7. kapitola — Potopa

V Nóachovej dobe bol svet už postihnutý dvojitou kliatbou – Adamovou hriešnou neposlušnosťou a Kainovou bratovraždou. Tvár prírody sa tým však príliš nezmenila. Príznaky úpadku boli už síce zjavné, no zem stále žiarila krásou a oplývala darmi Božej starostlivosti. Na pahorkatinách rástli mohutné stromy, okolo ktorých sa bohato vetvil plodmi obťažkaný vinič. Z rozsiahlych zelených lúk podobných záhradám šírila sa vôňa tisícerých kvetov. Zem rodila najrozmanitejšie druhy plodín v neobmedzenom množstve. Stromy svojou majestátnou krásou a dokonalým stvárnením nemožno s dnešnými nijako porovnávať. Ich jemnozrnná drevina sa svojou tvrdosťou mohla zrovnávať s tvrdosťou kameňa. Zem oplývala množstvom zlata, striebra a drahých kameňov.PP 61.1

Ľudský rod si zachoval ešte dostatok svojej pôvodnej sily. Odvtedy, čo Adam mal prístup k rajskému stromu života, na zemi sa vystriedalo niekoľko pokolení. Ich vek sa dosiaľ meral na stáročia. Keby títo dlhovekí obyvatelia zeme boli svoje duševné a telesné schopnosti venovali Božej službe, mohli na zemi šíriť slávu Tvorcovho mena a plniť Boží stvoriteľský zámer. Oni to však nerobili. Mnohí zdatní muži, obdarení múdrosťou, tvorivou zručnosťou a dôvtipom sa oddávali nespútanej bezbožnosti. Čím boli múdrejší a schopnejší, tým odpornejšie boli ich hriechy.PP 61.2

Boh týchto predpotopných ľudí štedro obdaril mnohými vzácnymi darmi. Oni ich však zneužili na vlastnú slávu a zmenili na zlorečenstvo, pretože namiesto Darcu začali milovať dary. Zlato, striebro, drahé kamene a vzácne drevo používali na stavbu vlastných príbytkov a predháňali sa v prepychu pri výzdobe svojich domácností tými najdrahšími umeleckými výtvormi. Šlo im len o ukájanie sebeckých záľub v márnivých pôžitkoch a v nerestných zábavách. Nemysleli na Boha a čoskoro začali popierať jeho existenciu. Uctievali prírodu namiesto Tvorcu prírody. Zvelebovali ľudský rozum, uctievali výtvory vlastných rúk a svoje deti učili klaňať sa vyrezávaným modlám.PP 61.3

Na zelených lúkach a v tôni mohutných stromov stavali svojim božstvám oltáre. Svojich falošných bohov vzývali v rozsiahlych večne zelených hájoch obklopených nádhernými záhradami s dlhými kľukatými cestičkami, lemovanými pestrým ovocným stromoradím, kde sošná výzdoba so všetkým, čo lahodilo oku a prebúdzalo zmyselné žiadosti, zvádzalo návštevníkov k modloslužbe.PP 61.4

Ľudia sa odvracali od Boha a vzývali výtvory vlastnej fantázie. Dôsledkom bol ich stále hlbší úpadok. Žalmista pripomína účinok modiel na ľudí: „Tí čo ich robia, budú im podobní, i každý, kto v nich dúfa.“ Žalm 115,8. Podľa zákonitosti ľudskej povahy človek postupne získava podobu toho, čo obdivuje. Môže sa povzniesť len do tej miery, akou je schopný chápať pravdu, čistotu a svätosť. Ak sa myseľ nepovznesie nad prízemnú ľudskú úroveň a ak ju viera nevedie k rozmýšľaniu o večnej múdrosti a láske, človek bude stále viac upadať. Ctitelia falošných božstiev prisudzovali svojim bohom ľudské vlastnosti a slabosti, čím ich znižovali na úroveň vlastnej hriešnosti. Dôsledkom toho bola záhuba. „Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé... Zem bola porušená v Božích očiach; na zemi bolo plno násilia.“ 1. Mojžišova 6,5.11. Boh dal ľuďom svoje prikázania za smernicu života, oni ich však prestupovali a dopúšťali sa každého možného hriechu. Bezbožnosť bola zjavná a trúfalo bezočivá. Spravodlivosť zmĺkla a krik utláčaných siahal do neba.PP 62.1

