17. kapitola — Jákobov útek a vyhnanstvo

Jákob utiekol z otcovského domu v strachu, že rozhnevaný Ézav splní svoju hrozbu a pripraví ho o život. Šiel však s požehnaním svojho otca. Izák obnovil prísľub zmluvy a Jákobovi ako jej dedičovi prikázal, aby si ženu hľadal v rodine svojej matky v Mezopotámii. Na túto dlhú cestu však Jákob odchádzal skormútený a osamelý. S palicou v ruke prešiel stovky kilometrov krajinou divokých kočovných kmeňov. Trápený výčitkami svedomia a strachom o život, radšej sa ľuďom vyhýbal, aby mu jeho rozhnevaný brat nemohol prísť na stopu. Obával sa, že navždy stratil prísľub Božieho požehnania, pričom ho satan tiesnil pokušením.PP 132.1

Večer druhého dňa bol už Jákob ďaleko od otcových stanov. Uvedomoval si, že je vyhnancom a že všetko svoje trápenie si pripravil sám svojím nerozvážnym správaním. Tiesnený zúfalstvom a beznádejou sa nechcel ani modliť. Vo svojej osamelosti cítil potrebu Božej ochrany ako nikdy predtým. V slzách a v hlbokej pokore vyznával svoj hriech a prosil o nejaký dôkaz, že ho Boh neopustil. Jeho ubolené srdce však nenachádzalo úľavu. Stratil všetku sebadôveru a obával sa, že Boh jeho otcov ho zavrhol.PP 132.2

Boh však Jákoba neopustil. Jeho milosť sprevádzala aj tohto zblúdilého, maloverného služobníka. Pán sa zjavil Jákobovi taký, akého v tejto chvíli práve potreboval – ako súcitný Spasiteľ. Jákob zhrešil, ale jeho srdce prenikla vďačnosť, keď mu zjavil možnosť opätovného získania Božej milosti.PP 132.3

Po dlhej ceste si unavený Jákob ľahol na zem a namiesto podušky si pod hlavu dal kameň. V sne sa mu zjavil krásny žiarivý rebrík, siahajúci z neba na zem. Po ňom zostupovali a vystupovali anjeli. Nad ním stál sám vznešený Hospodin a Jákob počul z neba hlas: „Ja som Hospodin, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izákov.“ Hospodin sľúbil Jákobovi a jeho potomstvu krajinu, v ktorej teraz ležal ako vyhnanec a utečenec, a uistil ho: „V tvojom potomstve požehnané budú všetky čeľade zeme.“ Tento prísľub dostal Abrahám, Izák a teraz aj Jákob. Potom počul slová, ktoré mu v osamelosti a v trápení mali byť útechou a povzbudením: „Ja som s tebou a budem ťa ochraňovať všade, kadiaľ pôjdeš, dovediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti zasľúbil.“ 1. Mojžišova 28,13-15.PP 132.4

Hospodin poznal škodlivé vplyvy, ktoré budú naňho pôsobiť v jeho budúcom okolí, ako aj nebezpečenstvá, ktorým bude vystavený. Vo svojom milosrdenstve odhalil tomuto kajúcnemu utečencovi budúcnosť, aby pochopil, aký zámer má s ním Boh a aby ho pripravil na pokušenia, ktoré budú v modlárskom a čachrárskom prostredí naňho doliehať. Stále musí mať na zreteli vznešený cieľ, ktorý chce dosiahnuť a vedomie, že má splniť Boží zámer, má ho stále nabádať k vernosti.PP 133.1

Vo videní bol Jákobovi zjavený plán vykúpenia, nie síce úplne, ale do tej miery, do akej sa ho vtedy dotýkal. O tomto tajuplnom rebríku, ktorý mu Boh v sne ukázal, sa neskôr zmienil Kristus v rozhovore s Natanaelom: „Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ Ján 1,52 (ROH); Ján 1,51 (ECAV). Človek mal až do svojej vzbury proti Božej vláde možnosť priameho spoločenstva s Bohom. Adamov a Evin hriech však oddelil zem od neba a človek už nemohol mať priame spojenie s Tvorcom. Svet nemal zostať v úplnej beznádeji. Rebrík predstavuje Ježiša Krista ako budúceho prostredníka. Keby Kristus nebol svojimi zásluhami premostil priepasť, ktorú spôsobil hriech, anjeli by sa nemohli stýkať s padlými ľuďmi. Kristus spája slabého a bezmocného človeka so zdrojom večnej moci.PP 133.2

