53. kapitola — Prví sudcovia

Len čo sa Izraelci usídlili v Kanaáne, príliš sa neponáhľali ovládnuť celú krajinu. Uspokojili sa s dobytým územím; ochabla ich horlivosť a prestali bojovať. „Keď Izrael zosilnel, donútil Kanaáncov k robotám; lež vyhnať ich nevládal.“ Sudcov 1,28.PP 409.1

Sľuby, ktoré Hospodin Izraelcom dal, boli splnené. Józua porazil Kanaáncov a krajinu rozdelil medzi kmene. Záviselo len od nich, či vierou v Božiu pomoc ostatok obyvateľov krajiny vyženú. Izraelci to však neurobili, ba s Kanaáncami sa začali spolčovať. Tým prestúpili Boží príkaz a nesplnili podmienku, pod ktorou im Hospodin sľúbil Kanaán dať.PP 409.2

Izraelci už pod Sínajom dostali výstrahu, aby sa neodvažovali slúžiť modlám. Mojžiš im hneď po vyhlásení zákona oznámil posolstvo o národoch Kanaánu: „Neklaňaj sa ich bohom, neslúž im a nerob tak, ako oni robia, ale ich bezpodmienečne zrúcaj a na kusy rozbi ich posvätné stĺpy. Hospodinovi, svojmu Bohu slúžte a požehnám tvoj chlieb a tvoju vodu a odstránim chorobu od teba.“ 2. Mojžišova 23,24.25. Pod podmienkou poslušnosti smeli mať istotu, že Boh porazí ich nepriateľov: „Svoju hrôzu pustím pred tebou a spôsobím zmätok u všetkých národov, medzi ktoré prídeš, a všetkých tvojich nepriateľov donútim k úteku pred tebou. Pošlem aj sršne pred tebou, ktoré vyženú pred tebou Chivijcov, Kanaáncov a Chetejcov. Nevyženiem ich pred tebou v jednom roku, aby sa zem nestala púšťou a aby sa poľná zver nerozmnožila tebe na úkor; postupne ich budem vyháňať spred teba, kým sa nerozmnožíš a nezaujmeš krajinu do dedičného vlastníctva... Vám vydám do rúk obyvateľov krajiny a vyženieš ich spred seba. Neuzavieraj zmluvu s nimi, ani s ich bohmi! Nesmú zostať v tvojej krajine, aby ťa nezvádzali k hriechu proti mne; keby si slúžil ich bohom, stali by sa ti osídlom.“ 2. Mojžišova 23,27-33. Všetky tieto smernice Mojžiš zopakoval Izraelcom pred svojou smrťou a pripomenul im ich aj Józua.PP 409.3

Boží vyvolený národ mal byť v Kanaáne mohutnou hrádzou proti prílivu mravnej skazenosti a mal chrániť svet pred jej pustošiacim vplyvom. Podľa Božej vôle mal Izrael pod podmienkou poslušnosti Bohu získavať jedno víťazstvo za druhým. Boh mu chcel podmaniť oveľa väčšie a mocnejšie národy než boli Kanaánci. Dostal prísľub: „Ak však budete bedlivo zachovávať všetky tieto prikázania, ktoré vám predpisujem plniť..., potom Hospodin vyženie všetky tieto národy spopred vás a vy si podmaníte národy väčšie a mocnejšie ako ste sami. Každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, bude vaše; od púšte až po Libanon, od Veľrieky, rieky Eufratu, až po Západné more bude vaše územie. Nikto neobstojí pred vami. Strach a hrôzu pred vami zošle Hospodin, váš Boh, na celú krajinu, do ktorej vkročíte, tak ako vám hovoril.“ 5. Mojžišova 11,22-25.PP 409.4

Izraelci znevážili svoje prednostné poslanie a zvolili si pohodlie a blahobyt. Keďže sa zriekli možnosti úplne ovládnuť zasľúbenú krajinu, mnohé pokolenia Izraelcov museli znášať ostatok týchto modlárskych národov. Podľa proroctva mali byť „tŕňom vo vašich očiach a ostňom vo vašich bokoch“. (Pozri 4. Mojžišova 33,55.)PP 410.1

Izraelci „sa pomiešali s pohanmi a priučili sa ich skutkom“. Uzatvárali manželstvá s Kanaáncami a v krajine sa modlárstvo šírilo ako mor. „Ba aj ich modlám slúžili, a tie sa im stali osídlom; aj svojich synov obetovali i svoje dcéry démonom... a tak zem bola poškvrnená krvou... Tu Hospodin vzplanul hnevom proti svojmu ľudu; a zošklivil si svoje dedičstvo.“ Žalm 106,35-40.PP 410.2