Proti pôvodnému Božiemu ustanoveniu sa čoskoro zaviedlo mnohoženstvo. Hospodin dal Adamovi jednu ženu, čím mu zjavil svoju vôľu. No po páde šli ľudia svojimi hriešnymi cestami, čoho následkom bol rýchly rozmach zločinnosti a bezbožnosti. Nebral sa ohľad na manželské vzťahy a vlastnícke práva. Ktokoľvek zatúžil po žene či majetku blížneho, vzal si to násilím, pričom sa vystatoval svojou brutalitou. Priam záľubne zabíjali zvieratá a jedením mäsa sa krutosť a krvilačnosť ich povahy vystupňovala do tej miery, že aj ľudský život im bol ľahostajný.PP 62.2

Svet prežíval svoj detský vek, no bezbožnosť bola už natoľko rozšírená, že Boh ju nemohol ďalej trpieť. Povedal: „Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril.“ 1. Mojžišova 6,7. Oznámil, že jeho duch sa nebude stále znepokojovať nad hriešnym pokolením. Ak ľudia svojou bezbožnosťou neprestanú poškvrňovať zem a jej bohatstvo, odstráni a zničí všetko, čím ich obdaril. Vyhubí nielen poľnú zver, ale aj rastlinstvo, ktoré ľuďom slúžilo za potravu, a krásnu zem premení na rozsiahlu púšť.PP 62.3

V podmienkach prevládajúcej skazenosti sa snažil Matuzalem, Nóach a mnohí iní udržovať vedomie pravého Boha a zastaviť príval mravného úpadku. Stodvadsať rokov pred potopou zjavil Boh Nóachovi prostredníctvom anjela svoj zámer a prikázal mu postaviť koráb. Nóach mal počas jeho výstavby oznamovať svojim súčasníkom, že Boh pošle na zem povodeň, ktorá zničí priestupníkov. Tým, čo jeho posolstvu uveria a na túto udalosť sa kajúcne pripravia, budú hriechy odpustené a zachránia sa. Enoch opakoval svojim deťom, čo mu o potope zjavil Boh. Matuzalem a jeho synovia, ktorí Nóachovo kázanie počuli, pomáhali pri stavbe korábu.PP 62.4

Boh určil Nóachovi presné rozmery tohto zvláštneho plavidla a dal mu podrobné pokyny o jeho výstavbe. Ľudský rozum by nemohol vymyslieť tak pevné a odolné dielo, ktorého konštruktérom bol Boh a jeho staviteľom Nóach. Koráb sa podobal lodi, no v jednom ohľade to bol skôr dom. Mal tri podlažia a len jedny dvere, ktoré boli v boku. Svetlo vnikalo zhora a všetky miestnosti boli usporiadané tak, aby v nich bolo vidno. K stavbe korábu bolo použité cyprusové a goférové drevo, ktoré po stáročia odolávalo rozkladu. Výstavba tohto mohutného diela postupovala len pozvoľna a s námahou. Keďže vtedajšie stromy dosahovali obrovské rozmery a ich drevo bolo nezvyčajne tvrdé a pevné, muselo sa vynaložiť viac úsilia ako pri dnešnom spracovávaní dreva, a to aj napriek tomu, že vtedajší ľudia boli oveľa zdatnejší. Ak mal byť koráb spoľahlivo pripravený, muselo sa urobiť všetko, čo bolo v ľudských silách. No napriek všetkému úsiliu o dielo z každej stránky bezpečné, samotný koráb by v prichádzajúcej búrke a záplave neobstál. V rozbúrených vodách potopy mohol svojich verných ochrániť len Boh.PP 63.1

