelom povedal o svojom neúspechu. Anjeli mu potom prikázali, aby vstal a vzal ženu i svoje dve dcéry, ktoré boli pri ňom, a aby odišiel z mesta. Lót sa však zdráhal. Aj keď sa denne trápil nad násilnosťami, ktoré sa v meste páchali, mal len slabú predstavu o ohavnostiach a strašnej bezbožnosti, ktorá ovláda toto hriešne mesto. Nechápal naliehavosť Božieho súdu, ktorý urobí koniec neustálej bezbožnosti. Niektoré z jeho detí lipli na Sodome a jeho žena nechcela bez nich odísť. Lót si nevedel predstaviť, že by mal opustiť tých, čo mu boli na svete najdrahší. Ťažko sa lúčil s pekným príbytkom a majetkom, ktorý mu bol odmenou za celoživotnú prácu, a nechcel odísť ako chudobný pútnik. Tiesnil ho žiaľ, preto váhal a zdráhal sa odísť. Bez prítomnosti Božích anjelov by boli všetci zahynuli v troskách Sodomy. Nebeskí poslovia uchopili za ruku Lóta, jeho ženu i obe dcéry a vyviedli ich z mesta.PP 114.2

Tu ich anjeli nechali a vrátili sa do Sodomy dokončiť dielo záhuby. K Lótovi sa teraz priblížil ten, ktorého Abrahám prosil o záchranu mesta. V oboch mestách tejto nížiny sa nenašlo ani desať spravodlivých. Pred istou záhubou bol na Abrahámovu prosbu zachránený jediný bohabojný muž. Lót dostal výstražný príkaz: „Zachráň sa, ide ti o život! Neobzeraj sa a nezastavuj sa v jordánskom okolí, uteč na pohorie, aby si nezahynul.“ 1. Mojžišova 19,17. Teraz mu mohlo byť akékoľvek váhanie či otáľanie osudným. Za jediný túžobný pohľad na mesto odsúdené k zániku, alebo za chvíľkové zaváhanie v ľútosti nad tým, že opustil krásny domov, mohol zaplatiť životom. Prudkosť Božieho súdu vyčkala len chvíľu, kým sa títo utečenci dostanú do bezpečia.PP 114.3

Vyľakaný Lót však prosil: „Na pohorie nevládzem ujsť. Mohla by ma dostihnúť pohroma a ja by som zomrel.“ 1. Mojžišova 19,19. Pobytom v bezbožnom meste medzi neveriacimi ľuďmi oslabla aj jeho viera. Hoci ho teraz sprevádzalo Knieža života, Lót predsa len prosil o život, akoby ho Boh, ktorý mu dosiaľ prejavil toľkú starostlivosť a lásku, stále neochraňoval. Mal bezvýhradne dôverovať nebeskému poslovi a svoj život bez váhania či pochybovania zveriť do Božích rúk. Ako mnohí iní v tiesnivej situácii aj on hľadal vlastné východisko. „Tu hľa, je blízke mesto, tam by som mohol ujsť; je malé. Tam sa chcem zachrániť. Vskutku je malé; tak by som ostal nažive.“ 1. Mojžišova 19,20. Spomenuté mesto sa volalo Béla, neskôr dostalo meno Cóar. Bolo len niekoľko kilometrov vzdialené od Sodomy a pre rovnakú bezbožnosť malo so Sodomou aj zahynúť. Lót však zaň prosil, aby bolo zachránené a aby sa mu táto malá prosba splnila. Jeho modlitba bola vypočutá. Pán ho ubezpečil: „Aj v tejto veci beriem ohľad na teba a nezničím mesto, o ktorom si hovoril.“ 1. Mojžišova 19,21. Aké veľké je Božie milosrdenstvo k blúdiacim tvorom!PP 115.1

