45. kapitola — Pád Jericha

Izraelci síce vošli do Kanaánu, ale nepodmanili si ho. Z ľudského hľadiska boj o ovládnutie krajiny bude dlhý a ťažký. Býval v nej mocný národ, pripravený brániť svoje územie pred vpádom votrelcov. Rôzne kmene tu pospájal strach zo spoločného nebezpečenstva. Veľkú výhodu mali v koňoch a v železných vojenských vozoch, dobre poznali prostredie a boli vycvičení v boji. Okrem toho krajina mala strážené hradby – „mestá veľké a po nebo opevnené“. 5. Mojžišova 9,1. Ak chceli Izraelci v nastávajúcom boji zvíťaziť, nemohli sa spoľahnúť len na vlastnú silu.PP 364.1

Bezprostredne pred nimi, neďaleko ich tábora v Gilgále, ležala jedna z najmocnejších pevností krajiny, veľké a bohaté mesto Jericho. Toto pyšné mesto, chránené mohutnými hradbami a susediace s úrodnou rovinou bohatou na rozmanité tropické plody, svojimi palácmi a svätyňami ako sídlami prepychu a neresti odporovalo izraelskému Bohu. Jericho bolo jedným z hlavných modloslužobných stredísk zasvätených bohyni mesiaca Aštarte. Tu sa sústreďovalo všetko to, čo bolo v náboženstve Kanaáncov najnerestnejšie a najzvrhlejšie. Izraelci, čo dosiaľ nezabudli na strašné následky svojho hriechu v Bét-Peóre, hľadeli na toto pohanské mesto s opovrhnutím a s hrôzou.PP 364.2

Józua pokladal porážku Jericha za prvý krok pri dobývaní Kanaánu. Predovšetkým chcel však mať istotu, že ich povedie Boh; a toto uistenie aj dostal. Józua vyšiel z tábora rozjímať a modliť sa k Bohu Izraelcov. Keď prosil, aby Hospodin predchádzal svoj ľud, zahliadol ozbrojeného bojovníka zdatnej postavy a rázneho vzhľadu „s taseným mečom v ruke“. Keď sa mu Józua prihovoril: „Patríš k nám alebo k našim nepriateľom?“ dostal odpoveď: „Nie; som vodcom voja Hospodinovho; práve teraz som prišiel.“ Skutočnú povahu tajomného cudzinca prezrádzal ten istý príkaz, ktorý dostal na Chórebe Mojžiš: „Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté.“ Pred vodcom Izraela stál vznešený Boží Syn. V bázni a v úľaku padol Józua na tvár a klaňal sa; vtom počul slová: „Dávam ti do rúk Jericho i s jeho kráľom i s udatnými bojovníkmi.“ Józua 5,13-15; 6,2. Pritom bol poučený, ako sa zmocniť mesta.PP 364.3

Józua na Boží pokyn zoradil Izraelské vojsko. Na mesto sa nemalo zaútočiť. Vojaci ho mali len obísť a za zvuku trúb niesť truhlu zmluvy. Vpredu šla skupina vybraných bojovníkov; teraz nešlo o víťazstvo ich schopnosťou a statočnosťou, ale o uposlúchnutie Božích rád. Za nimi šlo sedem kňazov s trúbami. Potom Božia truhla v lesku Božej slávy; niesli ju kňazi, oblečení v posvätnom rúchu kňazského poslania. Za nimi nasledovala izraelská armáda, v ktorej každý kmeň pochodoval pod svojou posvätnou zástavou. Tak vyzeral sprievod okolo mesta odsúdeného na zánik. Okrem krokov mohutného zástupu a slávnostného zvuku trúb, ktorý sa ozvenou odrážal od okolitých kopcov a vracal sa do jerišských ulíc, nebol to nijaký vojnový pokrik. Keď sa sprievod skončil, vojská sa v tichosti vrátili do svojich stanov a truhla zmluvy bola zanesená na svoje miesto do svätostánku.PP 364.4