„Vierou prijal Nóach pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery.“ Židom 11,7. Nóach zvestoval svetu varovné posolstvo a dielo, ktoré konal, svedčilo o jeho úprimnosti. Tým prejavil svoju vieru a súčasne sa v nej utvrdzoval. Bol to príklad viery v Božie zjavenie. Stavbe korábu venoval všetko, čo mal. Výstavba tejto obrovskej lode prilákala zvedavé zástupy zovšadiaľ. Chceli vidieť toto neobvyklé dielo a počuť vážne a výstražné slová tohto jedinečného kazateľa. Každý úder kladiva pri stavbe korábu bol ľuďom svedeckou výzvou kajať sa.PP 63.2

Spočiatku sa zdalo, že varovná zvesť prinesie plody pokánia, no poslucháči sa neobrátili k Bohu a nekajali sa. Predpotopní ľudia boli podrobení skúške, no neobstáli v nej. Podľahli nevere a pridali sa k svojim predchodcom; zavrhli sväté posolstvo. Podaktorých varovné slová presvedčili natoľko, že síce boli ochotní podľa nich aj žiť, no nevedeli zniesť výsmech okolia a ponuku milosti odmietli. Čoskoro sa ocitli v radoch najzatvrdilejších a najodpornejších posmievačov, pretože nikto nie je taký nespútaný a bezočivo hriešny, ako tí, ktorých Duch Svätý už osvietil, ale oni ho zavrhli.PP 63.3

Predpotopní ľudia neboli vlastne všetci modloslužobníkmi. Mnohí sa pokladali za vyznávačov jediného Boha. Tvrdili, že ich modly sú len spodobeninami, ktoré im pomáhajú k lepšej predstave o božskej bytosti. Práve títo ľudia boli medzi prvými, čo zavrhli Nóachovu zvesť. Pri všetkej svojej snahe predstaviť Boha mŕtvymi rytinami, zostali voči jeho majestátu a moci slepí. Nepochopili ani svätosť ani nepremennosť jeho prikázaní. Čím viac sa hriech šíril, tým sa im javil menej hriešny. Nakoniec pokladali Boží zákon za neplatný, pretože sa utvrdili v názore, že trestať hriech odporuje Božej povahe, a popierali, že by nejaký súd mohol postihnúť zem. Keby vtedajší ľudia boli žili podľa smerníc Božieho zákona, mohli vo varovnom posolstve Božieho sluhu počuť Boží hlas. Stálym odmietaním svetla mali však zmysly natoľko zaslepené, že Nóachovo posolstvo označili za výmysel.PP 64.1

Na strane tohto spravodlivého muža nebola väčšina ľudí. Bolo ich žalostne málo. Svet sa zjednotil proti Božej spravodlivosti a Božím príkazom. Nóacha pokladali za blúznivca. Keď satan zvádzal Evu, aby Boha neposlúchla, povedal jej: „Vôbec nezomriete.“ 1. Mojžišova 3,4. Vtedajší múdri muži to opakovali po ňom. Vraveli: „Božie hrozby nás majú zastrašiť, no nikdy sa neuskutočnia. Nieto dôvodu báť sa. K takej katastrofe, ako je Božie zničenie sveta, nikdy nedôjde. Veď svet je predsa Božím stvorením a Boh nebude trestať bytosti, ktoré stvoril. Buďte pokojní, nestrachujte sa! Nóach je fanatik.“ Ľudia sa teda ďalej posmievali prorockým slovám „pomäteného starca“. Namiesto toho, aby sa kajúcne sklonili pred Hospodinom, ďalej páchali neprávosti a neposlúchali ho, akoby ich Boh ústami svojho služobníka vôbec nenapomínal.PP 64.2

Nóach však zostal pevný ako skala v búrke. Svojou statočnosťou a neochvejnou vierou vedel zniesť všetko pohŕdanie a výsmech ľudí. V jeho slovách bol vlastne Boží hlas, ktorým varoval hriešny svet. Nóachovo úzke spojenie s Bohom mu prepožičiavalo nezdolnú silu, aby mohol stodvadsať rokov oznamovať ľudstvu príchod udalosti, ktorá sa podľa vtedajšieho úsudku nemohla uskutočniť.PP 64.3