To všetko smel Jákob vidieť vo svojom obdivuhodnom sne. Niečo z tohto zjavenia pochopil okamžite, no o významných a tajuplných pravdách zjavenia uvažoval po celý život a stále lepšie chápal ich zmysel.PP 133.3

Jákob sa prebudil zo spánku v hlbokom nočnom tichu. Žiarivé postavy z videnia sa mu vytratili. Zahliadol len tmavé obrysy vzdialených kopcov a nad nimi majestát nebeskej klenby plnej jagavých hviezd. Pociťoval neklamnú istotu, že Boh je s ním. Ktosi neviditeľný ho svojou prítomnosťou zbavil samoty, preto povedal: „Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel... nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána.“ 1. Mojžišova 28,16.17.PP 133.4

„Jákob včasráno vzal kameň, ktorý si položil pod hlavu, vztýčil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom.“ Podľa zvyku označovať miesta významných udalostí, aj Jákob postavil pomník na pamiatku zvláštneho prejavu Božieho milosrdenstva, aby sa na tomto posvätnom mieste mohol zastaviť a vzývať Boha, kedykoľvek touto cestou opäť pôjde. Tomuto miestu dal meno Bétel alebo „Boží dom“. S hlbokou vďačnosťou si pripomínal zasľúbenie, že Boh bude s ním. Potom slávnostne sľúbil: „Ak Boh bude so mnou a bude ma chrániť na ceste, ktorú práve konám, ak mi dá chleba na jedenie a šaty na oblečenie a ak sa šťastne vrátim do svojho otcovského domu, tak Hospodin bude mojím Bohom. Tento kameň, čo som postavil ako posvätný stĺp, bude Božím domom a zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“ 1. Mojžišova 28,18-22.PP 133.5

Jákob sa tu nijako nesnažil vyjednávať o podmienkach. Hospodin mu už sľúbil blahobyt a Jákob svojím sľubom vyjadroval vďačnosť za prijaté uistenie o Božej láske a milosti. Jákob si uvedomoval, že Božie požiadavky musí uznať a na zvláštne znamenie prejavenej priazne musí dať odpoveď. Každé prijaté požehnanie od nás vyžaduje, aby sme Pôvodcovi všetkých požehnaní odpovedali. Kresťan by sa mal častejšie podívať do svojej minulosti a vďačne si pripomenúť, koľkokrát mu Boh pomohol, keď ho podoprel v skúške a ukázal mu východisko, keď všetko bolo temné, a ako ho v ochabnutí posilnil. Tieto dary by mal uznať ako dôkazy strážnej bdelosti nebeských anjelov. Pri týchto nespočetných požehnaniach by sa mal pokorne spýtať: „Čím sa odmením Hospodinovi za všetky jeho dobrodenia voči mne?“ Žalm 116,12.PP 134.1

Svoj čas, svoje schopnosti i svoj majetok by sme mali zasvätiť Bohu, ktorý nám všetky tieto požehnania zveril. Kedykoľvek prežijeme zvláštnu skúsenosť alebo nejakú neočakávanú pomoc, mali by sme v tom vidieť Božiu dobrotu a svoju vďačnosť vyjadriť nielen slovami, ale aj obeťami a darmi na jeho dielo, ako to urobil Jákob. Ak vieme ustavične prijímať Božie požehnania, mali by sme vedieť aj ustavične dávať.PP 134.2

