60. kapitola — Saulova opovážlivosť

Saul po zhromaždení v Gilgále rozpustil vojsko, ktoré sa na jeho výzvu zhromaždilo, aby rozohnalo Ammóncov a ponechal si len dvetisíc mužov, čo mali zostať pod jeho velením v Michmáse, a ďalších tisíc mužov, čo sa mali usadiť v Gibei a ktorým velil jeho syn Jonatán. Tým sa však dopustil vážnej chyby. Jeho vojsko nedávnym víťazstvom nadobudlo nádej a odvahu. Keby bol Saul hneď zaútočil proti ostatným nepriateľom Izraela, mohol im zasadiť rozhodujúci úder a svojmu národu by bol zabezpečil slobodu.PP 467.1

Medzitým však ani susední, bojovní Filištínci nezaháľali. Po porážke v Eben-Ézer držali ešte v rukách niektoré izraelské pevnosti, takže sa mohli usadiť priamo v srdci krajiny. Napokon Filištínci boli oveľa silnejší ako Izraelci svojou výzbrojou a jej kvalitou. Počas druhého útlaku Izraelcov upevnili svoju moc tým, že Izraelcom zakázali vykonávať kováčske remeslo, aby sami mohli vyrábať zbrane. Len čo bol uzavretý mier, Hebrejci museli chodiť do filištínskych posádok, keď potrebovali nejakú kováčskú prácu. Počas dlhého filištínskeho útlaku sa Izraelci prestali spoliehať sami na seba, spohodlneli a z poddajnosti zanedbali vyzbrojiť svojich mužov. Vo vojne sa užívali luky a praky, ktorých si Izraelci mohli vyrobiť, koľko potrebovali. Okrem Saula a jeho syna Jonatána však nikto z nich nemal oštep alebo meč.PP 467.2

Len v druhom roku Saulovej vlády sa Izraelci pokúšali poraziť Filištíncov. Prvý útok viedol kráľov syn Jonatán, ktorý napadol posádku Filištíncov v Gibei a premohol ju. Filištíncov táto porážka veľmi znepokojila a chystali sa na Izraelcov rýchlo zaútočiť. Saul dal vyhlásiť vojnu trúbením po celej krajine a zhromaždiť všetkých bojovníkov aj z kmeňov spoza Jordána do Gilgálu. Túto výzvu všetci poslúchli.PP 467.3

Filištínci zozbierali v Michmáse veľkú armádu – „tridsaťtisíc vozov, šesťtisíc jazdcov a ľudu také množstvo, ako je piesku na morskom brehu“. 1. Samuelova 13,5. Keď sa o tom dozvedel Saul a jeho vojsko v Gilgále, ľud sa zhrozil pomyslenia na boj s takou veľkou armádou. Na boj s takým nepriateľom neboli pripravení a mnohých ovládol taký strach, že ani nechceli, aby k zrážke došlo. Mnohí preto prekročili Jordán, iní sa skryli v jaskyniach a skalných roklinách, ktorých bol v krajine dostatok. Ešte pred stretom vojsk toľkí zutekali, že tí, čo zostali, prepadali stále väčšiemu strachu a zlým predtuchám.PP 467.4

Keď bol Saul na začiatku pomazaný za izraelského kráľa, Samuel mu dal jasnú radu, ako si má v takej chvíli počínať. Prorok povedal: „Zostúpiš predo mnou do Gilgálu a ja zostúpim k tebe, aby som obetoval spaľované obete a obete spoločenstva. Sedem dní budeš čakať, kým prídem k tebe, a potom ti oznámim, čo máš robiť.“ 1. Samuelova 10,8.PP 468.1

Dni ubiehali a Saul nejavil nijakú snahu, aby povzbudil ľud a podnietil v ňom vieru v Boha. Skôr ako uplynul prorokom stanovený čas, Saul začal strácať trpezlivosť a odvahu. Namiesto toho, aby svedomito pripravoval ľud na bohoslužbu, ktorú mal prísť vykonať Samuel, premohla ho nevera a zlé predtuchy. Prinášanie obetí Bohu je záležitosť krajne slávnostná a významná. Ľud si na Boží pokyn mal skúmať svedomie a kajať sa z hriechov, aby Boh mohol prijať jeho obeť a požehnať jeho snahy. Saul bol netrpezlivý a ľud namiesto toho, aby veril v Božiu pomoc, očakával, že kráľ, ktorého si zvolil, bojovníkov povedie a usmerní ich.PP 468.2

