13. kapitola — Skúška viery

Abrahám prijal zasľúbenie o synovi bez námietok, no nečakal kým Boh splní svoje slovo, kedy a ako sám uzná za vhodné. Boh nesplnil svoj sľub okamžite, pretože chcel vyskúšať, či Abrahám verí v jeho moc. Keďže Sára nevedela pochopiť, že by vo svojom vysokom veku mohla porodiť, navrhla plán, ako splniť Boží zámer. Podľa tohto plánu si Abrahám vezme jednu z jej slúžok za svoju druhú ženu. V tom čase bolo mnohoženstvo tak rozšírené, že sa už nepokladalo za hriech. Aj keď bolo porušením Božieho prikázania a ohrozovalo posvätnosť a pokoj rodinných vzťahov. Abrahámov vzťah s Hagarou mal neblahé následky nielen pre jeho domácnosť, ale pre všetky ďalšie pokolenia.PP 103.1

Hagare lichotilo, že sa stala Abrahámovou ženou. Dúfala, že Abrahám ju urobí zakladateľkou veľkého národa. Spyšnela a začala pohŕdať svojou paňou. Vzájomná žiarlivosť narušila pokoj predtým šťastnej rodiny. Abrahám musel počúvať sťažnosti oboch žien a márne sa usiloval o predošlú zhodu medzi nimi. Aj keď si Hagaru vzal len na Sárine naliehavé prosby, teraz musel počúvať jej výčitky, že všetko to zapríčinil on sám. Naliehala, aby vyhnal jej sokyňu. S tým však Abrahám nesúhlasil, lebo Hagar sa mala stať matkou jeho dieťaťa, a ako dúfal, mala byť matkou jeho zasľúbeného syna. Abrahám radil Hagare, aby ako Sárina slúžka aj ďalej poslúchala svoju paniu. Hrdosť však nedovoľovala Hagare znášať Sárino neláskavé správanie, ktoré aj sama vyvolávala svojimi nárokmi. „Keď potom Sára tvrdo nakladala s ňou, tá ušla od nej.“ 1. Mojžišova 16,6.PP 103.2

Hagar sa vydala cestou na púšť, a keď tam sama opustená pri studni odpočívala, v ľudskej podobe sa jej zjavil Boží anjel, ktorý ju oslovil: „Hagar, dievka Sárina,“ čím jej pripomenul jej služobné povinnosti, a prikázal jej: „Vráť sa k svojej panej a pokor sa pod jej ruku!“ 1. Mojžišova 16,8.9. K výčitke pridal aj slová útechy: „Hospodin počul o tvojom trápení.“ „Veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať.“ Na večnú pamiatku Božej milosti ju anjel vyzval, aby svojmu dieťaťu dala meno Izmael, to jest „Boh počuje“. 1. Mojžišova 16,11.10.PP 103.3

Takmer v sto rokoch dostal Abrahám opätovný prísľub syna s uistením, že matkou budúceho dediča bude Sára. No Abrahám tento prísľub nepochopil. Okamžite myslel na Izmaela a nazdával sa, že Boží úmysel sa splní cez neho. Keďže mal svojho syna rád, zvolal: „Kiežby len Izmael žil pod tvojím dohľadom!“ Znova však dostal prísľub, ktorý nemohol nepochopiť: „Tvoja žena Sára ti porodí syna; dáš mu meno Izák a ja ustanovím svoju zmluvu s ním.“ Boh však splnil aj prianie otcovo. „Ale aj ohľadom Izmaela som ťa vypočul. Požehnal som ho... Vytvorím z neho veľký národ.“ 1. Mojžišova 17,20.PP 103.4

