36. kapitola — Na púšti

Izraelci sa na šírej zapadlej púšti takmer na štyridsať rokov stratili z dohľadu. Mojžiš hovorí: „Putovanie z Kádeš-Barnéy až po potok Zered trvalo tridsaťosem rokov, kým z tábora nevyhynulo celé pokolenie bojovníkov, ako im prisahal Hospodin. Aj ruka Hospodinova doľahla na nich, aby ich vyhubila z tábora až po ich úplné vykynoženie.“ 5. Mojžišova 2,14.15.PP 302.1

Po celé tie roky ľud stále počúval, že musí znášať Boží trest. Svojou vzburou v Kádeši Izraelci dali zrejme najavo, že Boha zavrhujú; Boh teda dočasne zavrhol ich. Odvtedy, čo sa spreneverili jeho zmluve, nedostávali už zmluvné znamenie – obriezku. Túžbou po krajine, v ktorej boli zotročení, dali jasne najavo, že slobodu si nezaslúžia, a preto nemuseli zachovávať príkaz o svätení sviatku Veľkej noci, ustanoveného na pamiatku ich vyslobodenia z otroctva.PP 302.2

Vo svätostánku sa bohoslužba konala ďalej, čo svedčilo o tom, že Boh svoj ľud celkom neopustil. O jeho potreby sa stále prozreteľne staral. Mojžiš o tom napísal: „Hospodin, tvoj Boh, ťa požehnal pri každom diele tvojich rúk. Pozná tvoje putovanie po tejto veľkej púšti; už štyridsať rokov je Hospodin s tebou, nemal si v ničom nedostatku.“ 5. Mojžišova 2,7. Nehemiáš zaznamenal chválospev levítov, ktorý živo vystihuje Božiu starostlivosť o Izraelcov, ktorá sa prejavovala v týchto rokoch zavrhnutia a vyhnanstva: „Ty si ich v svojom prehojnom milosrdenstve neopustil na púšti. Vo dne neodstúpil od nich oblak, aby ich viedol cestou, a ohnivý stĺp im v noci neprestal svietiť na cestu, ktorou mali ísť. Dal si im svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu. Ich ústam si neodoprel svoju mannu a dal si im vodu, keď mali smäd. Štyridsať rokov si ich opatroval na púšti; nemali nedostatku. Plášte sa im nezodrali, ani nohy im nenapuchli.“ Nehemiáš 9,19-21.PP 302.3

Putovanie púšťou nebolo len trestom kvôli tým, čo sa búrili a reptali, ale bolo aj tvrdým výcvikom nového pokolenia, ktorým sa pripravoval na vstup do zasľúbenej krajiny. Mojžiš o tom zaznamenal: „Ako vychováva človek svojho syna, tak Hospodin, tvoj Boh, vychováva teba,“ „aby ťa pokoril, vyskúšal a aby poznal, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy alebo nie. Pokoril ťa a dopustil na teba hlad a sýtil ťa mannou, ktorú si nepoznal a ktorú nepoznali ani tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových.“ 5. Mojžišova 8,5.2.3.PP 302.4

„Našiel ho v pustej krajine, kde nevzhľadná divočina vyje, ujal sa ho, staral sa oň, chránil si ho sťa zrenicu oka.“ „V každom ich súžení mal aj on súženie, a anjel jeho tváre ich ochraňoval vo svojej láske a vo svojej ľútosti ich on vykúpil, pestoval ich a nosil ich po všetky dni veku.“ 5. Mojžišova 32,10; Izaiáš 63,9.PP 303.1

Jedinými správami o živote Izraelcov na púšti sú záznamy o ich vzburách proti Hospodinovi. Pri Kórachovom povstaní bolo zabitých štrnásťtisíc Izraelcov. O pohŕdaní božskou mocou svedčia aj niektoré ojedinelé prípady.PP 303.2