Jákob povedal: „Zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“ Mali by sme sa my, čo sa smieme tešiť z plnosti poznania a predností evanjelia uspokojiť s tým, že budeme dávať menej než dávali tí, čo v minulosti žili v ťažších podmienkach? Či nie sú naše povinnosti väčšie, ak sa dnes smieme tešiť z väčších požehnaní? Ako málo si ich však ceníme! Aká nerozvážna je naša snaha matematicky vymeriavať čas, peniaze i lásku a porovnávať to s Božou nevystihnuteľnou láskou a s premnohými darmi Božej dobroty! Desiatky Kristovi! Aká to almužna, aká odrobina za to, čo sa nedá zaplatiť! Kristus nás z golgotského kríža vyzýva k bezmedznej oddanosti. Všetko, čo máme, všetko, čím sme, máme zasvätiť Bohu.PP 134.3

Jákob pokračoval v ceste „do krajiny synov východu“ s novou neochvejnou vierou v Božie zasľúbenia a s istotou, že ho sprevádzajú a ochraňujú Boží anjeli. Prišiel však celkom inak ako Abrahámov posol pred necelým storočím. Abrahámov sluha prišiel s početným sprievodom na ťavách s drahými zlatými a striebornými darmi. Izákov syn prichádzal ako bosý osamelý pútnik, ktorý okrem svojej palice nemá nič. Podobne ako Abrahámov sluha aj Jákob sa zastavil pri studni a tam stretol mladšiu Lábanovu dcéru Ráchel. V tomto prípade poslúžil Jákob, keď odvalil zo studne kameň a napojil stádo. Ráchel potom oznámil, že sú príbuzní, a ona ho pozvala do otcovho domu. Jákob síce prišiel bez sprievodu a s holými rukami, ale v priebehu niekoľkých týždňov sa prejavila jeho usilovnosť a zručnosť, takže dostal ponuku, aby zostal. Dohodli sa, že za ruku Ráchel bude Lábanovi slúžiť sedem rokov.PP 134.4

V tých časoch bývalo zvykom, že pred potvrdením svadobnej zmluvy ženích zaplatí otcovi určitú čiastku peňazí, alebo inú primeranú hodnotu. Mal to byť určitý záväzný prísľub manželstva. Otcovia dievčat mienili, že nie je isté zveriť šťastie svojich dcér mužom, ktorí by nedávali záruku, že rodinu budú vedieť uživiť. Ak neboli dosť usilovní, potom bola oprávnená obava, že život s takým mužom nebude úspešný. Kto však za ženu nemal čím zaplatiť, mohol za dcéru, ktorú miloval, u otca pracovať. Dĺžka služby sa merala výškou požadovanej ceny za nevestu. Ak budúci zať slúžil verne a ak sa ukázalo, že aj inak je to človek súci a schopný, dostal dcéru za ženu. Otec jej dal pri svadbe veno v hodnote služby jej nastávajúceho manžela. V prípade Ráchel a Ley si však Lában hodnotu odslúženého vena sebecky ponechal. Vyzradili to jeho dcéry krátko pred odchodom z Mezopotámie, keď povedali: „Veď nás predal a aj peniaze za nás úplne strovil.“ 1. Mojžišova 31,15.PP 135.1

Aj keď tento prastarý zvyk býval niekedy, ako v prípade Lábanovom, zneužitý, mal svoju dobrú stránku. Ak budúci zať musel za nevestu slúžiť, predišlo sa unáhlenej svadbe a bola možnosť presvedčiť sa o stálosti jeho lásky a spôsobilosti uživiť rodinu. Keďže dnes je postup celkom opačný, následky bývajú žalostné. Neraz sa stáva, že dnešní mladí ľudia nemávajú dostatok príležitostí navzájom poznať svoje zvyky a záľuby a v každodennom živote sú si vlastne ešte cudzí i napriek tomu, že pred oltárom zložili sobášny sľub. Mnohí potom zisťujú, že sa vlastne k sebe nehodia a ich spoločný život býva doživotným trápením. Manželka a deti neraz trpia následkom manželovej a otcovej lenivosti či rôznych zlozvykov. Keby sa prípadný budúci zať mal pred uzavretím manželstva podrobiť určitej skúške, mohlo by sa zabrániť mnohému nešťastiu.PP 135.2