Hospodin sa však o nich stále staral a nedopustil, aby upadli do nešťastia. To by sa bolo určite stalo, keby sa mali spoliehať len na svoje krehké sily. Tieseň, ktorú na nich dopustil, mala ich presvedčiť, aké nerozvážne je spoliehať sa na človeka, a preto sa mali obrátiť k Bohu ako k jedinej svojej záštite. Prišiel čas Saulovej skúšky. Teraz mal osvedčiť, či sa vie spoľahnúť na Boha a či podľa Božieho príkazu vie trpezlivo čakať; či sa osvedčí ako muž, na ktorého sa Boh môže v ťažkých skúškach spoľahnúť ako na vládcu svojho národa, alebo sa prejaví ako človek, ktorý nie je hoden stáť na zodpovednom mieste. Poslúchne Izraelcom zvolený kráľ Kráľa všetkých kráľov? Usmerní pozornosť svojich zmalomyseľných vojakov k tomu, ktorý má večnú moc a možnosť vyslobodiť?PP 468.3

Saul stále netrpezlivejšie očakával príchod Samuela. Práve jeho neprítomnosti pripisoval malomyseľnosť a strach, ba aj útek mnohých vojakov. Stanovený čas prišiel, ale Boží muž stále neprichádzal. Božia prozreteľnosť zdržala svojho služobníka. Saul už nevedel ovládnuť svoj nepokoj a podráždenosť. Videl, že ľud musí nejako upokojiť a dodať mu odvahy. Rozhodol sa zvolať ľud na bohoslužbu a prinesením obete požiada o Božiu pomoc. Podľa Božieho príkazu obete mohli prinášať len tí, čo sú pre tento úrad vysvätení. Saul však prikázal: „Prineste mi spaľovanú obeť.“ Vo svojom vojenskom obleku potom pristúpil k oltáru a obetoval pred Bohom.PP 468.4

„Keď skončil obetovanie spaľovanej obete, prichádzal Samuel a Saul mu vyšiel v ústrety pozdraviť ho.“ 1. Samuelova 13,9.10. Samuel okamžite postrehol, že Saul konal proti výslovnému príkazu, ktorý kráľovi dal. Hospodin prostredníctvom svojho proroka oznámil, že vtedy zjaví, čo musí Izrael v tej ťažkej chvíli urobiť. Keby bol Saul splnil podmienky prisľúbenej Božej pomoci, Hospodin mohol Izraelcov zázračne vyslobodiť aj pomocou tých niekoľkých, čo kráľovi zostali verní. Saul však bol sám so sebou i s tým, čo vykonal, tak spokojný, že prorokovi vyšiel v ústrety, akoby za svoj počin nemal byť pokarhaný, ale pochválený.PP 469.1

Samuelova tvár prezrádzala úzkosť a obavy. Na jeho otázku: „Čo si to urobil?“ kráľ sa snažil svoju opovážlivosť ešte obhajovať. Povedal: „Keď som videl, že sa ľud rozchodí odo mňa a že ty si neprichádzal v určený čas, Filištínci sa však zhromaždili v Michmáse, pomyslel som si: Teraz pritiahnu na mňa do Gilgálu a ja som ešte neuprosil Hospodina, nuž odvážil som sa obetovať spaľovanú obeť. Nato Samuel povedal Saulovi: Nerozumne si konal, lebo si nezachoval prikázanie Hospodina, svojho Boha, ktoré ti dal. Už teraz by bol Hospodin potvrdil tvoje kráľovstvo nad Izraelom na večné veky. No teraz tvoje kráľovstvo neobstojí, Hospodin si už vyhľadal muža podľa svojho srdca a určil ho za vodcu svojho ľudu... Nato Samuel vstal a vystúpil z Gilgálu do Gibey Benjaminovej.“ 1. Samuelova 13,11-15.PP 469.2

Buď Izrael prestane byť Božím ľudom, alebo sa musí zachovať zásada, podľa ktorej bolo zriadené kráľovstvo, a ľud bude ďalej spravovať Božia moc. Ak Izrael chce zostať bezvýhradne Hospodinovým ľudom a ak svoju vôľu podriadi vôli Božej, Boh aj naďalej zostane vládcom Izraela. Kým sa kráľ i ľud budú správať podľa Božej vôle, dotiaľ môže byť Boh ich záštitou. V Izraeli nemôže byť kráľovstvo, ktoré by vo všetkom nechcelo uznávať Božiu zvrchovanú moc.PP 469.3