V pokolení, ktoré viedol a učil sám Józua, sa modlárstvo šírilo len pozvoľna. Rodičia však uľahčili svojim deťom cestu k odpadnutiu. Tí, čo prišli do Kanaánu, začali zanedbávať Hospodinove rady. Táto sejba zla priniesla neskôr mnohým pokoleniam trpké plody. Kým mravná čistota zabezpečovala Izraelcom telesné zdravie, styk s pohanmi viedol k pôžitkárstvu a k hýreniu, čo ochromovalo ich telesnú zdatnosť, otupovalo duševné schopnosti a mravnú odolnosť. Svojím hriešnym životom sa Izraelci vzďaľovali od Boha, strácali Božiu podporu a nevedeli odolávať svojim nepriateľom. Tak ich postupne ovládli tie národy, ktoré si mali s Božou pomocou sami podmaniť.PP 410.3

„Opustili Hospodina, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny“ „a sprevádzal ich púšťou ako stádo.“ „Popudzovali ho svojimi výšinami, svojimi modlárskymi rezbami ho rozhorčovali.“ Preto Hospodin „zamietol príbytok šilónsky, stan, v ktorom býval medzi ľuďmi. Do zajatia vydal svoju silu a do rúk protivníka svoju okrasu“. Sudcov 2,12; Žalm 78,52.58.60.61. Hospodin sa však ani potom nevzdal svojho ľudu. Medzi Izraelcami sa vždy našli tí, čo zostali verní Hospodinovi a on z času na čas vyzval verných a statočných mužov, aby porazili modloslužbu a vyvolený národ zbavili nepriateľov. Keď však už Izraelci po smrti svojho vodcu necítili jeho autoritu, pozvoľna sa začali vracať k svojim modlám. Po úpadku vždy znova prichádzal trest, potom pokánie a vyslobodenie.PP 410.4

Izraelcov postupne utláčali králi Mezopotámie, kráľ moábsky, potom Filištínci, Kanaánci z Aškódu pod vedením Sísera. Ako osloboditelia svojho národa vystúpili Otniél, Šamgar a Éhut, Debora a Barák. „Ale Izraelci robili, čo sa neľúbilo Hospodinovi. Hospodin ich vydal na sedem rokov do rúk Midjáncov.“ Sudcov 6,1. Utláčatelia však dosiaľ tiesnili len kmene východne od Jordána, ale teraz zasiahli všetkých.PP 411.1

Úhlavnými nepriateľmi Izraelcov boli vždy Amálekovci, sídliaci na juhu Kanaánu a Midjánci na ich východnej hranici s rozsiahlou púšťou za ňou. Kým žil Mojžiš, Midjánci boli takmer vyhubení. Odvtedy sa však veľmi rozmnožili a zosilneli. Nikdy neprestali túžiť po odvete a keď Hospodin prestal nad Izraelom držať svoju ochrannú ruku, využili príležitosť. Svojimi lúpežnými prepadmi trápili nielen kmene Izraelcov na východ od Jordána, ale celú krajinu. Divokí a násilnícki obyvatelia púšte „prišli v takom množstve ako kobylky“ (Sudcov 6,5) aj so svojimi stádami a zaplavili krajinu. Od Jordána až po filištínsku rovinu sa šírili celou krajinou ako zhubný mor. Prišli práve v čase dozrievania úrody a zostali v nej, kým sa nepozbierali posledné plody zeme. Vyplienili polia, olúpili a stýrali obyvateľov a potom sa vrátili späť na púšť. Izraelci, čo žili v otvorenej krajine, museli opúšťať svoje domovy a utiekať sa do opevnených miest, hľadať útočisko v pevnostiach, alebo sa uchyľovať do jaskýň či tienistých skalných roklín. Tento útlak trval sedem rokov. Keď si potom ľud v úzkosti začal pripomínať Hospodinove napomenutia a vyznávať svoje hriechy, Boh sa nad nimi zmiloval a znova im vyhliadol vysloboditeľa.PP 411.2