Narodenie Izáka, ako splnenie vrcholnej nádeje po celoživotnom čakaní, bolo pre všetkých radosťou. Pre Hagaru bola však táto udalosť zmarením jej ctibažných zámerov. Izmaela, ktorý medzitým povyrástol, pokladali všetci v tábore nielen za dediča Abrahámovho bohatstva, ale aj za dediča požehnania prisľúbeného jeho potomkom. Ten teraz musel ustúpiť. Sklamanie vyvolalo v ňom i v jeho matke nenávisť k Sárinmu dieťaťu. Ich žiarlivosť vyvrcholila pri pohľade na radosť pri jeho narodení. Došlo to tak ďaleko, že Izmael sa zjavne vysmieval dedičovi Božích zasľúbení. Sára videla v Izmaelovej vzdorovitej povahe ustavičný zdroj nezhôd, a preto žiadala Abraháma, aby Hagaru a Izmaela poslal z tábora preč. Patriarchu to veľmi zarmútilo. Ako má vyhnať svojho syna Izmaela, ktorého stále veľmi miluje? V tomto svojom ťažkom položení úpenlivo prosil o Boží pokyn. Pán mu prostredníctvom svojho anjela kázal splniť Sárino prianie. Ak chcel obnoviť súlad a pokoj v rodine, nemala mu v tom brániť ani láska k Izmaelovi a k Hagare. Anjel ho potešil prísľubom, že Boh nezabudne na Izmaela ani po jeho odchode z otcovského domu. Bude ho chrániť a Izmael sa stane otcom veľkého národa. Abrahám splnil príkaz anjela, aj keď to nebolo bez bolesti. Otcovo srdce zvieral nevýslovný žiaľ, keď Hagaru a jej syna posielal preč.PP 104.1

Poučenie pre Abraháma o posvätnosti manželského zväzku je trvalým poučením pre všetkých. Podľa neho treba práva tohto zväzku a jeho šťastie starostlivo strážiť aj za cenu veľkých obetí. Abrahámovou jedinou pravou ženou bola Sára. O svoje práva ženy a matky sa nemala deliť so žiadnou inou ženou. Svojho manžela si vysoko vážila, a preto ju v tomto ohľade Nová zmluva dáva za príklad. Nechcela však, aby sa Abrahám o svoju lásku delil s inou, a Hospodin ju nepokarhal za to, že svojho muža žiadala, aby jej sokyňu vyhnal. Nerozvážnosť, ktorá viedla k spojeniu s Hagarou, spočívala v Abrahámových a Sáriných pochybnostiach o Božej moci.PP 104.2

Boh povolal Abraháma za otca veriacich, a preto mal byť jeho život príkladom viery ďalším pokoleniam. No Abrahámova viera nebola ešte dokonalá. Slabosť svojej viery prejavil nielen vtedy, keď zatajil, že Sára mu je ženou, ale aj svojím vzťahom s Hagarou. Ak sa však Abrahámova viera mala zaskvieť vo svojej dokonalosti, musela prejsť ďalšou skúškou – skúškou najťažšou, akú kedy človek musel podstúpiť. V nočnom videní dostal príkaz, aby šiel do krajiny Mórija a aby tam obetoval svojho syna ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom sa dozvie.PP 104.3

Abrahám mal v čase tohto príkazu stodvadsať rokov. Jeho vrstovníci ho už pokladali za starca. Kým bol mladý a silný, vedel znášať ťažkosti a odrážať nebezpečenstvá; teraz však už mladosť bola dávno preč. Muž v plnej sile vie smelo zdolávať prekážky a znášať príkoria; čím viac sa však blíži k hrobu, tým tiesnivejšie mu to zviera srdce. Abrahám mal podľa Božej vôle prejsť poslednou a najťažšou skúškou práve vtedy, keď pod ťarchou rokov a po všetkých prežitých strastiach a útrapách túžil po odpočinku.PP 105.1