Strážcovia mesta s údivom a so znepokojením sledovali každý pohyb a hlásili to vrchnosti. Nechápali význam tohto počínania. Keď však videli, že mohutný zástup i kňazi s posvätnou archou obchádzajú ich mesto každý deň, ich kňazov a ľud zachvátila hrôza z tohto tajomného správania. Znova sa presviedčali o spoľahlivosti svojich mohutných opevnení a utvrdili sa v istote, že úspešne odolajú aj tomu najprudšiemu útoku. Mnohí to pokladali za smiešne, že by im tieto obchôdzky mohli nejako ublížiť. Iných tieto každodenné sprievody okolo ich mesta vyľakali. Pripomenuli si, že kedysi sa pred týmto ľudom rozdelilo Červené more a podobne prešli aj cez Jordán. Aké ďalšie divy by mohol Boh pre vyvolený ľud vykonať?PP 365.1

Šesť dní obchádzali zástupy Izraelcov okolo tohto mesta. Nadišiel siedmy deň. Józua na úsvite zoradil Hospodinove vojská. Teraz dostali príkaz, aby Jericho obišli sedemkrát a aby za zvuku trúb spustili bojový pokrik, pretože Boh im dal toto mesto.PP 365.2

Mohutná armáda dôstojne prechádzala okolo hradieb tohto odsúdeného mesta. Ticho pokojného rána ozvučovalo len dunenie vojenských krokov i občasné zatrúbenie. Zdalo sa, že pevné kamenné hradby vydržia každý nápor. Strážnici na hradbách pozorovali sprievod a keď videli, že po prvej obchôdzke nasleduje druhá, tretia, štvrtá, piata i šiesta, ich obavy rástli. Aký účel sledujú tieto tajomné pochody? Čo sa bude diať? Nemuseli dlho čakať. Po siedmej obchôdzke sa sprievod zastavil. Trúby, ktoré načas stíchli, sa zrazu tak rozozvučali, že sa otriasala aj zem. Pevné kamenné hradby s masívnymi vežami a baštami sa zachveli, vyvrátili sa zo základov a s rachotom sa rútili k zemi. Obyvateľov Jericha ochromila hrôza. Zástupy Izraelcov vošli do mesta a zmocnili sa ho.PP 365.3

Izraelci sa k víťazstvu nedostali vlastnou silou; mesto padlo len Božím zásahom. Ako prvotina plodín krajiny malo byť toto mesto so všetkým, čo bolo v ňom, zasvätené Bohu. Izraelci si mali vštepiť do pamäti, že pri dobýjaní Kanaánu si sami nič nevybojovali, ale že boli len nástrojom uskutočňovania Božej vôle; že z boja nechceli zbohatnúť, ani sa v ňom presláviť, ale že im šlo o slávu ich Kráľa, Hospodina. Skôr ako dobyli mesto, dostali rozkaz: „Mesto nech prepadne hubiacej kliatbe, ono samo, i všetko, čo je v ňom.“ „Len sa chráňte toho, čo je pod kliatbou, aby ste sami neprepadli kliatbe... Tým by ste uvalili kliatbu na izraelský tábor a uvrhli by ste ho do nešťastia.“ Józua 6,17.18.PP 365.4