Gideón bol synom Joáša z kmeňa Menaššeovho. Jeho rodina nemala nijaké vedúce postavenie, no vyznačovala sa odvahou a poctivosťou. O jej statočných synoch sa hovorilo: „Každý vyzeral ako kráľovský syn.“ Sudcov 8,18. V bojoch s Midjáncami padli všetci okrem jedného, ktorého meno bolo postrachom votrelcov. Boh povolal Gideóna za vysloboditeľa svojho ľudu. Gideón práve mlátil pšenicu. Malú časť obilia skryl, a pretože sa neodvažoval vymlátiť ho v stodole, uchýlil sa do blízkosti vínneho lisu. Keďže hrozno nebolo ešte ani zďaleka dozreté, o vinice sa nikto nestaral. Gideón pracoval tajne a potichu, premýšľal o tiesnivom postavení Izraelcov a uvažoval o zvrhnutí utláčateľského jarma.PP 411.3

Náhle sa mu zjavil „anjel Hospodinov“ a oslovil ho: „Hospodin je s tebou, silný hrdina!“PP 411.4

Gideón povedal: „Ach, môj Pane, prečo nás toto všetko postihlo, ak je Hospodin s nami? A kde sú všetky jeho divné skutky, o ktorých nám rozprávali otcovia, keď hovorili: Hospodin nás vyviedol z Egypta. Teraz nás Hospodin zavrhol a vydal Midjáncom do rúk.“PP 411.5

Nebeský posol odvetil: „Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z rúk Midjáncov. Veď som ťa poslal.“ Sudcov 6,12-14.PP 412.1

Gideón túžil po znamení, aby mal istotu, že ten, ktorý sa s ním zhováral, je anjel zmluvy, ktorý v minulosti pre Izrael mnoho vykonal. Boží anjeli svojho času navštívili Abraháma, prijali od neho pohostenie. Gideón teraz požiadal nebeského posla, aby zostal uňho ako hosť. Potom odišiel do stanu a keď zo svojich skromných zásob pripravil kozľa a nekvasený chlieb, jedlo priniesol a predložil ho cudzincovi. Anjel mu však prikázal: „Vezmi mäso a nekvasený chlieb a polož na túto skalu a polievku vylej.“ Sudcov 6,20. Gideón príkaz splnil a dostal znamenie, po ktorom túžil. Anjel mal v ruke palicu a tou sa dotkol mäsa a nekvaseného chleba. Zo skaly vyšľahol oheň a strávil obeť. Gideón viac anjela neuvidel.PP 412.2

Gideónov otec Joáš mal značnú zásluhu na odpadlíctve svojich krajanov tým, že v Ofre, kde býval, postavil veľký oltár Baálovi, na ktorom ľud mesta uctieval toto božstvo. Gideón dostal rozkaz, aby oltár zvalil a Hospodinovi postavil oltár na skale, kde oheň strávil obeť a aby na ňom obetoval Hospodinovi. Aj keď obete prinášali kňazi výhradne na oltári v Šíle, Boh však ako pôvodca tejto obradnej služby, ktorému sa prinášali všetky obete, má moc zmeniť svoje požiadavky. Oslobodeniu Izraela musel predchádzať slávnostný protest proti uctievaniu Baála. Gideón musí vyhlásiť vojnu modloslužbe skôr, než vytiahne do boja proti nepriateľom svojho národa.PP 412.3

Gideón svedomito splnil Boží príkaz. Keďže vedel, že by verejnou snahou o splnenie zverenej úlohy narazil na odpor, uskutočnil ju tajne. Urobil to pomocou svojich služobníkov za jedinú noc. Keď na druhý deň zavčas rána prišli muži z Ofry oslavovať Baála, veľmi sa rozhnevali. Keby sa vtedy Joáš, ktorý o anjelovej návšteve vedel, nebol svojho syna zastal, Gideóna by boli zabili. Joáš im povedal: „Chcete viesť spor za Baála? Alebo ho chcete zachrániť? Kto chce za neho viesť spor, do rána bude usmrtený. Ak je bohom, nech vedie spor za seba preto, že zbúral jeho oltár.“ Sudcov 6,31. Ak Baál nevie ochrániť svoj vlastný oltár, ako mu možno veriť, že ochráni svojich vyznávačov?PP 412.4

Vyznávači Baála sa zriekli myšlienky zabiť Gideóna. A keď Gideón zatrúbil, muži z Ofry boli medzi prvými, čo prišli pod jeho zástavu. Gideón vyslal poslov k svojmu vlastnému kmeňu Menašše, k Ašérovi, Zebulúnovi a k Naftálimu a aj tí im vyšli v ústrety.PP 412.5