Keby sa bol Saul počas skúšky správal podľa Božích požiadaviek, Boh mohol skrze neho uskutočniť svoju vôlu. Svojím previnenením jasne ukázal, že si nezaslúži byť predstaviteľom Božej vlády nad vyvoleným ľudom. Ľud by totiž mohol viesť nesprávnym smerom. Národ by viedol skôr podľa svojich nápadov než podľa vôle Božej. Keby bol Saul zostal verný, jeho kráľovstvo nad Izraelom mohlo trvať navždy. Keďže sklamal, Božie zámery musel uskutočniť niekto iný. Vláda nad Izraelom musela byť zverená tomu, kto bude spravovať ľud podľa vôle Božej.PP 469.4

V Božej skúške nikdy nevieme, o aké významné záujmy môže ísť. Najbezpečnejšie je vtedy prísne poslúchať Božie slovo. Všetky Božie prísľuby platia pod podmienkou viery a poslušnosti. Ak Božie prikázania neposlúchneme, pripravujeme sa o veľké zasľúbenia Písma. Nemali by sme sa dať viesť vlastnými nápadmi, ani sa spoliehať na ľudský úsudok; mali by sme konať podľa zjavenej Božej vôle a bez ohľadu na okolnosti žiť podľa jasných Božích prikázaní. O výsledky sa postará Boh. Počas skúšky môžeme vernosťou Božiemu slovu osvedčiť pred ľuďmi i anjelmi, že Hospodin nám môže dôverovať a že aj v ťažkých chvíľach sa budeme riadiť podľa jeho vôle, že oslávime jeho meno a budeme požehnaním jeho ľudu.PP 469.5

Napriek tomu, že Saul stratil Božiu priazeň, nechcel sa pokoriť a kajať. Nedostatky opravdivej zbožnosti chcel nahrádzať svojou horlivosťou v náboženskom formalizme. Saul vedel, že Izrael utrpel porážku, keď Chofní a Pinchás priniesli do tábora truhlu zmluvy, no napriek tomu kázal priniesť posvätnú truhlu a poslal kňazov, ktorí ju mali na starosti. Nazdával sa, že tým povzbudí svoj ľud, podnieti v ňom dôveru, zhromaždí rozutekané vojsko a porazí Filištíncov. Chcel sa obísť bez Samuelovej pomoci a podpory, a tým sa zbaviť prorokových ostrých výčitiek.PP 470.1

Duch Svätý mal prostredníctvom proroka osvietiť Saulovu myseľ a obmäkčiť jeho srdce. Boží prorok ho spoľahlivo poučil a napomenul. Aká veľká však bola napriek tomu jeho zvrátenosť! Život prvého izraelského kráľa je žalostným príkladom silného vplyvu zlozvykov získaných v mladosti. Saul vo svojej mladosti nemiloval Boha a nebál sa ho. Jeho vzdorovitosť nebola skrotená, nenahradila ju pokora, ale vždy bola náchylná búriť sa proti Božej moci. Tí, čo už v mladosti majú Božiu vôľu v úcte a zverené povinnosti si verne plnia, budú vo svojom ďalšom živote pripravení znášať väčšie zodpovednosti. Človek nemôže celé roky zneužívať Bohom dané schopnosti a nazdávať sa, že všetko môže razom zmeniť a svoje sily použiť na zámery celkom opačné.PP 470.2

Saulovo úsilie povzbudiť ľud bolo márne. Keď videl, že rady jeho vojska preriedli a zostalo mu len šesťsto mužov, vybral sa s nimi z Gilgála a uchýlil sa do pevnosti Gibey, z ktorej prednedávnom Izraelci vyhnali Filištíncov. Táto pevnosť ležala na južnej strane hlbokého údolia, či skôr rokle, niekoľko míľ severne od Jeruzalema. Na severnej strane tohto údolia sa pri Michmáse utáborili Filištínci a skupiny ich vojakov odtiaľ rôznym smerom plienili krajinu.PP 470.3

Boh dovolil, aby kríza vyvrcholila, aby Saul bol za svoju zvrátenosť pokarhaný a aby sa ľud naučil pokore a viere. Keď Saul opovážlivo priniesol Bohu obeť, dopustil sa hriechu, pre ktorý mu Hospodin nedovolil zvíťaziť nad Filištíncami. Boh si za osloboditeľa Izraelcov vybral zbožného kráľovho syna Jonatána. Ten z Božieho vnuknutia navrhol svojmu zbrojnošovi, aby na nepriateľský tábor tajne zaútočili. „Azda Hospodin urobí niečo pre nás, veď Hospodinovi nič neprekáža zachraňovať veľkým alebo malým počtom.“ 1. Samuelova 14,6.PP 470.4