Lót počul ďalšiu výzvu, aby sa poponáhľal, lebo ohnivú búrku už nemožno dlho odkladať. Jedna z utekajúcich žien sa odvážila obzrieť za mestom určeným na záhubu a stala sa výstražným pamätníkom Božieho súdu. Keby Lót nebol zaváhal, keby bol bez prieťahov poslúchol výzvu anjelov a keby bez otáľania, námietok a vyjednávania čím skôr utiekol na pohorie, mohla s ním utiecť aj jeho žena. Jeho príklad ju mohol odvrátiť od prestúpenia zákazu, za čo ju stihol trest. Následkom Lótovho váhania a otáľania si jeho žena zľahčila Božiu výstrahu. Bola už síce za mestom, no srdcom zostala v Sodome, s ktorou aj zahynula. Bola to vlastne vzbura proti Bohu, lebo sa nazdávala, že Boží súd ju pripravil o majetok i o deti, ktoré stihol tento súd. Hoci bola zázračne vyvedená z tohto zlorečeného mesta, cítila sa byť veľmi ukrivdená, keď musela opustiť majetok, ktorý v priebehu rokov s mužom získali. Namiesto vďačnosti za milosť, opovážlivo sa obzrela v túžbe po záchrane tých, čo Božiu výstrahu odmietli. Svojím hriešnym postojom dokázala, že si nezaslúži ponúknutú milosť, za ktorú nevedela byť vďačná.PP 115.2

Mali by sme pozorne dbať o to, aby sme Božiu milostivú snahu o našu záchranu nezľahčovali. Niektorí kresťania vravia: Na spáse mi nezáleží, ak nemá byť spasená aj moja žena i moje deti. Nazdávajú sa, že nebo by bez ich milých nebom ani nemohlo byť. Majú títo ľudia správnu predstavu o svojom vzťahu k Bohu za jeho veľkú dobrotu a milosrdenstvo, ktoré im preukazuje? Zabudli azda, že ich so službou svojmu Tvorcovi a Vykupiteľovi majú spájať tie najmocnejšie putá lásky, cti a vernosti? Dary milosti patria všetkým, no ak naši priatelia Spasiteľovu lásku odmietajú, máme sa odvrátiť aj my? Vykúpenie človeka je drahocenná záležitosť. Kristus zaplatil nekonečnú cenu za našu spásu a nikto z tých, čo si túto veľkú obeť či cenu vlastného života vážia, nepohrdne ponúkanou Božou milosťou preto, že ňou pohŕdajú iní. No práve to, že Božie spravodlivé požiadavky iní neuznávajú, malo by nás podnietiť k ešte väčšej usilovnosti, že prednostne smieme vzdávať Bohu česť a že môžeme všetkých tých, na ktorých máme vplyv, viesť k tomu, aby jeho lásku prijali.PP 116.1

„Slnko práve vyšlo nad zemou, keď Lót došiel do Cóaru.“ 1. Mojžišova 19,23. Lúče ranného slnka akoby mestám v jordánskom okolí zvestovali len pokoj a mier. Ulice ožili zhonom každodenného života, ľudia sledovali svoje obvyklé záujmy, šli obchodovať alebo sa zabávať. Lótovi zaťovia sa aj ďalej vysmievali starcovým obavám a výstražným výzvam. Náhle a nečakane ako blesk z jasného neba sa rozpútala prudká búrka. Na mestá a úrodnú nížinu spustil Hospodin z neba oheň a síru. Nebeské živly pustošili ich paláce a chrámy, skvostné budovy, záhrady, vinice, domy i ľudí holdujúcich len zábavám, ktorí ešte včera tupili nebeských poslov. Dym ohňa sa podobal dymu z hutníckej pece. Krásne siddímske údolie sa zmenilo na púšť. Na tomto pustom mieste už nebolo nikdy nič postavené a zostalo bez života. Všetkým pokoleniam bolo a je svedectvom, ako Božie súdy môžu neodvratne postihnúť ľudskú hriešnosť.PP 116.2