Na všetkých obyvateľoch mesta, na všetkom živom, čo bolo v ňom, „na mužoch i na ženách, na mladých i na starých, na dobytku, ovciach a osloch“ bola vykonaná kliatba mečom (Józua 6,21). Nažive zostala len verná Rachab so svojou rodinou, ako jej to vyzvedači sľúbili. Mesto zničil oheň. Vyhoreli jeho paláce a chrámy, nádherné budovy so všetkým prepychovým zariadením, s množstvom látok a drahocenných rúch. Čo nestrávil oheň, „striebro a zlato i náčinie bronzové i železné“ (Józua 6,19), prišlo do svätostánku. Zlorečená bola ešte i pôda, na ktorej mesto stálo. Jericho už nikdy nemá byť postavené ako pevnosť. Kto by sa odvážil znova vystaviť hradby, ktoré zbúrala Božia moc, na toho mali dopadnúť Božie súdy. Józua pred celým Izraelom oznámil: „Nech je prekliaty pred Hospodinom, kto by sa dal do stavby Jericha. Za cenu prvorodeného nech kladie jeho základy a za cenu svojho najmladšieho nech stavia jeho brány.“ Józua 6,26.PP 366.1

Úplným vyhubením obyvateľov Jericha sa len splnil príkaz, ktorý Mojžiš dal Izraelcom a ktorý sa týkal obyvateľov Kanaánu: „Keď ti ich Hospodin, tvoj Boh vydá a porazíš ich, musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe.“ 5. Mojžišova 7,2. „Z miest týchto národov, ktoré ti dáva Hospodin, tvoj Boh... nenechaj nažive nič, čo dýcha.“ 5. Mojžišova 20,16. Mnohí tieto rozkazy pokladajú za nezlučiteľné s duchom lásky a milosrdenstva, ktorý vanie z iných biblických výrokov; pravdou však je, že ich diktovala večná Múdrosť a Spravodlivosť. Izraelci mali z Božej vôle bývať v Kanaáne, aby boli národom s takou vládou, ktorá by predstavovala Božie kráľovstvo na zemi. Izraelci nemali byť jedinými vlastníkmi duchovnej pravdy; jej zásady mali rozšíriť do celého sveta. Kanaánci sa stali otrokmi najohavnejšieho a najzvrhlejšieho pohanstva a túto krajinu bolo treba očistiť a zbaviť všetkého, čo by mohlo mariť zámery Božej milosti.PP 366.2

Obyvatelia Kanaánu mali dosť príležitostí na pokánie. Už pred štyridsiatimi rokmi počuli o dôkazoch zvrchovanej moci izraelského Boha pri prechode vyvoleného národa cez Červené more, ako aj v ranách, ktoré dopadli na Egypt. Najnovšie porážky kráľa midjánskeho, gileádskeho a bášanského boli ďalším dôkazom, že Hospodin prevyšuje všetkých bohov. Božia trvalá svätosť i stály odpor voči hriechu sa prejavili aj v súdoch, ktorými Boh trestal Izraelcov za ich účasť na ohavných obradoch pri uctievaní Baál-Peóra. O všetkom tom obyvatelia Jericha dobre vedeli a bolo mnoho aj takých, čo podobne ako Rachab verili, že Hospodin, Boh Izraela, je Bohom na nebi i na zemi, ale nechceli ho poslúchať. Tak ako predpotopní ľudia, aj Kanaánci žili len preto, aby sa rúhali nebu a znesväcovali zem. Láska a spravodlivosť vyžadovali rýchle odstránenie týchto nepriateľov ľudstva a vzbúrencov proti Bohu.PP 366.3

Ako ľahko si nebeské vojsko poradilo s múrami Jericha, tohto pyšného mesta, ktoré pred štyridsiatimi rokmi svojím mohutným opevnením ohromilo maloverných vyzvedačov! Boh Izraela povedal: „Dávam ti do rúk Jericho.“ Proti tomuto slovu nijaká ľudská sila nič nezmôže.PP 367.1