Predpotopní ľudia sa nazdávali, že prírodné zákony pretrvávajú po celé stáročia bez zmeny a pravidelné striedanie ročných období sa tiež nemení. Dovtedy predsa nikdy nepršalo a zem pravidelne zvlažovala len hmla a rosa. Ani rieky nevybočili z korýt, ale bezpečne odvádzali vodu do mora. Stanovené zákony nedovoľovali, aby vodné prúdy preskočili brehy riek. Ľudia však nepoznávali ruku toho, ktorý zadržoval vodu a vravel: „Až potiaľ môžeš ísť a nie ďalej.“ Job 38,11.PP 64.4

Čas ubiehal a v prírode sa očividne nič nemenilo; ľudia, ktorých srdcia sa kedysi zachvievali strachom, sa začali upokojovať. Prírodu povyšovali nad jej Tvorcu a prírodné zákony pokladali za tak stále, že ich nemôže zmeniť ani sám Boh. Nazdávali sa, že keby Nóachovo posolstvo malo byť pravdivé, potom by sa celá príroda musela vychýliť zo svojho určeného kolobehu. Patriarchovu zvesť verejne označili za veľký nezmysel. Svoje pohŕdanie Božou výstrahou prejavili tým, že ďalej páchali to, čo robili aj pred Nóachovou výstražnou výzvou. Ďalej sa teda oddávali rozmarným zábavám. Jedli, pili, obrábali pole a stavali v očakávaní ešte lepšej budúcnosti. Ich bezbožnosť sa rozmáhala a svojím pohŕdaním Božími príkazmi dávali najavo, že sa Boha neboja. Tvrdili, že keby Nóachove slová boli pravdivé, potom by o tom museli niečo vedieť predovšetkým rozvážni a významní ľudia.PP 65.1

Keby predpotopní obyvatelia sveta boli uverili výstrahe a zo svojich bezbožných skutkov sa kajali, Hospodin by bol odvrátil svoj hnev, tak ako ho neskôr odvrátil od mesta Ninive. Keď však tvrdohlavo umlčovali výčitky svojho svedomia a odporovali výstrahám Božieho proroka, naplnili mieru svojej neprávosti a svet dozrel k záhube.PP 65.2

Doba skúšky sa chýlila k záveru. Nóach verne plnil príkazy, ktoré dostal od Hospodina. Koráb bol dokončený podľa Božích pokynov. Boli v ňom uskladnené zásoby potravín pre ľudí a zvieratá. Boží muž sa naposledy slávnostne obrátil k ľuďom a v zúfalej túžbe, ktorú slovami nemožno vyjadriť, ich vyzval, aby hľadali útočisko v korábe, kým ho ešte môžu nájsť. Jeho výzvu znova pohŕdavo a posmešne odmietli. Čoskoro však výsmech stíchol a zástup onemel. Z okolitých vrchov a lesov začali ku korábu pokojne prichádzať zvieratá každého druhu, od najdravších po najkrotkejšie. Náhle akoby zadul vietor a zo všetkých strán sa zlietlo mračno rozmanitých vtákov, ktoré v dokonalom poriadku vlietali do korábu. Zvieratá uposlúchli Boží rozkaz, no ľudia naň nedbali. Akoby ich viedol anjel, „vošli do korábu k Nóachovi po páre“ (1. Mojžišova 7,9) a z čistých zvierat ich vošlo sedem párov. Ľudia žasli údivom i od strachu. Vysvetliť tento podivuhodný zjav nevedeli ani tí najmúdrejší z nich. Zostalo im to nepochopiteľnou záhadou. Pre zatvrdilosť sŕdc a stále odmietanie Božieho svetla ich okrem chvíľkového dojmu ani táto scéna nijako nepresvedčila. Pohľad na krásnu slnkom ožiarenú oblohu a obraz zeme v jej takmer rajskej nádhere stlmil v nich klíčiace obavy a naplnil ich hlučnou veselosťou. Zdalo sa, že chcú čím skôr privolať neodvratný Boží hnev.PP 65.3