Rovnako verný a zbožný Jonatánov zbrojnoš s návrhom súhlasil a obaja vyšli nepozorovane z tábora, aby im nikto nemohol prekaziť ich zámer. S úprimnou modlitbou sa utiekali k Vodcovi svojich otcov a prosili o znamenie, podľa ktorého by mohli postupovať. Potom zišli do rokle, ktorá bola medzi obidvoma vojskami, a v tieni útesov, skalných výbežkov a previsov ticho šli vpred. Neďaleko pevnosti Filištíncov ich nepriatelia spozorovali a posmešne na nich volali: „Hľa, Hebrejci vychádzajú z dier, do ktorých sa poskrývali.“ Potom ich vyzvali: „Poďte hore k nám, chceme vám niečo povedať.“ 1. Samuelova 14,11.12. Čím naznačili svoj zámer oboch Izraelcov potrestať za ich smelosť. Jonatánovi a jeho zbrojnošovi bola táto výzva znamením Božej priazne v ich podujatí. Potom sa stratili z dohľadu Filištíncov a tajnou neschodnou cestou sa vybrali na vrchol skalného výbežku, ktorý Filištínci pokladali za neprístupný, a preto ho len slabo strážili. Tak prenikli do tábora nepriateľa a pobili stráže, ktoré prekvapené a vyľakané vôbec neodporovali.PP 471.1

Nebeskí anjeli zaštítili Jonatána a jeho zbrojnoša, bojovali po ich boku a Filištínci pred nimi padali. Zem sa zachvievala, akoby sa blížila veľká armáda jazdcov a vozov. Jonatán v tom rozpoznal znamenie Božej pomoci a aj Filištínci pochopili, že Boh sa rozhodol vyslobodiť Izrael. Celé filištínske vojsko na bojisku i v posádke zachvátil veľký strach. V nastalom zmätku sa Filištínci začali navzájom zabíjať, pretože vlastných druhov pokladali za nepriateľov.PP 471.2

Hluk boja bolo počuť aj v tábore Izraelcov. Kráľovské hliadky oznámili, že medzi Filištíncami je veľký zmätok a rozruch a že sa počet ich bojovníkov zmenšuje. Nikto však nevedel, že by nejaká časť hebrejskej armády z tábora odišla. Pri prieskume sa ukázalo, že z tábora chýba len Jonatán a jeho zbrojnoš. Keď kráľ videl, ako Filištínci zúfalo bojujú, postavil sa na čelo vojska a viedol ho do boja. Hebrejci, ktorí prebehli k nepriateľovi, teraz sa obrátili proti nemu. Značný počet Izraelcov vyšiel zo svojich úkrytov a keď Filištínci v zmätku utekali, vrhli sa na nich Saulovi vojaci a pozabíjali ich.PP 471.3

Keďže kráľ bol rozhodnutý čo najlepšie využiť svoj úspech, zaviazal svojich vojakov slávnostnou prísahou: „Zlorečený muž, ktorý by jedol chlieb pred večerom, prv než sa vypomstíme na svojich nepriateľoch.“ 1. Samuelova 14,24. Víťazstvo bolo už dosiahnuté bez toho, aby sa Saul oň zaslúžil alebo mohol mať na ňom nejaký výrazný podiel. Dúfal však, že sa preslávi, keď porazeného nepriateľa celkom zničí. Rozkaz, aby vojaci nejedli, bol prejavom jeho ctibažnosti a svedčil o tom, že kráľ vie byť k potrebám ľudu ľahostajný, ak to odporuje jeho túžbe po sláve. Prísažne potvrdený rozkaz bol prejavom Saulovej nerozvážnosti a rúhania. Samotné slová prísahy svedčia o tom, že Saulovi šlo o vlastný prospech a nie o Božiu slávu. Vyhlásil, že jeho cieľom je „vypomstiť sa na svojich nepriateľoch“, nie „aby Hospodin bol pomstený na jeho nepriateľoch“.PP 471.4

Následkom zákazu bolo prestúpenie Božieho prikázania. Vojaci boli celodenným bojom a hladom natoľko zoslabnutí, že po skončení pôstu sa vrhli na korisť a mäso jedli aj s krvou, čím porušili príkaz zakazujúci jesť krv.PP 472.1