„Vierou padli múry Jericha.“ Židom 11,30. Knieža Hospodinovho vojska sa stýkal len s Józuom. Keďže sa teda okrem neho nezjavil nikomu inému z tohto ľudu, Izraelci sa mohli rozhodnúť, či Józuovým slovám uveria, alebo budú o nich pochybovať, či rozkazy, ktoré im v Hospodinovom mene oznámil, uposlúchnu, alebo Józuovo splnomocnenie odmietnu. Izraelci nevideli zástupy anjelov, ktoré ich pod vedením Božieho Syna sprevádzali. Každodenné obchôdzky okolo mestských hradieb za zvuku trúb z baraních rohov mohli pokladať za nerozvážne a smiešne. Ako to malo rozvrátiť tak mocné opevnenia?! Zmyslom tohto dlhého obradu pred pádom hradieb bolo prehĺbenie viery Izraelcov. Mali si natrvalo zapamätať, že nie svojou ľudskou silou či múdrosťou niečo dokážu, ale jedine vierou v Boha-Spasiteľa. Mali si teda zvyknúť bezvýhradne sa spoliehať na svojho nebeského Vodcu.PP 367.2

Boh je ochotný vykonať veľké veci prostredníctvom tých, čo mu dôverujú. Slabosť mnohých kazateľov spočíva v tom, že sa príliš spoliehajú na vlastnú múdrosť a Pánovi nedávajú príležitosť, aby v ich vlastnom záujme prejavil svoju moc. Boh pomáha svojim veriacim deťom v každej tiesni, ak sa naňho bezvýhradne spoľahnú a ak ho poslúchajú.PP 367.3

Józua sa krátko po páde Jericha rozhodol napadnúť malé mesto Aj, ležiace v kopcovitom kraji západne od jordánskeho údolia. Vyzvedači, ktorých tam vodca poslal, doniesli správu, že tam žije len málo obyvateľov a dobyť ho môže malý počet vojakov.PP 367.4

Izraelcom po toľkých Božích víťazstvách vzrástlo sebavedomie. Boží prísľub, že dostanú kanaánsku krajinu, natoľko umocnil ich sebaistotu, že pozabudli na Božiu pomoc ako jedinú záruku ich úspechu. Ba sám Józua prichystal plán na dobytie mesta Aj bez toho, aby sa radil s Bohom.PP 368.1

Izraelci začali sebaisto preceňovať vlastnú silu a pohŕdavo hľadieť na nepriateľov. Nazdávali sa, že na dobytie mesta im postačí tritisíc mužov. Vojaci šli bojovať bez toho, aby sa ubezpečili, že Hospodin je s nimi. Pred bránou mesta však narazili na tvrdý odpor. Nepriateľ mal veľké množstvo dokonale pripravených bojovníkov. Izraelci sa v panickom strachu po strmom svahu zmätene rozpŕchli. Kanaánci ich začali prenasledovať; „prenasledovali ich od brány... a na svahu ich pobili“. Aj keď straty neboli veľké, padlo len tridsaťšesť mužov, porážka zapôsobila na všetkých veľmi skľučujúco. „Vtedy zmalomyseľnelo srdce ľudu a bolo ako voda.“ Józua 7,5. Izraelci tu prvýkrát narazili na Kanaáncov v otvorenom boji. Ak ich teda na útek zahnali obrancovia takého malého mesta, ako môžu dopadnúť ďalšie, oveľa väčšie boje. Józua pokladal tento nezdar za prejav Božej nepriazne a v zlej predtuche „roztrhol si rúcho a padol na tvár na zem pred truhlou Hospodinovou a ležal až do večera, on i starší Izraela, a sypali si prach na hlavu.“ Józua 7,6.PP 368.2

Józua povedal: „Ach, Hospodine, Pane, prečo si previedol tento ľud cez Jordán? Aby si nás vydal do rúk Amorejcov na vyhubenie... Pane, čo mám povedať, keďže Izrael zutekal pred svojimi nepriateľmi? Keď to počujú Kanaánci a ostatní obyvatelia krajiny, obkľúčia nás a vyhladia naše meno zo zeme. Čo urobíš pre svoje veľké meno?“ Józua 7,7-9. Hospodin povedal Józuovi: „Vstaň! Prečo ležíš na tvári? Izrael sa prehrešil, prestúpil zmluvu, ktorú som mu dal ako príkaz.“ Józua 7,10.11. Nadišiel čas rýchlo a rázne konať, nie zúfalo bedákať. V tábore sa tajne páchali neprávosti, ktoré bolo treba vypátrať a odstrániť, aby sa Boží ľud mohol znova tešiť z Božej prítomnosti a z jeho požehnania. „Nebudem už viac s vami, ak nevykynožíte zo svojho stredu, čo je pod kliatbou.“ Józua 7,12.PP 368.3