Plamene, ktoré vtedy zničili údolné mestá, sú aj v našej dobe výstražným znamením. Toto strašné a sväté poučenie svedčí o Božom dlhozhovievavom milosrdenstve. Jasne nám však pripomína aj medze, za ktoré už ľudia nemôžu v hriechu pokračovať. Za neviditeľnou medznou čiarou ponuky Božej milosti sa končia a prichádza Boží súd.PP 116.3

Vykupiteľ sveta povedal, že sú aj väčšie hriechy než tie, pre ktoré zahynula Sodoma a Gomora. Väčšiu vinu než obyvatelia siddímskeho údolia majú pred Bohom tí, čo hlas evanjelia vyzývajúceho hriešnikov kajať sa počúvajú, no nedbajú naň. Ešte väčší hriech majú tí, čo tvrdia, že Boha a jeho prikázania poznajú, ale svojím každodenným životom Krista zapierajú. Zo Spasiteľových výstražných slov je zrejmé, že osud Sodomy je svätým napomenutím nielen tým, čo zhrešili, ale všetkým, čo si Božie svetlo a dary jeho milosti nijako nevážia.PP 116.4

Verný svedok odkazuje efezskému cirkevnému zboru: „Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si spadol, kajaj sa a konaj ako prv.“ Zjavenie Jána 2,4.5. Na svoju ponuku lásky a odpustenia Spasiteľ očakáva ozvenu oveľa súcitnejšie a ustarostenejšie, než ako vedia pozemskí rodičia s láskyplným odpustením očakávať návrat svojho trpiaceho márnotratného syna. Blúdiacim odkazuje: „Navráťte sa ku mne a ja sa navrátim k vám!“ Malachiáš 3,7. Ak však svojvoľník tvrdohlavo odmieta počuť súcitný a láskyplný Boží hlas, nakoniec zostane v temnote. Srdce, ktoré dlhodobo odmieta Božiu lásku, zatvrdí sa v hriechu a vplyv Božej milosti prestane naň pôsobiť. Nešťastne skončí ten, o kom bude musieť prosiaci Spasiteľ nakoniec povedať: „Je prívržencom modiel, nechaj ho!“ Hozeáš 4,17. Deň súdu bude siddímskym mestám znesiteľnejší než tým, čo Kristovu lásku poznali, no napriek tomu sa rozhodli ísť cestou hriešneho sveta.PP 117.1

Kto ponuku Božej milosti zľahčuje, nemal by zabúdať na dlhý zoznam neprávostí zaznamenaných proti nemu v nebeských knihách; tam sú totiž záznamy o neprávostiach národov, rodín i jednotlivcov. Boh je dlhozhovievavý, vedie záznamy, volá k pokániu a ponúka odpustenie. Nadíde však chvíľa, keď človek vlastnou voľbou rozhodol o svojom večnom určení. Potom už príde len pokyn a rozsudok sa vykoná.PP 117.2

Stav dnešného náboženského sveta znepokojuje. Ľudia si zahrávajú s Božou milosťou. Veľká väčšina ľudí znevažuje Boží zákon, „keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím“. Matúš 15,9. Nevera prevláda aj v cirkevných kruhoch; nie nevera v najširšom zmysle – zjavné popieranie Písma – ale nevera v kresťanskom rúchu, ktorá sa prejavuje podkopávaním viery v Písmo ako Božie zjavenie. Vrúcnu oddanosť a životodarnú zbožnosť nahrádza prázdny formalizmus. Následkom toho sa šíri odpadnutie a zmyselné pôžitkárstvo. Kristus povedal: „Podobne ako to bolo za dní Lóta... priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka.“ Lukáš 17,28.30. Pravdivosť týchto slov opätovne potvrdzujú správy o každodenných udalostiach. Svet rýchlo dozrieva k záhube. Čoskoro dopadnú Božie súdy; hriech a hriešnici budú zničení.PP 117.3

Náš Spasiteľ povedal: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme“ – na všetkých, čo sa zaujímajú len o veci tohto sveta. „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ Lukáš 21,34-36.PP 118.1