Patriarcha býval v Beér-Šebe, kde si ho každý ctil a kde žil v blahobyte. Bol veľmi bohatý a okolití vládcovia si ho vážili ako mocné knieža. Na rozsiahlych rovinách okolo tábora sa pásli tisíce jeho oviec a veľké čriedy dobytka. Jeho správcovia tu mali stany a tu boli aj príbytky jeho verných sluhov. Pri ňom rástol a mužnel i jeho zasľúbený syn. Akoby ho nebo požehnávalo za život plný trpezlivého očakávania a dlho odkladaného splnenia nádeje.PP 105.2

V poslušnej viere odišiel Abrahám zo svojho rodiska, kde zanechal hroby otcov i príbytok svojich príbuzných. Krajinou prisľúbeného dedičstva putoval ako cudzinec. Veľmi dlho čakal narodenie sľúbeného dediča. Na Boží pokyn poslal preč svojho syna Izmaela. Teraz, keď vytúžený syn dosiahol mužný vek a keď si patriarcha myslel, že sa mu splnili nádeje, stojí pred ťažšou skúškou, než boli všetky doterajšie.PP 105.3

Nikto nepochybuje, že príkazné slová museli patriarchovo srdce zovrieť úzkosťou: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ... a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť.“ 1. Mojžišova 22,2. Izák bol svetlom Abrahámovej domácnosti, no predovšetkých dedičom zasľúbeného požehnania. Keby tohto svojho syna mal stratiť následkom nehody či choroby, srdce milujúceho otca by mu od žiaľu muselo puknúť. Jeho šedivú hlavu by zármutok ešte viac nachýlil. Teraz mal na Boží príkaz vlastnou rukou preliať krv tohto syna. Príkaz mu pripadal nielen strašný, ale aj nesplniteľný.PP 105.4

Pokušiteľ mu pohotovo našepkával, že určite bol oklamaný, pretože Boží zákon prikazuje: „Nezabiješ“ a Boh by nežiadal to, čo raz zakázal. Keď Abrahám vyšiel zo stanu a podíval sa na pokojnú nádheru jasného neba, pripomenul si zasľúbenie, ktoré dostal takmer pred päťdesiatimi rokmi, že jeho potomstva bude nespočetne mnoho ako hviezd. Ak sa má zasľúbenie splniť cez Izáka, prečo by mal tento syn zomrieť. Abrahám takmer uveril, že sa mohol zmýliť. V pochybnostiach a v tiesni padol na zem a vrúcne, ako nikdy predtým, prosil o uistenie, či túto strašnú povinnosť musí vykonať. Rozpomenul sa na anjelov, ktorí mu zjavili Boží zámer zničiť Sodomu a súčasne mu oznámili narodenie syna Izáka. Šiel na miesto, kde sa niekoľkokrát stretol s nebeskými poslami v nádeji, že sa azda znova s nimi stretne a dostane ďalší pokyn. Neprišiel mu však nikto pomôcť. Zdalo sa mu, že sa prepadol do tmy. V ušiach mu stále znel Boží príkaz: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ.“ Tento príkaz bolo treba poslúchnuť a Abrahám nemal odvahu otáľať. Svitalo a on sa musí vydať na cestu.PP 105.5

Vrátil sa do stanu a šiel k lôžku, na ktorom Izák spal hlbokým a pokojným spánkom mladíckej nevinnosti. Otec sa na chvíľu zadíval do milej tváre svojho syna a rozochvel sa. Potom odišiel k Sáre, ktorá tiež spala. Má ju zobudiť, aby ešte raz mohla objať svoje milované dieťa? Má jej oznámiť Boží príkaz? Hľadal u nej úľavu pre svoje srdce a chcel si s ňou rozdeliť strašné bremeno zodpovednosti. Váhal však v obave, že by mu v plnení Božieho príkazu mohla brániť. Izák bol jej potešením a pýchou. Jej život bol s ním natoľko spätý, že by materinská láska mohla túto obeť odoprieť.PP 106.1