Gideón sa neodvažoval ísť na čele vojska, kým nebude mať ďalší dôkaz Božieho povolania vykonať túto úlohu a kým nebude mať istotu, že Hospodin mu bude pomáhať. Preto prosil: „Ak chceš mojou rukou zachrániť Izrael, ako si zasľúbil, tak položím vlnené rúno na holohumnicu; ak bude rosa len na rúne a zem dookola zostane suchá, spoznám, že chceš zachrániť Izrael mojou rukou, ako si zasľúbil.“ Sudcov 6,36.37. Nasledujúceho rána bolo rúno zarosené, zatiaľ čo zem dookola bola suchá. Gideón však o dôkaze zapochyboval. Uvedomil si totiž, že vlna pohlcuje vlhkosť, ak je naokolo vlhký vzduch. Zdalo sa mu, že skúška nie je dosť presvedčivá. Preto žiadal skúšku zopakovať s opačnou podmienkou, pričom sa modlil, aby svojou opatrnosťou nerozhneval Hospodina. Aj táto jeho žiadosť bola vypočutá.PP 413.1

Gideón získal odvahu. Zhromaždil vojsko a vytiahol do boja proti votrelcom. „Celý Midján, Amálek a synovia východu sa zhromaždili, prešli cez Jordán a utáborili sa v rovine Jezreel.“ Sudcov 6,33. Všetkých Gideónových vojakov bolo len tridsaťdvatisíc. Hospodin však napriek tomu, že proti Izraelcom stálo mohutné vojsko nepriateľa, Gideónovi rozkázal: „Primnoho ľudu je pri tebe, než aby som im vydal Midjáncov do rúk; Izrael by sa mohol vyvyšovať nado mňa a povedať: Moja moc ma zachránila. Daj teda verejne vyhlásiť ľudu: Kto sa bojí a chveje, nech sa vráti!“ Sudcov 7,2.3. Kto sa ľakal nebezpečenstva a nechcel znášať útrapy, alebo koho od Božieho diela odrádzali svetské záujmy, nemohol byť posilou izraelského vojska. Takí ozbrojenci by ju mohli len oslabiť.PP 413.2

V Izraeli platil zákon, že veliteľ pred začiatkom boja celému vojsku oznámil: „Je tu niekto, čo vystavil nový dom a ešte ho neposvätil? – Nech odíde a vráti sa domov, aby nezomrel vo vojne; a niekto iný by ho posvätil. A kto vysadil vinicu a neprevzal ju? – Nech ide a vráti sa domov, aby nezomrel vo vojne; a niekto iný by ju prevzal do úžitku! A kto sa zasnúbil so ženou a ešte si ju nevzal? – Nech odíde a vráti sa domov, aby nezomrel vo vojne; a niekto iný by si ju vzal. Predstavení nech ďalej hovoria k ľudu takto: Kto sa bojí a klesá na mysli? – Nech odíde a vráti sa domov, aby nepôsobil na myseľ svojich bratov tak, žeby zmalomyseľneli ako on.“ 5. Mojžišova 20,5-8.PP 413.3

Vzhľadom na to, že izraelských bojovníkov bolo v porovnaní s množstvom nepriateľského vojska oveľa menej, Gideón svojim vojakom obvyklú výzvu nepredniesol. Zadivil sa, keď počul, že vojakov má priveľa. Hospodin však poznal pýchu a neveru svojho ľudu. Gideónovu naliehavú výzvu ľud poslúchol a ochotne povstal, ale keď videl midjánske početné vojsko, nejeden z nich sa vyľakal. Práve tí by totiž v prípade víťazstva Izraelcov boli medzi prvými, čo by si privlastňovali všetku slávu, namiesto, aby víťazstvo pripísali Bohu.PP 413.4

Gideón poslúchol Hospodinov rozkaz, ale keď videl, že dvadsaťdvatisíc mužov, teda viac ako dve tretiny z celej armády sa vracia domov, bol skormútený. Opäť však počul Hospodinovo slovo: „Ešte vždy je mnoho ľudí; zaveď ich dolu k vode, tam ti ich preskúšam. O kom ti poviem: Tento nech ide s tebou, ten nech ide s tebou, ale každý, o kom ti poviem: Tento nech nejde s tebou, ten nech nejde.“ Sudcov 7,4. Keď Gideón vyhlásil okamžitý nástup do boja a vojakov zaviedol na breh rieky, niektorí náhlivo naberali vodu do dlaní, napili sa a šli ďalej; no takmer všetci ostatní si k vode kľakli a pomaly z prúdu pili. Z desaťtisícového vojska bolo len tristo tých, čo vodu pili z dlaní. A práve tých Gideón vybral; ostatným dovolil vrátiť sa domov.PP 414.1