Boh prikázal Nóachovi: „Vojdi ty i celá tvoja domácnosť do korábu, lebo som videl, že ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení.“ 1. Mojžišova 7,1. Svet zavrhol Nóachove výstrahy, ale jeho vplyv a príklad bol požehnaním pre jeho najbližších. Boh zachránil s ním aj členov jeho rodiny. Bola to zvláštna odmena za jeho vernosť a statočnosť. Aké to povzbudenie pre bohabojných rodičov!PP 66.1

Čas milosti pre hriešne ľudstvo sa skončil. Poľná zver a nebeské vtáctvo našli svoje miesto v korábe. Nakoniec doň vošiel aj Nóach s rodinou a „Hospodin zavrel za ním dvere“. 1. Mojžišova 7,16. Oslnivý lúč a oblak slávy jasnejšej ako blesk zostúpil z neba a zastal pred vchodom do korábu. Neviditeľné ruky pomaly sklopili ťažké dvere, ktoré sa nedali zavrieť znútra. Nóach bol v korábe a vonku zostali tí, ktorým Boh svoju milosť nepredĺžil. Na dverách korábu bola nebeská pečať. Dvere zavrel Boh a len on ich mohol otvoriť. Tak budú zatvorené dvere milosti, keď sa Kristus pred svojím príchodom na nebeských oblakoch prestane prihovárať za hriešne ľudstvo. Božia milosť už nebude krotiť priestupníkov, a tých, čo ju odmietli, ovládne satan. Budú chcieť zničiť Boží ľud. No ako Nóach bol ochránený v korábe, tak spravodlivých zaštíti Božia moc.PP 66.2

Počas siedmich dní od chvíle, čo Nóach s rodinou vošiel do korábu, neobjavil sa nijaký príznak blížiacej sa búrky. V tom čase ich viera prechádzala tvrdou skúškou. Pre tých, čo nevošli do korábu, to bol čas jasotu. Zdanlivé omeškanie ich len utvrdzovalo v názore, že Nóachovo posolstvo bol výmysel a že potopa nikdy nepríde. Napriek zázračnému príchodu zvierat a príletu vtáctva do korábu či rovnako nadprirodzenému zatvoreniu jeho dvier sa z Božej moci ďalej vysmievali. V zástupoch prišli ku korábu a jeho posádku tupili ako nikdy predtým.PP 66.3

Na ôsmy deň však nebo zahalili temné mraky. Šľahol blesk, zaburácal hrom a na zem začali padať veľké kropaje dažďa. Ľudia dosiaľ nezažili nič podobné; strach im zovrel srdcia a mlčky sa pýtali: „Je možné, žeby Nóach mal pravdu a že svet je odsúdený k záhube?“ Nebo sa zaťahovalo stále viac a dážď mohutnel. Zvieratá od strachu ručali, akoby žialili nielen nad údelom vlastným, ale aj nad osudom ľudstva. Potom „prepukli všetky žriedla veľkej prahlbiny, otvorili sa okná nebies“. 1. Mojžišova 7,11. Voda sa prietržou mračien valila v mohutných prúdoch. Rieky vystúpili z brehov a zaplavili údolia. Prúdy vody vytryskli zo zeme a prudko strhávali mohutné balvany, ktoré sa na inom mieste zarývali do rozmočenej zeme.PP 66.4

Ľudia boli najskôr svedkami skazy diela vlastných rúk. Prudké blesky z neba im pustošili prepychové príbytky, upravené záhrady a háje a nešetrne rozmetali, čo sa dalo. Z oltárov, na ktorých prinášali ľudské obete, nezostal kameň na kameni a ctitelia modiel sa chveli úzkosťou pred mocou živého Boha vo vedomí, že príčinou tejto pohromy je ich bezbožnosť a modloslužba.PP 67.1