Boh pred zničením Sodomy poslal Lótovi posolstvo: „Zachráň sa, ide ti o život! Neobzeraj sa a nezastavuj sa v jordánskom okolí, uteč na pohorie, aby si nezahynul.“ 1. Mojžišova 19,17. Ten istý varovný hlas počuli aj Kristovi učeníci pred zničením Jeruzalema: „Keď uvidíte, že vojsko obkľučuje Jeruzalem, vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr.“ Lukáš 21,20.21. Nesmú sa zdržovať zachraňovaním čohokoľvek zo svojho majetku, ale čím skôr musia zužitkovať možnosť úniku.PP 118.2

Možnosť úniku kvôli záchrane života spočívala v neúprosnej odluke od bezbožných. Tak to bolo aj za dní Nóachových, tak to bolo s Lótom i s Kristovými učeníkmi pred zničením Jeruzalema. Tak to bude aj v posledných dňoch. Varovný hlas možno opätovne počuť v posolstve, ktoré Božiemu ľudu prikazuje, aby sa nepodieľal na šíriacej sa bezbožnosti. Mravnú skazenosť a odpadnutie v náboženskom svete posledných dní videl Ján vo videní o Babylone, onom „veľkom meste, ktoré kraľuje nad kráľmi zeme“. Zjavenie Jána 17,18. Pred jeho zničením zaznie volanie: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán.“ Zjavenie Jána 18,4. Musí dôjsť k zjavnej odluke od hriechu a hriešnikov, tak ako to bolo za dní Nóachových a Lótových. Medzi Bohom a svetom nie je možný kompromis, nemožno sa obzerať späť na svetské poklady. „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ Matúš 6,24.PP 118.3

Ako kedysi obyvatelia siddímskej roviny, aj dnes ľudia snívajú o blahobyte a mieri. Výstraha Božích poslov znie: Zachráň sa, ide ti o život! Počuť však aj iné hlasy, ktoré vravia: „Neznepokojujte sa, nieto nijakých dôvodov k obavám.“ Ľudia volajú po bezpečnosti a mieri; nebo však zvestuje, že hriešnikov čoskoro postihne náhla záhuba. Obyvatelia miest nížiny hýrili v roztopašnostiach onej noci pred záhubou a vysmievali sa z úzkostlivých výstrah Božieho posla. Posmievači však zahynuli v plameňoch. Bezbožným a ľahostajným obyvateľom Sodomy sa práve onej noci navždy zavrela brána milosti. Bohu sa nikto nemôže beztrestne posmievať; nemožno si s ním zahrávať: „Deň Hospodinov prichádza ukrutný s prchkosťou a pálčivým hnevom, aby obrátil zem na pustatinu a vyhubil z nej hriešnikov.“ Izaiáš 13,9. Mnohí ľudia pohŕdajú Božou milosťou, a preto ich náhle a neodvratne stihne záhuba. Tí však, čo prijmú varovnú výstrahu, budú prebývať „v skrýši Najvyššieho“ a „odpočívať v tôni Všemohúceho“. Božia pravda im bude „štítom a pavézou“. Na nich sa vzťahuje zasľúbenie: „Nasýtim ho dlhým životom a ukážem mu svoje spasenie.“ Žalm 91,1.4.16.PP 118.4

Lót zostal v Cóare len krátky čas. Bezbožnosť tam bola taká veľká ako v Sodome. Preto sa zdráhal zostať tam, aby toto mesto nepostihla podobná záhuba. Čoskoro nato bol podľa Božieho pôvodného zámeru aj Cóar zničený. Teraz sa Lót konečne rozhodol odísť do vrchoviny a tam býval v jaskyni. Bol odhodlaný zriecť sa všetkého, čo by mohlo jeho rodinu vystaviť vplyvom ktoréhokoľvek hriešneho mesta. Kliatba Sodomy ho však prenasledovala aj tam. Hriešne správanie jeho dcér bolo dôsledkom hriešneho spolčovania sa s ľuďmi onoho nerestného mesta. Mravná skazenosť Sodomy ich natoľko ovplyvnila, že už nevideli rozdiel medzi dobrom a zlom. Jediným Lótovým potomstvom boli Moábci a Ammónci; boli to pokolenia nerestných a modlárskych buričov proti Bohu a nezmieriteľných nepriateľov Božieho ľudu.PP 119.1