Abrahám nakoniec svojho syna predsa len zobudil a oznámil mu, že dostal príkaz na vzdialenom vrchu priniesť obeť. Izák často sprevádzal otca k obetným oltárom, ktoré otec na svojich cestách postavil. Preto ho táto výzva nijako neprekvapila. Príprava na cestu netrvala dlho. Na osla naložili drevo a s dvoma sluhami sa vydali na pochod.PP 106.2

Otec so synom šli vedľa seba bez jediného slova. Patriarcha rozmýšľal o svojom desivom tajomstve a na rozhovor ani nepomyslel. Uvažoval skôr o Izákovej milujúcej matke a o dni, keď sa k nej vráti bez syna. Vedel, že ak synovi vezme život, smrteľne tým zraní jej srdce.PP 106.3

Najdlhší deň Abrahámovho života sa chýlil ku koncu. Kým jeho syn a obaja sluhovia spali, patriarcha sa celú noc modlil, pričom stále dúfal v príchod nejakého nebeského posla, ktorý by mu oznámil koniec tejto mučivej skúšky a dal by mu pokyn, že syn sa môže k matke vrátiť živý. Jeho zmučená duša však nepocítila nijakú úľavu. Svitol aj druhý, nekonečne dlhý deň, a nadišla druhá noc, ktorú Abrahám strávil v skrúšenej modlitbe. V ušiach mu pritom stále zaznieval príkaz a desilo ho pomyslenie, že ak ho splní, zostane bezdetný. Satan ho tiesnil pochybnosťami a prebúdzal nedôveru. Abrahám však víťazne odolával jeho pokušeniam. Keď sa patriarcha na úsvite tretieho dňa chystal na ďalšiu cestu, severným smerom zbadal sľúbené znamenie: nad vrchom Mórija sa vznášal oblak slávy. Patriarcha pochopil, že hlas, ktorý ho oslovil, bol z neba.PP 106.4

Abrahám ani teraz nereptal proti Bohu. Posilu čerpal zo spomienok na dôkazy Božej dobroty a vernosti. Či nedostal syna, ktorého z ľudského hľadiska už nemohol očakávať? Nemá teda ten, ktorý mu tento vzácny dar prepožičal, právo vziať si svoje vlastníctvo späť? Potom si dôverivo pripomínal zasľúbenie: „Tvoje potomstvo sa bude menovať po Izákovi“ (1. Mojžišova 21,12) – potomstvo tak nespočitateľné ako zrnká pobrežného piesku. Izákovo narodenie bol vlastne div. Nemohla by ho moc, ktorá mu dala život, znova oživiť? Keď sa okom viery podíval ponad to, čo je viditeľné, usúdil, že „Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“. Židom 11,19.PP 107.1

Okrem Boha nikto nepochopí, akú veľkú obeť prináša otec, keď svojho syna vydáva na smrť. Abrahám chcel, aby okrem Boha nikto nebol svedkom jeho lúčenia so synom. Preto rozkázal svojim sluhom, aby ďalej nešli, a dodal: „Ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám.“ 1. Mojžišova 22,5. Izák, ktorý sa mal stať obeťou, vzal drevo. Otec vzal nôž a oheň a spolu šli na vrch. Izák sa v duchu pýtal, odkiaľ vezmú obeť, keď tu nikde nablízku nieto stáda. Nakoniec prehovoril: „Otče môj,... tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť?“ Aká to krutá skúška, ako mučivo sa do Abrahámovho srdca zarezávali slová: „Otče môj!“ Ešte nie, ešte stále mu na to nemohol dať odpoveď. Nakoniec povedal: „Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj.“ 1. Mojžišova 22,7.8.PP 107.2

Na určenom mieste postavili oltár a rozložili naň drevo. Abrahám potom rozochveným hlasom oznámil svojmu synovi Boží príkaz: ohromený a hrôzou onemený Izák vypočul svoj ortieľ, no nijako neodporoval. Keby bol chcel, mohol uniknúť. Bolesťou zronený a zápasom týchto troch dní duševne vyčerpaný otec by nebol mohol odolať vôli zdatného mládenca. Izák však od detstva ochotne poslúchal, a keď mu Abrahám vyložil Boží zámer, ochotne súhlasil. Vo viere bol zajedno s otcom a pokladal si za česť, že svoj život môže položiť na oltár ako obeť Bohu. Snažil sa zmierniť otcov žiaľ a dodával mu odvahu, keď ho pripútaval k oltáru.PP 107.3