Jonatán, ktorý o kráľovom rozkaze nevedel, neúmyseľne ho porušil tým, že cestou lesom zjedol trochu medu. Keď sa to Saul večer dozvedel, vyhlásil, že prekročenie jeho rozkazu potresce smrťou. Hoci sa Jonatán zámerným hriechom neprevinil a napriek tomu, že Boh mu zázračne zachránil život a jeho prostredníctvom vyslobodil Izrael, kráľ trval na tom, že rozsudok treba vykonať. Keby mal Saul zachrániť život svojho syna, tým by priznal, že sám zhrešil tým, že nerozvážne prisahal. To by však pyšného Saula pokorilo. Jeho strašný rozsudok znel: „Toto nech mi urobí Boh a toto nech mi pridá: Jonatán, ty musíš zomrieť!“ 1. Samuelova 14,44.PP 472.2

Saul si nemohol robiť nárok na pocty za dosiahnuté víťazstvo. Dúfal však, že ľud si ho uctí za to, že horlivo obhajuje posvätnosť prísahy. Ľudu chcel dať jasne najavo, že autoritu kráľa treba uznávať aj za cenu, že musí obetovať vlastného syna. Sám sa však krátko predtým opovážil v Gilgále proti zjavnému Božiemu rozkazu vystúpiť ako kňaz; a keď ho Samuel za to karhal, svoj skutok ešte tvrdohlavo obhajoval. Keď teraz jeho vlastný rozkaz ľud nechcel poslúchnuť – hoci rozkaz bol nerozvážny a Jonatán ho prestúpil nevedomky – kráľ a otec odsúdil vlastného syna na smrť.PP 472.3

Ľud však nedovolil rozsudok vykonať. Napriek kráľovmu hnevu ľudia volali: „Tak teda má zomrieť Jonatán, ktorý spôsobil toto veľké vyslobodenie v Izraeli! To sa nestane! Ako žije Hospodin, nespadne ani vlas z jeho hlavy na zem. Veď dnes konal s Bohom.“ 1. Samuelova 14,45. Pyšný kráľ sa neodvážil odporovať jednomyseľnému názoru ľudu a Jonatán bol zachránený.PP 472.4

Saul musel z toho vycítiť, že ľud i Hospodin dávajú pred ním prednosť jeho synovi. Vyslobodenie Jonatána bolo prísnou výčitkou kráľovi za jeho nerozvážnosť. Saul si uvedomil, že to, čo chcel vykonať, sa obracia proti nemu. Celý mrzutý a nespokojný prestal bojovať s Filištíncami a vrátil sa domov.PP 472.5

Tí, čo najviac obhajujú svoje hriechy a snažia sa ich ospravedlniť, často bývajú sami najprísnejšími rozhodcami pri posudzovaní a odsudzovaní iných. Mnohí sa ako Saul sami pripravujú o Božiu priazeň, no odmietajú rady a pohŕdajú výčitkami. Napriek istote, že Hospodin nie je s nimi, odmietajú vidieť v sebe príčinu svojich ťažkostí. Sami sú pyšní a sebavedomí, prísne však odsudzujú a karhajú tých, čo sú lepší než oni. Takí samozvaní sudcovia by sa mali dobre zamyslieť nad Kristovými slovami: „Ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ Matúš 7,2.PP 473.1

Neraz sa stáva, že povýšenci sa ocitnú v situácii, v ktorej sa vyjaví ich pravá povaha. Tak to bolo aj v Saulovom prípade. Jeho správanie presvedčilo národ, že kráľovskú hodnosť a moc si cení viac ako spravodlivosť, súcit a zhovievavosť. Ľud poznal, že urobil chybu, keď odmietal vládu, ktorú mu ponúkal Boh. Zbožného proroka, ktorý mu svojimi modlitbami prinášal požehnanie, vymenil za kráľa, ktorý mu svojou zaslepenosťou spôsobil pohromu.PP 473.2

Keby ľud nebol zasiahol, aby Jonatánovi zachránil život, bol by ich osloboditeľ na kráľov rozkaz prišiel o život. S akou nedôverou sa museli potom Izraelci podriaďovať Saulovmu vedeniu! Aké trpké výčitky ich tiesnili pri pomyslení, že ho sami dosadili na trón. Hospodin dlho trpí ľudskú svojhlavosť a každému dáva možnosť, aby poznal svoje hriechy a mohol ich zanechať. Aj keď sa však zdá, že chráni tých, čo neplnia jeho vôľu a jeho výstrahami pohŕdajú, v určitej chvíli im umožní poznať ich vlastnú nerozvážnosť.PP 473.3