Charakter človeka možno neraz preveriť tým najjednoduchším spôsobom. Na tých, čo aj vo chvíli krajného ohrozenia myslia len na uspokojenie vlastných potrieb, sa v prípade potreby nemožno spoľahnúť. Hospodin vo svojom diele neráta s ľuďmi ľahostajnými či sebeckými. Počíta len s takými, hoci by ich bolo celkom málo, čo sa pri plnení naliehavých povinností nedajú zdržiavať vlastnými záujmami. Vybraných tristo mužov malo odvahu a vedelo sa ovládať; boli to muži viery. Nepoškvrnili sa modlárstvom. Boh mohol prostredníctvom nich vyslobodiť Izrael. Úspech nespočíva v množstve. Boh môže s malým množstvom vyslobodiť svoj ľud práve tak ako s veľkým. Boha ctia skôr vlastnosti tých, čo mu verne slúžia, než ich počet.PP 414.2

Izraelci zaujali postavenie na vrchole horského svahu, odkiaľ mali výhľad do údolia, kde táborilo nepriateľské vojsko. „Midján, Amálek a všetci synovia východu zaplavili údolie v takom množstve ako kobylky a ich tiav bolo bezpočtu tak, ako mnoho je piesku na morskom brehu.“ Sudcov 7,12. Gideón sa zachvel pri pomyslení na zajtrajší boj. Hospodin ho však oslovil v noci a kázal mu, aby so svojím sluhom Purom zišiel do tábora Midjáncov, kde bude počuť niečo, čo ho povzbudí. Gideón poslúchol a keď v tme ticho čakal, počul, ako jeden vojak svojmu druhovi rozpráva, čo sa mu prisnilo: „Mal som sen: peceň jačmenného chleba sa kotúľal do tábora Midjáncov, prišiel k stanu a narazil naň, ten padol a prevrátil sa; a zostal ležať.“ Jeho druh mu odpovedal, a tie slová povzbudili ukrytého poslucháča: „To nie je nič iné, ako meč Izraelca Gideóna, syna Joášovho. Boh mu vydal do rúk Midjáncov s celým táborom.“ Gideón poznal Boží hlas, ktorý ho oslovil ústami týchto midjánskych cudzincov. Vrátil sa k svojmu malému vojsku, ktoré viedol, a povedal: „Hor sa! Hospodin vám vydal tábor Midjáncov do rúk!“ Sudcov 7,13-15.PP 414.3

Gideón na Boží príkaz pripravil plán a hneď šiel do boja. Tristo mužov svojho vojska rozdelil na tri skupiny. Každý muž dostal trúbu a fakľu v hlinenom džbáne. Potom vojsko rozostavil tak, aby sa mohlo z rôznych strán priblížiť k táboru Midjáncov. Keď Gideón na znamenie zatrúbil, v nočnom tichu začali všetci vojaci trúbiť. Potom rozbili džbány a s horiacimi fakľami zaútočili na nepriateľa s mohutným vojnovým pokrikom: „Za Hospodina a Gideóna!“ Sudcov 7,18.PP 415.1

Krik zobudil spiace vojsko. Všade bolo vidieť svetlo horiacich fakieľ. Zo všetkých strán znel zvuk trúb, sprevádzaný pokrikom útočníkov. Midjáncov ovládol strach. Nazdávali sa, že ich prepadla obrovská armáda. Zúfalým krikom a útekom si zachraňovali život, pričom vlastných spolubojovníkov pokladali za nepriateľov a začali sa navzájom zabíjať. Len čo sa rozniesla správa o víťazstve, vrátili sa izraelskí vojaci, čo pred bojom odišli domov, a aj oni začali prenasledovať zmätených nepriateľov na úteku. Midjánci bežali k Jordánu v nádeji, že sa im podarí dostať sa domov na druhú stranu rieky. Gideón vyslal poslov k Efrajimovcom s výzvou, aby utekajúcim Midjáncom zahatali prechod cez rieku v južnej časti Jordána. On zatiaľ s tristo mužmi, „ktorí boli s ním, ale boli ustatí a hladní“ (Sudcov 8,4), prešiel cez rieku a nemilosrdne prenasledoval tých, čo sa dostali na druhý breh. Prepadol dve midjánske kniežatá, Zebacha a Calmunnu, veliteľov vojska na úteku s pätnástimi tisícami mužov, rozprášil ich vojsko, zajal ich vodcov a dal ich usmrtiť.PP 415.2

V tomto boji padlo takmer stodvadsaťtisíc votrelcov. Midjánci boli porazení a s Izraelcami sa už nikdy nepustili do boja. Správa o Bohu Izraelcov, ktorý svojmu národu znova pomohol, sa rozniesla široko-ďaleko. Zdesenie okolitých národov, ktoré sa dozvedeli, ako jednoducho Izraelci zvíťazili nad smelým a bojovným národom, sa nedá popísať.PP 415.3