Sedem rokov verne slúžil Jákob za Ráchel a tých sedem rokov služby sa mu javilo „len ako niekoľko dní, lebo ju miloval“. 1. Mojžišova 29,20. Sebecký a chamtivý Lában, ktorý chcel aj ďalej využívať tak usilovného pomocníka, Jákoba kruto oklamal, keď namiesto Ráchel poslal k nemu Leu. Spolupáchateľkou tohto podvodu bola aj Lea a Jákob cítil, že ju preto nemôže milovať. Keď mu to Jákob vyčítal, ponúkol mu Ráchel pod podmienkou ďalších siedmich rokov služby. Lában žiadal Jákoba, aby sa nezriekal Ley, pretože rodina by sa za to musela hanbiť. Jákob sa tým dostal do krajne trápnej a tiesnivej situácie. Nakoniec sa však rozhodol, že si Leu ponechá a s Ráchel sa ožení. Ráchel miloval viac než Leu, čo v Lee podnecovalo nenávisť a žiarlivosť. Rivalita žien-sestier strpčovala Jákobovi život.PP 135.3

Dvadsať rokov zostal Jákob v Mezopotámii a pracoval u Lábana, ktorý nebral nijaký zreteľ na ich príbuzenské zväzky a Jákoba chcel čo najviac využiť pre seba. Za svoje dve dcéry žiadal štrnásť rokov namáhavej práce a v ďalších rokoch desaťkrát zmenil Jákobovu mzdu. No Jákob mu aj napriek tomu slúžil usilovne a verne. Z jeho slov pri poslednom rozhovore s Lábanom je zrejmé, akú vytrvalú starostlivosť venoval zveľadeniu majetku svojho chamtivého pána: „Už je tomu dvadsať rokov, čo som u teba: tvoje bahnice a kozy nikdy nezvrhli, a z baranov tvojho stáda som nejedával. Nedonášal som ti, čo zver roztrhala, sám som nahrádzal škodu, odo mňa si požadoval, čo mi ukradli vo dne, i to, čo mi ukradli v noci. Stávalo sa, že ma vo dne morila horúčosť a v noci mráz, a spánok unikal mojim očiam.“ 1. Mojžišova 31,38-40.PP 136.1

Pastier musel strážiť svoje stáda cez deň i v noci, pretože ich ohrozovali zlodeji a dravá zver. Jedných i druhých bolo vtedy veľa a ich bezočivosť nepoznala medze. V stádach, ktoré pastier neustrážil, vedeli napáchať veľké škody. Za všetky straty niesol zodpovednosť sám Jákob, aj keď mal pri strážení veľkých Lábanových stád viacerých pomocníkov. V niektorých obdobiach musel byť ustavične pri stáde. Musel dohliadnuť na to, aby počas sucha dobytok netrpel smädom a aby v zimných mesiacoch zvieratá nemrzli. Jákob ako hlavný pastier dohliadal na službu pomocných pastierov a sluhov. Za stratu ovce zodpovedal on. Ak stádo nebolo náležite opatrené, na zodpovednosť volal sluhov.PP 136.2

Pisatelia biblických záznamov pri znázorňovaní niektorých vzácnych právd použili príklady z pastierskeho života plného usilovnej práce, starostlivosti a súcitu s bezmocnými zvieratami pod strážnou službou pastiera. Kristus býva označovaný za Dobrého pastiera svojho ľudu. On totiž videl, že po páde človeka do hriechu sú jeho ovce pre svoje hriechy odsúdené na zahynutie. V snahe zachrániť zblúdilých opustil slávu a nádheru, ktorú mal u svojho Otca. V prorockej predpovedi o ňom čítame: „Stratené vyhľadám, porozháňané zavrátim, poranené obviažem a choré posilním.“ „Zachránim svoje ovce, aby už neboli korisťou.“ „Nebude ich žrať divá zver.“ Ezechiel 34,16.22.28. Jeho hlas môžu počuť tí, ktorých volá k sebe s prísľubom, že im bude „stanom na zatienenie pred horúčavou vo dne ako útočisko a skrýša pred lejakom a dažďom“. Izaiáš 4,6. Kristova starostlivosť o stádo je neúnavná. Posilňuje slabých, pomáha trpiacim, do náručia berie a k srdcu túli jahniatka. Jeho ovce ho milujú. „Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ján 10,5.PP 136.3