Aký to protiklad medzi životom Abrahámovým a Lótovým! Kedysi žili pospolu, pri jednom oltári vzývali Boha a bývali vedľa seba vo svojich pútnických stanoch. Aká priepasť ich teraz oddeľovala! Lót sa kvôli zisku a zábavám rozhodol žiť v Sodome. Keď však opustil Abrahámov oltár a prestal každodenne prinášať obeť živému Bohu, dovolil aj svojim deťom spolčovať sa s nemravnými modlármi. Bázeň Božia ho však predsa len neopustila a Písmo sväté ho nazýva „spravodlivým“ mužom. Vo svojej spravodlivosti sa trápil nad bezbožnosťou rečí, ktoré musel deň čo deň počúvať, ako aj nad násilím a zločinmi, ktorým nemohol zabrániť. Nakoniec bol zachránený ako „hlaveň vyrvaná z ohňa“ (Zachariáš 3,2), keď predtým prišiel o majetok, ženu a deti. Na sklonku svojho života býval v jaskyni ako divá zver. Svoje dni tu dožíval v ponížení a v hanbe. Neobdaril svet nijakým hodnotným pokolením, stal sa otcom dvoch modlárskych kmeňov, ktoré bojovali nielen proti Bohu, ale aj proti Božiemu ľudu, kým sa miera ich neprávostí nenaplnila a kým ich nestihla záhuba. Aké strašné bývajú následky jediného nerozvážneho kroku!PP 119.2

Múdry Šalamún hovorí: „Nenamáhaj sa získať bohatstvo; prestaň na to myslieť!“ „Kto baží po zisku, rúca si dom; kto však nenávidí úplatky, bude žiť.“ Príslovia 23,4; 15,27. Apoštol Pavol napísal: „Tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých a nezmyselných žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia.“ 1. Timoteovi 6,9.PP 119.3

Keď Lót prišiel do Sodomy, bol rozhodnutý nepodľahnúť neprávostiam a svoju domácnosť viesť podľa svojich predstáv. Zámer sa mu však nezdaril. Skazonosné vplyvy okolia mu ochromili vieru. Pod vplyvom stykov jeho dcér s obyvateľmi Sodomy musel postupne podriadiť aj svoje predstavy ich záujmom. Následky sú známe.PP 120.1

Aj dnes sa však mnohí dopúšťajú podobnej chyby. Pri voľbe domova myslia viac na momentálné výhody než na mravné a spoločenské vplyvy, ktorým sa s rodinami vystavujú. Nazdávajú sa, že krásne a úrodné prostredie či bohaté mesto im môžu poskytnúť väčší blahobyt. Práve tam však budú ich deti vystavené pokušeniam. Často tam totiž nadväzujú známosti, ktoré nepriaznivo pôsobia na ich duchovný život a na správny vývoj povahy. Prostredie uvoľnenej morálky, nevery a duchovnej vlažnosti ochromuje výchovný vplyv rodičov. Na mladých ľudí nepriaznivo pôsobia príklady neposlušnosti voči rodičom i Bohu. Mnohí sa potom stýkajú s nevercami a svoj osud spájajú s Božími nepriateľmi.PP 120.2