Nadišla chvíľa lúčenia, povedali si posledné slová lásky, preliali posledné slzy, poslednýkrát sa objali. Otec vzal nôž, aby usmrtil svojho syna. Náhle mu však ktosi zadržal ruku. Patriarchu oslovil z neba Boží anjel: „Abrahám, Abrahám!“ Patriarcha pohotovo odvetil: „Tu som.“ Znova sa ozval hlas: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.“ 1. Mojžišova 22,11.12.PP 107.4

Abrahám sa podíval a „v húští zbadal barana zachyteného za rohy“. Patriarcha ho vzal ako novú obeť a obetoval ho „namiesto svojho syna“. Od radosti a z vďačnosti nazval Abrahám toto sväté miesto „Hospodin sa postará“.PP 108.1

Boh na vrchu Mórija obnovil svoju zmluvu a slávnostnou prísahou potvrdil požehnanie Abrahámovi a jeho semenu pre všetky budúce pokolenia. „Prisahám na seba – znie výrok Hospodinov – pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám, a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom, tvoje potomstvo zaujme mestá svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj. “ 1. Mojžišova 22,16-18.PP 108.2

Abrahámov veľký skutok viery je ako maják, ktorý osvecoval cestu Božích služobníkov vo všetkých nasledujúcich vekoch. Abrahám neuhýbal pred plnením Božej vôle. Počas svojej trojdňovej cesty mal dosť času na uvažovanie, no dosť času aj na prípadné pochybovanie o Bohu. Mohol sa vyhovárať, že ak svojho syna zabije, ľudia ho budú pokladať za vraha, za druhého Kaina; mohol namietať, že priatelia zavrhnú všetko, o čom im dosiaľ svedčil, že ho odmietnu a svojim blížnym nebude môcť ničím dobrým poslúžiť. Mohol sa vyhovoriť na starobu a svoju neposlušnosť zvaľovať na vysoký vek. Patriarcha však odolal pokušeniu týchto výhovoriek. Abrahám bol človek s citmi a sklonmi, aké máme aj my, no pred otázkou, ako sa v prípade Izákovej smrti splní zasľúbenie, nepodľahol váhaniu. Nezadržalo ho ani krvácajúce srdce. Bol presvedčený, že všetky Božie požiadavky sú spravodlivé a dobré, a preto príkaz doslova splnil.PP 108.3

„Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť, a bol nazvaný Božím priateľom.“ Jakoba 2,23. Apoštol Pavol napísal: „Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi.“ Galaťanom 3,7. Abrahám prejavil svoju vieru skutkami. „Nebol náš otec Abrahám ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval na oltári svojho syna Izáka? Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami dosiahla viera dokonalosť?“ Jakoba 2,21.22. Mnohí nechápu vzťah viery a skutkov. Vravia: „Ver v Krista a nemusíš sa báť. O zachovávanie zákona sa nemusíš starať.“ Pravá viera sa však prejavuje poslušnosťou. Neveriacim Židom Kristus povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove.“ Ján 8,39. O otcovi veriacich Boh oznámil: „Abrahám poslúchol môj hlas a zachovával moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ 1. Mojžišova 26,5. Apoštol Jakub ďalej hovorí: „Viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ Jakoba 2,17. Božou láskou preniknutý apoštol Ján napísal: „Láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania.“ 1. Jána 5,3.PP 108.4