Kristus hovorí: „Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa.“ Ján 10,11-14.PP 137.1

Kristus ako hlavný pastier zveruje starostlivosť o svoje stádo svojim služobníkom ako pomocným pastierom s príkazom, aby oň dbali s takým záujmom, aký prejavuje sám, a aby cítili krajnú zodpovednosť za stádo, ktoré im zveril do opatery. Naliehavo ich žiadal, aby stádo svedomito pásli, posilňovali slabých, podopierali unavených a chránili ho pred dravými vlkmi.PP 137.2

Kristus v záujme záchrany svojich oviec obetoval vlastný život a svojich pomocných pastierov odkazuje na svoju príkladnú lásku. „Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho“, nemáva opravdivý záujem o stádo. Pracuje len za mzdu a stará sa len o seba. Sleduje vlastný zisk a záujmy zverencov sú mu ľahostajné. V prípade nebezpečenstva stádo opustí a zuteká.PP 137.3

Apoštol Peter napomína spolubratov v pastierskej službe: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda.“ 1. Petra 5,2.3. Pavol napísal: „Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo.“ Skutky apoštolov 20,28.29.PP 137.4

Apoštol karhá tých, čo ochranu a starostlivosť ako údel pastierskeho poslania pokladajú za nepríjemné bremeno: „Nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne.“ 1. Petra 5,2. Hlavný pastier všetkých neverných sluhov prepustí. Kristus vykúpil cirkev svojou krvou a každý pastier by si mal uvedomiť, že za ovce, ktoré mu boli zverené do opatery, bola prinesená nekonečná obeť. V každej ovci by mal vidieť nevyčísliteľnú hodnotu a nemal by ochabnúť v úsilí starať sa o ne tak, aby boli zdravé a cítili sa dobre. Kristovým duchom preniknutý pastier bude nasledovať Kristov príklad sebazapieravého, vytrvalého úsilia pre blaho zvereného stáda. Ovce pod jeho starostlivou opaterou budú spokojné.PP 137.5

Nakoniec budú všetci povolaní vydať počet zo svojej služby. Pán sa každého pastiera spýta: „Kdeže je stádo, čo ti bolo zverené, tvoje nádherné ovce?“ Jeremiáš 13,20. Verní pastieri budú bohato odmenení. „Keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.“ 1. Petra 5,4.PP 138.1

Jákob, unavený službou u Lábana, sa konečne rozhodol vrátiť sa do Kanaánu, a preto svojmu svokrovi povedal: „Prepusť ma, rád by som odišiel domov do svojej krajiny. Daj mi moje ženy, za ktoré som ti slúžil, i moje deti, aby som mohol ísť; veď ty vieš, ako som ti slúžil.“ Lában však prehováral Jákoba, aby zostal. Povedal mu: „Spoznal som, že Hospodin ma kvôli tebe požehnáva.“ 1. Mojžišova 30,25-27. Uvedomil si, že jeho majetok pod Jákobovým dohľadom sa očividne rozhojnil.PP 138.2

Jákob mu povedal: „To málo, čo si mal pred mojím príchodom, sa hojne zveľadilo.“ Časom začal Lában závidieť Jákobovi, ktorý sa „nesmierne vzmohol, mal veľké stáda, slúžky aj sluhov, ťavy aj osly“. Nielen Lában, ale aj jeho synovia závideli Jákobovi, ktorý sa dopočul o ich zlomyseľných slovách: „Jákob pobral všetko, čo mal náš otec, a všetko naše bohatstvo získal z toho, čo patrilo nášmu otcovi.“ „A Jákob na Lábanovej tvári zbadal, že už nie je k nemu taký ako predtým.“ 1. Mojžišova 30,30.43; 31,1.2.PP 138.3