Pri istej príležitosti syn izraelskej matky a otca Egypťana, čo vyšli z Egypta, odišiel z miesta určeného pre primiešancov a vošiel do izraelského tábora, kde si nárokoval právo postaviť si stan. Boží zákon to však nedovoľoval; potomkovia Egypťanov nesmeli totiž až do tretieho pokolenia bývať medzi Izraelcami. Medzi ním a jedným Izraelcom vznikol spor a sudcovia ho rozhodli proti priestupníkovi. Nad rozhodnutím sa previnilec tak rozzúril, že v návale hnevu preklial sudcu a rúhal sa Božiemu menu. Okamžite bol predvedený pred Mojžiša. Mojžiš poznal prikázanie „kto by preklínal otca alebo matku, prepadne smrti“. 2. Mojžišova 21,17. Tento prípad však nespadal pod žiadne prikázanie. Šlo o zločin tak strašný, že Mojžiš sa musel obrátiť k Bohu s prosbou o riešenie. Priestupník bol uväznený a musel čakať, kým sa neprejaví Božia vôľa. Rozsudok vyslovil sám Boh; rúhač mal byť na Boží príkaz z tábora vyvedený a ukameňovaný. Tí, čo boli svedkami jeho hriechu, dotkli sa rukou jeho hlavy, čím dosvedčili, že obvinenie je pravdivé. Svedkovia potom prví hodili naňho kamene a k výkonu trestu sa pridali aj ďalší z prítomných.PP 303.3

Podobné zločiny sa mali v budúcnosti trestať podľa vyhláseného zákona: „Každý, kto prekľaje svojho Boha, ponesie svoj hriech. Kto by sa rúhal menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť; nech ho celý zbor ukameňuje. Nech je vydaný na smrť cudzinec i domorodec, ak sa rúha Božiemu menu.“ 3. Mojžišova 24,15.16.PP 303.4

Sú ľudia, čo pochybujú o láske a spravodlivosti Boha, ktorý tak prísne tresce za výroky vyslovené v návale hnevu. V záujme lásky a spravodlivosti treba všetkým jasne ukázať, akým veľkým hriechom sú slová vyrieknuté v zlosti. Potrestanie prvého previnilca malo byť ostatným výstrahou, že Božie meno treba mať v úcte. Keby hriech onoho priestupníka zostal bez potrestania, škodlivo by to ovplyvnilo morálku ostatných a následkom toho by mohlo zahynúť mnoho ľudí.PP 303.5

Tí, čo sa pripojili k Izraelcom pri ich odchode z Egypta, boli príčinou ustavičných nedorozumení a zdrojom pokušenia. Tvárili sa, že už neslúžia modlám a že ctia pravého Boha. Ich predošlá výchova a skúsenosti im však tak poznačili povahu a návyky, že boli viac-menej presiaknutí modlárstvom a poškvrnení neúctou k Bohu. Práve oni najčastejšie vyvolávali spory, stále sa na niečo sťažovali a celý tábor znepokojovali svojimi modlárskymi zvykmi a reptaním proti Bohu.PP 304.1

Krátko po návrate Izraelcov na púšť sa vyskytol prípad prestúpenia príkazu o sobote za obzvlášť priťažujúcich okolností. Hospodinovo vyhlásenie, že Izraelcov vydedí, vyvolalo vzburu. Istý Izraelec v hneve nad tým, že nesmel vojsť do Kanaánu, bol odhodlaný neposlúchnuť Boží zákon a odvážil sa zjavne prestúpiť štvrté prikázanie. V sobotu vyšiel zbierať drevo. Izraelci mali prísne zakázané v sobotu klásť oheň. Zákaz sa nevzťahoval na Kanaán, kde chladnejšie podnebie vyžadovalo, aby ľudia oheň používali. V teplej púšti však oheň nepotrebovali. Čin tohto muža bol teda zámerným a opovážlivým prestúpením štvrtého prikázania. Tento hriech nebol spáchaný v roztržitosti či nevedomosti, ale z vyzývavej bezočivosti.PP 304.2