Predobrazmi a zasľúbeniami Boh „vopred oznámil Abrahámovi radostnú zvesť.“ Galaťanom 3,8. Patriarcha vierou očakával príchod Vykupiteľa. Kristus povedal Židom: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň, i videl a zaradoval sa.“ Ján 8,56. Baránok zabitý namiesto Izáka predstavoval Božieho Syna, ktorý mal byť obetovaný za nás. Keď človek následkom prestúpenia Božieho zákona prepadol smrti, Otec s ohľadom na svojho Syna hriešnikovi vraví: „Ži, našiel som výkupné.“PP 109.1

Boh kázal Abrahámovi obetovať svojho syna, aby mu názorne predstavil evanjelium a vyskúšal jeho vieru. Boh dopustil smrteľnú úzkosť, ktorú Abrahám v oných dňoch strašnej skúšky prežíval, aby bolo zjavené akú veľkú obeť prinesie večný Boh pre spásu človeka. Nijaká iná skúška by mu nebola pripravila takú duševnú trýzeň, ako obetovanie vlastného syna. Boh vydal svojho Syna na strašnú a potupnú smrť. Anjeli, ktorí boli svedkami poníženia a duševnej úzkosti Božieho Syna, nemohli na rozdiel od Izákovho prípadu zasiahnuť. Nebolo nikoho, kto by zvolal: „Dosť!“ „Kráľ slávy obetoval pre spásu hriešneho ľudstva svoj život. Možno azda podať väčší dôkaz stáleho súcitu a Božej lásky? On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ Rimanom 8,32.PP 109.2

Obeť, ktorú Boh žiadal od Abraháma, mala význam nielen pre patriarchu či pre budúce pokolenie, ale bola poučením aj pre bezhriešne bytosti vo vesmíre. Dejisko boja medzi Kristom a satanom – priestor, kde sa uskutočnil plán spasenia – je učebnicou pre celý vesmír. Keďže Abrahám z nedostatku viery zapochyboval o Božom prísľube dediča, satan ho obvinil pred anjelmi i pred Bohom, že zmluvné podmienky nedodržal, a preto si Božiu priazeň nezaslúži. Boh chcel celému vesmíru dokázať vernosť svojho služobníka a názorne ukázať, že prijíma len bezvýhradnú poslušnosť. Okrem toho chcel dôkladnejšie ozrejmiť plán vykúpenia.PP 109.3

Nebešťania boli svedkami Abrahámovej skúšky viery a Izákovej poslušnosti. Táto skúška bola oveľa ťažšia, než v akej mal obstáť Adam. Dodržanie zákazu, ktorý dostali naši prarodičia, nesprevádzalo nijaké utrpenie, zatiaľ čo príkaz, ktorý dostal Abrahám, vyžadoval tú najmučivejšiu obeť. Celé nebesá sledovali s úžasom a obdivom Abrahámovu neochvejnú poslušnosť a chválili jeho vernosť. Bolo zrejmé, že satanove obvinenia sú falošné. Boh svojmu služobníkovi povedal: „Teraz som spoznal, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.“ Zmluva, ktorú Boh prísažne potvrdil Abrahámovi pred celým vesmírom, dosvedčila, že poslušnosť bude odmenená.PP 109.4

Tajomstvo vykúpenia nemohli pochopiť ani anjeli; nemohli porozumieť, že za hriešne ľudstvo musí zomrieť Vládca neba, Boží Syn. Keď Abrahám dostal príkaz obetovať svojho syna, prebudilo to záujem všetkých nebešťanov. Všetci veľmi pozorne sledovali každý krok pri plnení tohto príkazu. Keď na Izákovu otázku: „Kde je však baránok na spaľovanú obeť?“ Abrahám odpovedal: „Boh si opatrí baránka“ a keď bola otcovi zadržaná ruka práve vo chvíli, keď sa chystal zabiť svojho syna, a Boh skutočne pripravil na obeť baránka namiesto Izáka, vtedy sa ozrejmilo tajomstvo vykúpenia a aj anjeli lepšie pochopili obdivuhodný Boží plán spásy ľudstva.PP 110.1