Bohom vyvolený vodca, ktorý porazil Midjáncov, nezaujímal v Izraeli nijaké zvláštne postavenie. Nebol vládcom, ani kňazom či levítom. V dome svojho otca sa pokladal sám za posledného. Boh v ňom však videl muža odvážneho a verného. Gideón sa nespoliehal na seba; bol však ochotný podriadiť sa Hospodinovmu vedeniu. Nie vždy si Boh vyberie pre svoje zámery tých najnadanejších mužov, ale vždy volí takých, ktorých môže najlepšie použiť. „Slávu predchádza pokora.“ Príslovia 15,33. Hospodin môže najúčinnejšie pôsobiť prostredníctvom tých, čo si uvedomujú svoje nedostatky a pritom sa spoliehajú na Boha ako na svojho vodcu a zdroj sily. Boh vie ich slabosť svojou mocou zmeniť na silu a z ich nevedomosti urobiť múdrosť. Keby Boží ľud bol naozaj pokorný, Hospodin by mohol preň urobiť oveľa viac. Len málo je však tých, ktorým možno zveriť väčšiu zodpovednosť, alebo ich obdariť úspechom bez toho, aby nespyšneli a nezačali sa spoliehať len na seba. Preto pri výbere ľudí za svoje služobné nástroje obvykle obchádza tých, ktorých za veľkých, múdrych a jedinečných pokladá svet. Tých často ovláda pýcha a spoliehajú sa len na seba. O svojom konaní chcú rozhodovať sami a neradia sa s Bohom.PP 415.4

V obyčajnom trúbení Józuovho vojska pri múroch Jericha a v malom počte Gideónových bojovníkov pred midjánskym vojskom sa Božia moc prejavila tak výrazne, že zdolala silu Božích nepriateľov. Aj ten najdômyselnejší ľudský plán zlyhá, ak sa neopiera o Božiu moc a múdrosť. Na druhej strane môžu dobre skončiť aj tie najnesľubnejšie plány, ak ich sprevádza Božie požehnanie a ak sa uskutočnia v pokore a s vierou. Viera a poslušnosť voči Božej vôli majú pre kresťana v duchovnom boji ten istý význam, aký mal i pre Józuu a Gideóna v ich boji proti Kanaáncom. Boh opätovnými prejavmi svojej moci v záujme Izraelcov chcel v tomto ľude prebudiť dôveru, aby v každej tiesni hľadali pomoc len uňho. Boh môže aj dnes rovnako ochotne podporiť úsilie svojho ľudu a skromnými prostriedkami uskutočniť veľké dielo. Celé nebo očakáva úprimnú prosbu, aby nám mohlo poskytnúť potrebnú múdrosť a silu. Boh „je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme“. Efezským 3,20.PP 416.1

Len čo Gideón skončil prenasledovanie nepriateľov národa a vrátil sa z boja, musel odrážať výčitky a obvinenia svojich krajanov. Keď Izraelci na jeho výzvu povstali proti Midjáncom, Efrajimov kmeň sa k nim nepripojil. Efrajimci pokladali Gideónovo úsilie za nebezpečné podujatie. K svojim bratom sa nepridali a vyhovárali sa, že Gideón ich nepozval. Keď počuli o víťazstve Izraelcov, Efrajimci žiarlili, že sa na ňom nepodieľali. Po porážke Midjáncov sa efrajimskí muži na Gideónov rozkaz zmocnili priechodov cez rieku Jordán, a tak zabránili úniku utekajúcich. O život prišlo veľmi mnoho nepriateľov, medzi nimi aj dve kniežatá, Oréba a Zeéba. Efrajimci sa teda do boja predsa len zapojili a prispeli ku konečnému víťazstvu; no aj tak nevražili a hnevali sa na Gideóna, lebo sa nazdávali, že konal svojvoľne. Vo víťazstve Izraelcov nepostrehli Božiu ruku, neoceňovali Božiu moc a nechápali, že vyslobodenie Izraela je prejavom Božieho milosrdenstva. Tým len dokázali, že si nezaslúžia byť zvláštnym Božím nástrojom.PP 416.2

Po návrate s víťaznou korisťou sa nahnevane osopili na Gideóna: „Čo si nám to urobil, že si nás nezavolal, keď si vyšiel do boja proti Midjáncom?“PP 417.1