Muž bol pristihnutý pri čine a predvedený pred Mojžiša. Trest smrti za prestúpenie soboty bol známy, no nevedelo sa, aký spôsob smrti treba použiť. Mojžiš predniesol prípad Hospodinovi a dostal príkaz: „Ten muž má byť vydaný na smrť! Nech ho celý zbor ukameňuje vonku za táborom.“ 4. Mojžišova 15,35. Hriech rúhania sa Bohu a zámerné prestúpenie príkazu o sobote sa trestali rovnako, pretože oba hriechy sú výrazom pohŕdania Božou autoritou.PP 304.3

Dnes mnohí odmietajú zachovávať sobotu v domnení, že ide o židovské ustanovenie a tvrdia, že keby ju bolo treba zachovávať, musel by za prestúpenie tohto prikázania platiť aj trest smrti. Vieme, že rúhanie sa Bohu bývalo trestané rovnako ako prestúpenie soboty. Máme teda usudzovať, že ani tretie prikázanie sa nemusí dodržiavať, lebo sa vzťahuje iba na Židov? Trest smrti sa však nevzťahuje len na prestúpenie štvrtého prikázania, ale aj na prestúpenie tretieho, piateho, ba na prestúpenie takmer každého z desiatich prikázaní. Boh nemusí prestúpenie svojho zákona postihovať časnými trestami; slovo Božie však hovorí, že odplatou za hriech je smrť. Pri poslednom súde bude zjavné, že odplatou tým, čo prestupovali sväté Božie ustanovenia, je smrť.PP 304.4

Svätú povinnosť zachovávania soboty pripomínal Izraelcom počas celého štyridsaťročného pobytu na púšti zázrak manny. Ani to ich však neviedlo k poslušnosti. Túto povinnosť sa síce neodvažovali narúšať tak zjavne a opovážlivo ako tento potrestaný priestupník, no štvrté prikázanie zachovávali veľmi nedbalo. Boh ústami svojho proroka oznámil: „Soboty moje veľmi znesvätili.“ Ezechiel 20,13. To bol jeden z dôvodov, prečo prvé pokolenie Izraelcov nesmelo vojsť do zasľúbenej krajiny. Z tohto sa však nepoučili ani ich deti. Počas štyridsiatich rokov svojho putovania zanedbávali sobotu natoľko, že Boh im po príchode do Kanaánu oznámil, že po pobyte v zasľúbenej krajine budú rozohnaní medzi pohanov.PP 304.5

Z Kádeša sa Izraelci vrátili na púšť a pred skončením tohto obdobia „v prvom mesiaci, keď Izraelci, celý zbor, prišli na púšť Cín, ľud sa usadil v Kádeši“. 4. Mojžišova 20,1.PP 305.1

Tam zomrela Mária a tam ju aj pochovali. Od radostnej chvíle, ktorú prežili na brehoch Červeného mora, keď spevom a kolotancom oslavovali Hospodinovo víťazstvo, až po hroby na púšti, ktorými zakončili svoju celoživotnú púť – taký bol údel početného zástupu, čo vyšiel plný veľkých nádejí z Egypta. Hriech im odtrhol od úst kalich požehnania. Poučí sa z toho budúce pokolenie?PP 305.2

„Jednako ďalej hrešili a neverili jeho divom... keď ich vraždil, pýtali sa naňho a Boha znova hľadali; rozpomenuli sa, že Boh im je skalou a Najvyšší, Boh ich vykupiteľom.“ Žalm 78,32.34.35. No napriek tomu sa k Bohu nevracali úprimne. Aj keď tiesnení nepriateľmi hľadali uňho pomoc, lebo len on ich mohol zachrániť, predsa „ich srdce pevne nestálo pri ňom, nedržali sa verne jeho zmluvy, on však bol milosrdný, odpúšťal a nevyhubil ich; mnohokrát odvrátil svoj hnev... pamätal, že sú telo, dych, ktorý odchádza a nevracia sa“. Žalm 78,32-39.PP 305.3