Keď búrka zosilnela, začali sa vyvracať stromy, búrať stavby, prevracať skaly a zem. Zdesenie ľudí a zvierat sa nedá opísať. Hukot búrky prerušovalo kvílenie tých, čo zavrhli Božiu moc. Sám satan sa uprostred zúriacich živlov obával o svoju existenciu. Bol však rád, že sa mu podarilo ovládnuť silné ľudské plemeno, ktoré chcel aj ďalej zotročovať svojimi ohavnosťami a pokračovať vo svojej vzbure proti Vládcovi neba. Teraz preklínal Boha a obviňoval ho z nespravodlivosti a krutosti. Podobne ako on rúhali sa Bohu aj ľudia. Keby mohli, najradšej by ho zvrhli z trónu. Iní šaleli od strachu, spínali ruky ku korábu a prosili o záchranu v ňom. Ich prosby boli márne. Nakoniec sa zobúdzalo vedomie, že predsa len na nebi vládne Boh. Vrúcne ho vzývali, no akoby mu tým len zapchávali uši, aby nepočul. V týchto strašných chvíľach poznali, že príčinou ich záhuby bolo prestupovanie Božieho zákona. Aj keď v strašnej úzkosti vyznávali svoje hriechy, nebolo to skutočné pokánie ani opravdivá ľútosť. Keby sa bol tento Boží súd náhle skončil, znova by sa búrili a hrešili by proti Bohu. Aj vtedy, keď Boh bude súdiť svet pred jeho zánikom v ohni, nekajúcni hriešnici si uvedomia, že ich hlavným hriechom bolo pohŕdanie jeho svätým zákonom. Nebudú pociťovať úprimnú ľútosť, ako ju necítili ani hriešnici predpotopného sveta.PP 67.2

Niektorí v zúfalstve chceli násilne vniknúť do korábu, no ich nápor bol príliš slabý. Rozbúrené vlny ich strhli a oni zahynuli v nich. Celý koráb zmietaný na vlnách neľútostnými vetrami sa zachvieval. Rev zvierat v ňom prezrádzal ich úzkosť a strach. Koráb však medzi rozzúrenými živlami plával celkom bezpečne, lebo na Boží príkaz ho spoľahlivo chránili anjeli.PP 67.3

Zvieratá, ktoré nemohli vojsť do korábu, sa v prívale vody utiekali k ľuďom, akoby od nich očakávali pomoc. Rodičia si priväzovali deti k telu a s nimi sa pripútali na chrbát mocných zvierat. Dúfali, že tie z obavy o život vedia pred vodou ujsť vysoko do hôr. Niektorí hľadali záchranu na mohutných stromoch vysokých hôr. No aj tie najvyššie z nich sa vyvrátili z koreňov a aj s ľuďmi sa rútili do rozzúrených vĺn. Ľudia museli opúšťať jedno útočisko za druhým, aj keď v nich načas našli záchranu. Stúpajúca voda hnala mnohých do bezpečia vysokých horstiev. Ľudia i zvieratá zápasili o možnosť zachytiť sa na skalách, no zakrátko ich záplava všetkých strhla do záhuby.PP 67.4

Z najvyšších horských štítov mohli ešte podaktorí na chvíľu hľadieť na bezbrehý oceán. Vážne výstrahy Božieho muža im už neboli na posmech. Ako len túžili títo k záhube odsúdení hriešnici, dostať ešte príležitosť, ktorú premárnili! Ako len prosili o zľutovanie a milosť, o možnosť nápravy, o jediné slovo z Nóachových úst! Prívetivý hlas milosti však už nepočuli. Láska, rovnako silná ako spravodlivosť, žiadala, aby Boží súd urobil prietrž hriechu. Vody Božieho hnevu zaplavili aj posledné útočisko a Boží nepriatelia zahynuli v temných hlbinách.PP 68.1

„Božím slovom... zahynul aj vtedajší svet, zatopený vodou. A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.“ 2. Petra 3,5-7. Blíži sa druhá búrka. Zem opäť stihne zničujúci Boží hnev a hriešnici vo svojich hriechoch zahynú.PP 68.2