Gideón odvetil: „Čo som ja urobil v porovnaní s vami? Či paberky Efrajima nie sú lepšie ako oberačka Abíezerova? Hospodin vám vydal do rúk midjánske kniežatá Oréba a Zeéba! Čo som ja mohol robiť v porovnaní s vami.“ Sudcov 8,1-3. Zo žiarlivosti mohli ľahko vzniknúť hádky, ktoré sa mohli skončiť svárom a krvipreliatím. Gideónova skromná odpoveď však utíšila hnev Efrajimcov, ktorí sa potom v pokoji vrátili domov. Gideón bol muž rozhodný a nepoľavil zo svojich zásad; v boji to bol „silný hrdina“; čo viac, prejavil takú zdvorilosť, s akou sa možno len zriedkavo stretnúť.PP 417.2

Izraelci z vďačnosti za oslobodenie od Midjáncov požiadali Gideóna, aby sa im stal kráľom a jeho potomkovia následníkmi trónu. Tento návrh bol priamym porušením zásad Božej vlády. Kráľom Izraela bol predsa Hospodin a dosadiť človeka na trón by znamenalo poprieť Božiu vládu. To si Gideón uvedomoval. Jeho odpoveď svedčí o čestných a ušľachtilých pohnútkach: „Nebudem nad vami panovať, ani môj syn nebude nad vami panovať; Hospodin bude panovať nad vami.“ Sudcov 8,23.PP 417.3

Gideón sa však dopustil inej chyby, ktorá priviedla jeho rodiny i celý Izrael do nešťastia. Obdobie pokoja, ktoré nasleduje po veľkom boji, skrýva v sebe často väčšie nebezpečenstvo, než čas vojny. Toto nebezpečenstvo hrozilo teraz Gideónovi. Až dosiaľ bol spokojný s plnením Božích príkazov. Teraz však namiesto toho, aby čakal na Boží pokyn, začal konať svojvoľne. Len čo Božie vojsko zvíťazí, satan obvykle znásobí svoje úsilie, aby zmaril Božie dielo. V Gideónovej mysli podnietil také myšlienky a zámery, ktoré mali Izraelcov zviesť na falošnú cestu.PP 417.4

Keďže dostal príkaz, aby obetoval na skale, kde sa mu zjavil anjel, Gideón z toho usúdil, že je povolaný za kňaza. Nevyčkal na Boží súhlas, ale svojvoľne sa rozhodol, že vyhľadá vhodné miesto a zavedie bohoslužbu podobnú tej, čo sa koná vo svätostánku. Ľud mu svojou náklonnosťou pomohol tento zámer uskutočniť. Na jeho žiadosť mu odovzdal všetky zlaté náušnice Midjáncov ako jeho podiel na koristi a zozbieral aj mnoho ďalších drahocenností, ako boli bohato zdobené rúcha midjánskych kniežat. Gideón dal z nazbieraného materiálu zhotoviť veľkňazský efód a náprsník. Tento čin potom zviedol Gideóna, jeho rodinu i celý Izrael na falošnú cestu. Následkom tejto nezákonnej bohoslužby mnohí začali opúšťať Hospodina a začali slúžiť modlám. Po Gideónovej smrti mnohí odpadli, medzi nimi aj jeho vlastná rodina. Stalo sa teda, že ten istý muž, ktorý kedysi ľud z modlárstva vyviedol, nakoniec ho od Boha odviedol.PP 417.5

Len málokto si uvedomuje, aký ďalekosiahly vplyv majú slová a činy. Chyby a omyly rodičov mávajú často ten najzhubnejší vplyv na ich deti a deti ich detí, aj keď pôvodcovia chýb sú už dávno v hrobe. Každý človek určitým spôsobom ovplyvňuje druhých a za následky tohto vplyvu je zodpovedný. Slová a skutky sú nákazlivé a náš pozemský život bude v nich zjavný ešte dlho po našej smrti. Vplyv našich slov a skutkov ovplyvní nás samých buď blahodarne alebo zhubne. Premýšľaním o tom prichádzame k poznaniu vážnosti života, a to by nás malo viesť k pokornej modlitbe s prosbou, aby nás viedla Božia múdrosť.PP 418.1

Na scestie môžu zvádzať aj ľudia vysoko postavení. Mýliť sa môže aj ten najmúdrejší a potknúť sa môže aj ten najsilnejší. Cestu nám vždy musí osvecovať nebeské svetlo. Istí môžeme byť len vtedy, keď sa bezvýhradne odovzdáme tomu, ktorý povedal: „Nasleduj ma.“PP 418.2