Jákob by bol už dávno opustil svojho podvodníckeho príbuzného, keby sa nebol obával stretnutia s Ézavom. Teraz si uvedomil, že sa musí obávať aj Lábanových synov, ktorí jeho majetok pokladali za svoj vlastný a mohli ho oň pripraviť násilím. Ocitol sa naozaj v ťažkom položení a nevedel, čo má robiť. Stále však myslel na láskyplné zasľúbenie z Bétela. Obrátil sa teda k Bohu a prosil ho o radu. V sne počul odpoveď na svoju prosbu: „Vráť sa do krajiny svojich otcov, do svojho rodiska, a ja budem s tebou.“ 1. Mojžišova 31,3.PP 138.4

Počas Lábanovej neprítomnosti sa Jákobovi naskytla príležitosť odísť. Náhlivo teda so svojimi ženami, deťmi, sluhami a všetkými stádami prešiel cez rieku Eufrat a zamieril ku Gileádu na hraniciach Kanaánu. Po troch dňoch sa však Lában dozvedel o ich úteku a začal ich prenasledovať. Na siedmy deň ich cesty utečencov dobehol. V hneve sa rozhodol donútiť ich k návratu. Keďže mal početne väčší i silnejší sprievod, nepochybne sa mu to mohlo podariť. Utečenci boli ohrození.PP 138.5

Lában však svoj zámer neuskutočnil, pretože sám Boh sa zastal svojho služobníka. Lában povedal: „Mal by som dosť moci urobiť vám zle, ale minulej noci mi Boh vašich otcov povedal toto: Chráň sa akokoľvek dohovárať Jákobovi!“ 1. Mojžišova 31,29. Lában teda nemal nútiť Jákoba k návratu, ani ho nemal na to navádzať lákavými ponukami.PP 139.1

To, čo patrilo dcéram ako výkupné za ne, Lában im nedal a s Jákobom vždy vyjednával podvodne a tvrdo. S príznačnou pretvárkou mu teraz vytýkal jeho tajný útek, čím mu údajne znemožnil vystrojiť im hostinu a rozlúčiť sa s dcérami a vnúčatmi.PP 139.2

Jákob však vo svojej odpovedi otvorene poukázal na Lábanovo sebecké a chamtivé správanie a vyzval ho, aby dosvedčil, ako verne a poctivo mu slúžil. Povedal: „Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abrahámov a ten, ktorého sa bál Izák, veru by si ma bol prepustil naprázdno, ale Boh videl moje trápenie i lopotu mojich rúk, preto ťa minulej noci napomenul.“ 1. Mojžišova 31,42.PP 139.3

Keďže Lában uvedené skutočnosti poprieť nemohol, navrhol, aby uzavreli zmluvu. Jákob súhlasil a na znamenie toho navŕšili hromadu kamenia. Lában ju potom nazval „Gal-Ed“ alebo „Micpá“, to jest „pozorovateľňa“, a povedal: „Nech Hospodin dozerá na mňa a na teba, keď sa rozídeme.“ 1. Mojžišova 31,49.PP 139.4

Potom Lában povedal Jákobovi: „Tu je hromada a tu je posvätný stĺp, ktorý som vztýčil medzi mnou a tebou; táto hromada bude svedkom, svedkom bude i tento posvätný stĺp, že neprejdem za túto hromadu k tebe, ani ty neprejdeš za túto hromadu a za tento posvätný stĺp ku mne so zlým úmyslom. Boh Abrahámov a Boh Náchorov, Boh ich otcov, nech súdi medzi nami. A Jákob prisahal na toho, ktorého sa bál jeho otec Izák.“ 1. Mojžišova 31,51-53. Nato usporiadali spoločnú hostinu. Noc sa minula v priateľskom rozhovore a na úsvite sa Lában so svojím sprievodom vydal na cestu domov. Touto rozlúčkou sa skončilo akékoľvek spojenie medzi Abrahámovými deťmi a obyvateľmi Mezopotámie.PP 139.5