Aj dnes sme svedkami neprávostí, ktoré pred potopou privolali na svet Božiu pomstu. Z ľudských sŕdc sa vytratila Božia bázeň; ľudia si nevážia Boží zákon a pohŕdajú ním. Pôžitkárstvo predpotopných ľudí sa svojím rozsahom vyrovná pôžitkárstvu dnešného ľudstva. Kristus povedal: „Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Nóach vošiel do korábu, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ Matúš 24,38.39. Boh nesúdil predpotopných ľudí za to, že jedli a pili. Veď on sám im dal hojnosť všetkého na uspokojenie životných potrieb. Ich hriech spočíval v tom, že dary jeho dobroty užívali bez akéhokoľvek prejavu vďačnosti voči Darcovi a že sa oddávali bezuzdnému pôžitkárstvu. Bolo správne, že sa ženili a vydávali. Veď manželstvo bolo jedným z prvých Božích ustanovení. Boh stanovil manželstvu isté smernice a dal mu pečať svätosti a krásy. Ľudia však na to zabudli, manželstvo znesvätili a ponížili na ukájanie svojich vášní.PP 68.3

Podobne je to s manželstvom aj dnes. Hriešne sa zneužíva to, čo je v ňom prospešné a správne. Bezmedzne sa v ňom rozmáha pôžitkárstvo. Mnohí Kristovi nasledovníci, ktorí dnes v cirkvi zastávajú významné miesto, nestriedmo „jedia a pijú s opilcami“. Nestriedmosť otupuje mravné i duševné schopnosti a roznecuje nízke vášne. Mnohí necítia mravnú povinnosť krotiť svoje zmyselné žiadosti, stávajú sa otrokmi nízkych pudov, žijú len pre telesné pôžitky a myslia len na prítomnosť. Výstrednosť ovládla takmer všetky spoločenské vrstvy. Ľudia vedia kvôli prepychu a márnivej okázalosti obetovať aj česť. Kto chce rýchlo zbohatnúť, často sa kvôli tomu uchyľuje k neprávosti na úkor chudobných. Takto sa ešte aj dnes kupujú a predávajú „otroci a ľudské duše“. Zjavenie Jána 18,13. Podvody, úplatkárstvo a krádeže sa beztrestne šíria vo vysokých i nízkych kruhoch spoločnosti. Noviny a časopisy sa hemžia správami o vraždách a zločinoch tak chladnokrvne spáchaných, že sa zdá, akoby odumrel aj posledný zvyšok ľudského citu. Tieto ohavnosti sú také časté, že nikoho už neprekvapujú a neznepokojujú. Bezzákonnosť zachvátila všetky národy a jej prejavy, ktoré občas vyvolávajú v ľuďoch hrôzu, sú len výrazom nahromadených vášní a bezprávia. Ak sa to vymkne kontrole, výsledkom býva nezmerné utrpenie a žiaľ. Biblický obraz predpotopného sveta veľmi verne znázorňuje stav, do akého sa priam rúti moderná spoločnosť. V tomto storočí sa aj v tradične kresťanských zemiach dennodenne dejú také hanebné a strašné zločiny, že sa vyrovnajú zločinom, pre ktoré zahynuli ľudia predpotopného sveta.PP 68.4

Boh povolal Nóacha, aby upozornil predpotopných ľudí, že v záujme záchrany života pred hroziacou záhubou sa musia kajať. Pred blížiacim sa Kristovým druhým adventom Boh posiela ľuďom posolstvo s upozornením, aby sa na túto udalosť pripravili. Mnohí prestupujú Boží zákon a Boh ich teraz vo svojej milosti volá k poslušnému životu podľa jeho svätých prikázaní. Odpustenie ponúka všetkým, čo sa kajúcne zrieknu hriechu a uveria v Krista. Mnohí sa však nazdávajú, že zriecť sa hriechu vyžaduje príliš veľkú obeť. Ich život sa nezhoduje s čistými zásadami Stvoriteľovej mravnej vlády, preto odmietajú Božie upozornenie a popierajú moc nebeského zákona.PP 69.1