Jeden z tých, čo mali uskutočniť Boží súd, nedbal na Boží príkaz. Za vinu hriešnika sa mal teraz zodpovedať celý národ: „Vzali dokonca z toho, čo je pod kliatbou, kradli z toho, zatajili to.“ Józua 7,11. Józua dostal pokyn, ako má vinníka vypátrať a potrestať. Vinníka nevypátrajú priamo, ale lósom a pátranie potrvá určitý čas, aby zodpovednosť za hriechy spáchané medzi nimi pocítil všetok ľud a aby si všetci skúmali svedomie a pokorili sa pred Bohom.PP 368.4

Zavčas rána zvolal Józua všetok ľud podľa kmeňov a začal sa vážny a dojímavý obrad. Zisťovanie viny sa dialo postupne a jeho výsledok sa stále viac blížil. Najprv sa zistil kmeň, potom čeľaď, potom rodina a nakoniec Boží prst označil za vinníka Achána, syna Karmiho z kmeňa Júdovho. On bol príčinou toľkého zármutku medzi Izraelcami.PP 369.1

V snahe zistiť zjavnosť viny a predísť možným výčitkám, že nespravodlivo odsúdil nevinného, Józua zaprisahal Achána, aby povedal pravdu. Zlodej svoj zločin v plnom rozsahu priznal: „Skutočne, ja som sa prehrešil proti Hospodinovi, Bohu Izraela... Videl som medzi korisťou pekný babylonský plášť a dvesto šekelov striebra a jeden zlatý prút, vážiaci päťdesiat šekelov; zažiadalo sa mi toho a vzal som si to. Hľa, je to skryté v zemi v mojom stane.“ Józua 7,20.21. Józua hneď poslal do jeho stanu poslov, ktorí na udanom mieste odhrnuli hlinu a „bolo to skryté v jeho stane a striebro bolo naspodku. I vzali zo stanu, doniesli Józuovi... a vysypali to pred Hospodinom“. Józua 7,22.PP 369.2

Bezodkladne bol vynesený rozsudok a hneď bol aj vykonaný. Józua povedal: „Prečo si nás uvrhol do nešťastia? Nech Hospodin uvrhne dnes teba do nešťastia!“ Józua 7,25. Keďže za Achánov hriech bol pred Bohom zodpovedný všetok ľud a všetok ľud pocítil aj jeho následky, musel sa všetok ľud prostredníctvom svojich zástupcov zúčastniť potrestania hriechu. „Celý Izrael ho zahádzal kamením.“ Józua 7,25.PP 369.3

Potom naňho navŕšili veľkú hromadu kamenia na svedectvo o hriechu a o treste zaň. „Preto sa menuje to miesto údolím Áchor (Údolie záhuby).“ Józua 7,26. Kronikár o tom napísal: „Achán, ktorý do nešťastia priviedol Izraela.“ 1. Paralipomenon 2,7.PP 369.4