Boh chce, aby sme pri výbere domova uvažovali predovšetkým o mravných a náboženských vplyvoch, ktoré budú ovplyvňovať našu rodinu. Pritom môžeme byť vystavení skúške, pretože mnohí z nás si nemôžu vybrať také prostredie, aké by chceli. Nech nás však povinnosti zavedú kamkoľvek, Boh nám pomôže obstáť v pokušeniach za predpokladu, že sa spoľahneme na Kristovu milosť, že budeme bdieť a modliť sa. Nesmieme sa však dobrovoľne vystavovať vplyvom, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú výchovu kresťanskej povahy. Pamätajme však, že dobrovoľným vyhľadávaním svetského, nevereckého prostredia zarmucujeme Boha a z domácnosti vyháňame svätých anjelov. Tí, čo chcú svojim deťom zabezpečiť pozemské bohatstvo a vplyvné postavenie na úkor večných hodnôt, nakoniec zistia, že tieto zdanlivé výhody znamenajú vlastne veľkú stratu. Mnohí budú ako Lót svedkami záhuby svojich detí, pričom jej sami uniknú len o vlas. Ich celoživotné úsilie bolo márne a ich život je žalostným nezdarom. Pri väčšej rozvážnosti mohli mať ich deti menej pozemského blahobytu, no väčšiu istotu večného dedičstva.PP 120.3

Dedičstvo, ktoré zasľúbil Boh, nie je z tohto sveta. Abrahám nemal na zemi „ani na stopu nohy dedičstva“. Skutky apoštolov 7,5. Bol síce veľmi bohatý, ale svoj majetok užíval na Božiu slávu a pre dobro blížnych. Tento svet však nepokladal za svoj domov. Boh ho vyzval, aby odišiel zo svojho modloslužobného prostredia s prísľubom, že mu do večného vlastníctva dá kanaánsku krajinu. Nezískal ju však ani Abrahám, ani jeho syn, ani jeho vnuk. Keď Abrahám potreboval miesto, kam by pochoval svoju mŕtvu manželku, kúpil ho od Kanaáncov. Tento skalný hrob pri machpelskej jaskyni mu zostal jediným majetkom v zasľúbenej zemi.PP 120.4

Božie slovo však nesklamalo ani napriek tomu, že jeho konečným naplnením nebolo obsadenie Kanaánu Izraelcami. „Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu.“ Galaťanom 3,16. Sám Abrahám mal mať podiel na dedičstve. Naplnenie Božieho zasľúbenia môže zdanlivo otáľať, lebo „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“. Môže sa zdať, že jeho uskutočnenie mešká, ale v stanovený čas „určite sa splní, nebude meškať“. Habakuk 2,3. Dar sľúbený Abrahámovi a jeho potomstvu neznamenal len krajinu Kanaán, ale celú zem. Apoštol hovorí: „Veď Abrahám ani jeho potomstvo nedostali prisľúbenie, že budú dedičmi sveta skrze zákon, ale skrze spravodlivosť z viery.“ Rimanom 4,13. Písmo jasne hovorí, že zasľúbenia, ktoré dostal Abrahám, splní Kristus. Tí, čo patria Kristovi, sú „Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi“ (Galaťanom 3,29), dedičmi „neporušiteľného, nepoškvrneného a nevädnúceho dedičstva“ (1. Petra 1,4) – zeme zbavenej kliatby hriechu. „Kráľovstvo však a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho“ (Daniel 7,27) a „pokorní budú vlastniť zem a radovať sa v hojnosti blaha.“ Žalm 37,11.PP 121.1

Boh umožnil Abrahámovi, aby smel zahliadnuť toto večné dedičstvo a patriarcha sa uspokojil s touto nádejou. „S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a s Jákobom, spoludedičmi toho istého zasľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.“ Židom 11,9.10.PP 121.2

O Abrahámovom potomstve čítame: „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi.“ Židom 11,13. Ak chceme získať tú „lepšiu to jest nebeskú“ vlasť (Židom 11,16), potom musíme byť na zemi pútnikmi a cudzincami. Tí, čo sú Abrahámovými deťmi, s patriarchom hľadajú mesto, „ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“. Židom 11,10.PP 121.3