Z veľkého počtu predpotopných obyvateľov zeme len osem ľudí uverilo Božiemu slovu, ktoré hlásal Nóach, a žilo podľa neho. Stodvadsať rokov upozorňoval kazateľ spravodlivosti svet na blížiacu sa záhubu, ale ľudia jeho posolstvo zavrhli. Tak to bude znova. Skôr ako príde nebeský Zákonodarca potrestať bezbožnosť, priestupníci majú možnosť počuť zvesť o pokání a poslušnosti. Väčšina však tieto napomenutia odmietne. Apoštol Peter napísal: „V posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, a budú hovoriť: Kde je ten jeho prisľúbený príchod? Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia“. 2. Petra 3,3.4. Či dnes nepočujeme tie isté slová, a to nielen z úst zjavných odporcov, ale aj z mnohých kresťanských kazateľníc, že „nieto dôvodu znepokojovať sa, pretože kým nepríde Kristus, musí byť obrátený celý svet a tisíc rokov musí vládnuť spravodlivosť. Len pokoj! Všetko je tak, ako bolo od počiatku. Nech sa nikto nevzrušuje burcujúcim posolstvom panikárov!“ Učenie o tisícročnej ríši mieru nie je však v súlade s učením Spasiteľa a jeho apoštolov. Kristus sa príznačne spýtal: „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ Lukáš 18,8. Z jeho odpovede je zrejmé, že svet bude v takom stave, ako za dní Nóachových. Apoštol Pavol nás upozorňuje, že čím bližšie bude koniec, tým väčšia bude bezbožnosť. „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učení démonských.“ 1. Timoteovi 4,1. Apoštol pripomína, že „v posledných dňoch nastanú ťažké časy“ (2. Timoteovi 3,1) a uvádza znepokojujúci zoznam neprávostí, ktorých sa dopúšťajú aj tí, čo „majú výzor pobožnosti“.PP 69.2

Čím viac sa predpotopným ľuďom čas milosti krátil, tým viac sa oddávali hýrivým zábavám a oslavám. Vplyvní a zámožní jednotlivci sa všemožne snažili zaujať ľudí do tej miery, aby nikto nemal čas premýšľať o Božej poslednej výstrahe. To isté sa opakuje aj dnes. Boží sluhovia zvestujú posolstvo o blížiacom sa konci všetkých vecí, no svet sa zatiaľ utápa v rozkošiach a v honbe za pôžitkom. Stále nové spôsoby zábavy robia človeka ľahostajným voči Bohu a bránia mu prijať pravdy, ktoré ho môžu zachrániť pred blížiacou sa záhubou.PP 70.1

Uznávaní ľudia predpotopných dní nepripúšťali možnosť ničivej záplavy sveta. Aj dnes chce veda dokázať nemožnosť jeho zániku ohňom. Údajne by to odporovalo prírodným zákonom. Boh prírody ako vládca a tvorca jej zákonov však môže použiť dielo svojich rúk v záujme vlastného zámeru.PP 70.2

Keď významní ľudia sebaisto dokazovali nemožnosť záhuby sveta vodou, keď obavy ľudí boli zažehnané a všetci vyhlásili Nóachovo proroctvo za nezmysel a jeho samého za pomätenca, nadišiel Boží čas: „Prepukli všetky žriedla veľkej prahlbiny, otvorili sa okná nebies.“ 1. Mojžišova 7,11. A posmievačov zmietla voda. Ľudia príliš neskoro spoznali, že napriek všetkým ich vedomostiam nad prírodnými zákonmi je Zákonodarca a Božia moc vie v záujme svojho cieľa uplatniť patričné zásahy. „Ako bolo za dní Nóacha...priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka.“ Lukáš 17,26.30. „Pánov deň príde ako zlodej. Vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ 2. Petra 3,10. Keď neplodné úvahy otupujú v ľudských srdciach bázeň z Božieho súdu, keď učitelia náboženstva oznamujú príchod dlhého veku mieru a blahobytu, keď sa svet utápa v hýrení a zábavách, keď nedbá na výstrahy Božích poslov a robí si z nich posmech, potom „príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú“. 1. Tesaloničanom 5,3.PP 70.3