Achán zhrešil proti výslovnej a vážnej výstrahe a proti najvýraznejšiemu prejavu Božej moci. Celý Izrael počul: „Len sa chráňte toho, čo je pod kliatbou, aby ste sami neprepadli kliatbe.“ Józua 6,18. Izraelci dostali tento výstražný príkaz hneď po zázračnom prechode cez Jordán, potom, čo prijali znamenie obriezky ako uznanie Božej zmluvy, po obnovení slávnosti Veľkej noci a po zjavení anjela zmluvy, kniežaťa Hospodinovho vojska. Neskôr padlo Jericho na dôkaz, že každý priestupník Božieho zákona určite zahynie. Závažnosť rozkazu, aby sa Izraelci na nič z koristi neulakomili, vlastne len zvýraznila zjavnú skutočnosť, že víťazstvo nad Jerichom zabezpečila ľudu len Božia moc, nie ich vlastná sila. Boh porazil toto mesto mocou svojho slova. Šlo o Božie víťazstvo, a preto malo byť mesto zasvätené Bohu so všetkým, čo bolo v ňom.PP 369.5

Z celého Izraela sa našiel len jediný muž, ktorý sa v slávnej chvíli víťazstva a súdu odvážil prestúpiť Boží zákaz. Achána okamžite zlákalo skvostné babylonské rúcho. Ešte krátko pred smrťou povedal, že šlo o „pekný babylonský plášť“. Jeden spáchaný hriech viedol k druhému hriechu: Achán ukradol zlato a striebro, ktoré bolo určené do Pánovej pokladnice. Tým olúpil Hospodina o prvé plody kanaánskej krajiny.PP 370.1

Príčinou Achánovho smrteľného hriechu bola žiadostivosť. Hriech žiadostivosti je jedným z najrozšírenejších hriechov, a pritom sa pokladá za jedno z najľahších prestúpení. Kým iné hriechy sa zverejňujú a trescú, prestúpenie desiateho prikázania sa zvykne len pokarhať. Achánov prípad je však poučením, o aký veľký hriech ide a aké hrozné má následky.PP 370.2

Zlo žiadostivosti sa vyvíja pozvoľna. Achán túžil po majetku a túžba ho natoľko ovládla, že jej pút sa nevedel zbaviť. Predstava, že jeho zlý skutok môže priviesť Izraelcov do nešťastia, by ho určite zhrozila, ale zmysly mal hriechom tak otupené, že vo chvíli pokušenia ľahko podľahol.PP 370.3

Navzdory rovnako vážnym a výslovným výstrahám sa podobné hriechy páchajú stále. Ani my nemáme pestovať žiadostivosť, aká ovládla Achána, ktorý si vzal časť jerišskej koristi. Boh pokladá žiadostivosť za modlárstvo. Varuje nás: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ Matúš 6,24. „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti!“ Lukáš 12,15. Vieme, aký hrozný trest stihol Achána, Judáša, Ananiáša a Zafíru. Vieme aj to, ako už pred nimi skončil Lucifer, „Svetlonos“, čo v túžbe po najvyššom postavení navždy stratil nebeskú slávu a blaženosť. No napriek všetkým týmto výstrahám sa však žiadostivosť ďalej rozmáha.PP 370.4

Všade vidíme jej klzkú stopu. Znepokojuje a rozvracia rodiny, roznecuje závisť a nenávisť chudobných voči bohatým a bohatých zvádza k útlaku chudobných. Toto zlo nachádzame nielen vo svete, ale aj v cirkvi. Pričasto v nej narážame na sebectvo, lakomstvo, vystatovačnosť a okrádanie Boha o desiatky a dary a pričasto sa aj v nej zanedbáva dobročinnosť! Medzi členmi cirkvi je mnoho achánov s dobrým postavením, ktorí si vedia presne plniť svoje povinnosti. Mnohí chodia vzorne do kostola a pristupujú k Pánovmu stolu, ale v ich majetku býva neraz mnohé, čo nadobudli neprávom a čo Boh odsudzuje. Mnohí vedia pre jeden „pekný babylonský plášť“ obetovať čistotu svedomia i svoju nádej na večný život. Mnohí vedia za „mešec strieborných šekelov“ predať svoju česť i svoje cenné schopnosti. Prehlušuje sa krik chudobných a trpiacich a zabraňuje sa šíreniu svetla. Také správanie zneuctieva kresťanstvo, stáva sa terčom posmechu neveriaceho sveta. Lakomí kresťania však aj napriek tomu ďalej hromadia pozemské poklady. Hospodin hovorí: „Či smie podvádzať človek Boha?“PP 370.5

Achánov hriech ublížil celému národu. Celý zbor Božieho ľudu prichádza o Božiu priazeň pre hriech jediného človeka, kým sa prestúpenie nenájde a nenapraví. Cirkev sa musí viac obávať vplyvu nedôsledných Kristových vyznávačov než vplyvu zjavných protivníkov, nevercov a rúhačov. Tí poškodzujú Boží ľud a pripravujú ho o Božie požehnanie.PP 371.1

Ak sa cirkev ocitne v ťažkostiach, ak duchovne chradne a ak chladne horlivosť jej členov, z čoho sa tešia Boží nepriatelia, členovia nesmú nad týmto žalostným stavom len zalamovať rukami a zbožne vzdychať, ale zistiť, či medzi nimi nie je nejaký achán. Každý si musí v pokore skúmať svedomie a hľadať tajné hriechy, ktoré cirkev pripravujú o Božiu prítomnosť.PP 371.2

Achán sa priznal k svojmu hriechu. To mu však už nepomohlo, lebo hriech vyznával príliš neskoro. Videl, ako sa izraelské vojsko vracia od mesta Aj porazené a skľúčené; no k hriechu sa dobrovoľne nepriznal. Videl, ako Józua a starší Izraelci v hlbokom žiali padli na zem. Keby bol vtedy vyznal svoj hriech, mohol dokázať, že hriech naozaj ľutuje; no Achán stále mlčal. Vypočul si oznam, že bol spáchaný ťažký hriech, ba počul aj to, o aký hriech ide. Potom sa začalo vyšetrovanie. Keď videl, že za vinníka je označený jeho kmeň, potom jeho čeľaď a nakoniec jeho rodina, od strachu sa celý chvel. Stále sa však nepriznával, kým Boží prst neukázal naňho. K hriechu sa priznal len vtedy, keď ho už ďalej nemohol tajiť. Ako často ľudia podobne odkladajú priznanie! Je veľký rozdiel priznať sa k niečomu, čo nám bolo dokázané a vyznať hriechy, o ktorých vieme len my sami a Boh. Achán by sa nebol priznal, keby sa nebol utešoval nádejou, že svojím priznaním odvráti následky krádeže. Jeho priznanie však len potvrdilo spravodlivosť trestu. Neprejavil skutočnú ľútosť, nekajal sa, nezošklivil si zlo a nestál o zmenu.PP 371.3

Podobne budú svoje viny priznávať hriešnici, keď budú stáť pred Božím súdom, kde každý hriech bude rozhodovať o večnom živote alebo o večnej smrti. Následky, ktoré bude musieť znášať každý sám, prinútia každého hriešnika priznať všetky viny. Strašný pocit z odsúdenia a desivé očakávanie súdu prinúti človeka k priznaniu. Také priznanie človeka už nemôže spasiť.PP 371.4

Kým ľudia môžu svoje priestupky pred blížnymi skryť, cítia sa byť bezpeční ako Achán a navrávajú si, že Boh nebude spáchané neprávosti tak prísne trestať. Ich hriechy ich však dostihnú v onen deň, keď už bude príliš neskoro a nebude ich môcť očistiť nijaká obeť. Keď sa otvoria nebeské knihy, Sudca neobviní hriešnika slovami, ale uprie naňho jediný prenikavý a usvedčujúci pohľad, a v pamäti hriešnika sa vybaví každý skutok a každý čin jeho života. Hriešnik nebude vyhľadávaný od kmeňa po rodinu ako za čias Józuových, ale vlastnými ústami prizná svoju hanbu. Hriechy, ktoré pred ostatnými utajil, budú potom oznámené celému svetu.PP 371.5