Po Gideónovej smrti „Izraelci nepamätali na Hospodina, svojho Boha, ktorý ich vyslobodil z rúk všetkých okolitých nepriateľov, a neukázali vďačnosť ani voči domu Jerubbaala-Gideóna za všetko dobré, čo preukázal Izraelu.“ Sudcov 8,34.35. Zabudli, čo všetko pre nich urobil ich sudca a vysloboditeľ Gideón a za čo všetko by mu mali byť vďační, a za svojho kráľa prijali Gideónovho nemanželského syna Abímelecha, ktorý v túžbe po upevnení moci usmrtil okrem jedného všetky Gideónove zákonité deti. Keď sa človek zriekne Božej bázne, čoskoro sa pripraví aj o česť a poctivosť. Kto uznáva Božie milosrdenstvo, uzná aj tých, čo ako Gideón slúžia Božiemu ľudu. Od ľudu, ktorý prejavil toľkú nevďačnosť voči Bohu, sa dalo očakávať kruté zaobchádzanie s Gideónovou rodinou.PP 418.3

Po Abímelechovej smrti vládli sudcovia, čo sa báli Boha, a za istý čas vedeli odolávať nákaze modlárstva. Netrvalo však dlho a ľud sa vrátil k zvyklostiam okolitých pohanských národov. V prostredí severných kmeňov boli mnohí ctitelia sýrskych a sidónskych bohov. Na juhozápade odvrátili srdce Izraelcov od Boha ich otcov modly Filištíncov, na východe modly Moábcov a Ammóncov. Trest za odpadnutie nedal na seba dlho čakať. Ammónci si podmanili východné kmene, prekročili Jordán a vtrhli na územie Júdovo a Efrajimovo. Z prímorských nížin podnikali svoje lúpeživé nájazdy Filištínci, ktorí široko-ďaleko pálili a drancovali krajinu. Zdalo sa, že Izrael sa znova dostal pod nadvládu bezohľadných nepriateľov.PP 418.4

Ľud sa znova obracal o pomoc k Bohu, ktorého zradil, a tým ho zradne urazil. „Izraelci opäť volali k Hospodinovi: Hrešili sme proti tebe, lebo sme opustili nášho Boha a slúžili baalom.“ Sudcov 10,10. Trápenie však nemožno stotožniť s opravdivým pokáním. Ľudia sa trápili, lebo svojimi hriechmi si pripravili utrpenie, ale nie preto, že prestupovaním svätého Božieho zákona zneuctili Boha. Skutočné pokánie je viac než len ľútosť nad spáchaným hriechom. Je to rozhodné odvrátenie sa od zla.PP 419.1

Hospodin odpovedal Izraelcom ústami proroka: „Či vás neutláčali Egypťania, Amorejci, Ammónci, Filištínci, Sidónci, Amálekovci a Midjánci? Ale keď ste volali ku mne, vyslobodil som vás z ich rúk. Ale vy ste ma opustili a slúžili ste iným bohom. Preto ani ja vás viac nebudem zachraňovať. Choďte a volajte o pomoc k bohom, ktorých ste si vyvolili! Oni nech vás zachránia v čase vášho súženia.“ Sudcov 10,11-14.PP 419.2

Tieto vážne a výstražné slová upozorňujú na budúcnosť a pripomínajú inú scénu – veľký deň posledného súdu – keď tí, čo odmietli Božie milosrdenstvo a pohŕdali Božou milosťou, budú stáť tvárou v tvár Božej spravodlivosti. Pred týmto súdom sa budú musieť zodpovedať všetci, ktorým Boh prepožičal hrivnu času, prostriedkov i schopností a oni tým slúžili božstvám tohto sveta. Kvôli výhodám a pôžitkom zradili svojho verného a milujúceho Priateľa. Chvíľami sa utiekali k Bohu, ale svet ich omámil svojím bláznovstvom a zvodmi. Nehanebné zábavy, výstredná móda a uspokojovanie hriešnych žiadostí ich zatvrdili a otupili im svedomie do tej miery, že hlas pravdy nepočuli. Zabudli na povinnosť. Večné hodnoty stratili pre nich akúkoľvek cenu; takže vôbec netúžili prinášať obeť tomu, ktorý človeka tak štedro obdarúva. V čase žatvy však zožnú, čo zasiali.PP 419.3

Božia múdrosť vraví: „Pretože ste sa zdráhali, keď som volala, a nik si nevšimol, keď som vystierala ruku, nedbali ste na moju radu a na moje karhanie ste nič nedali... keď sa priženie hrôza ako príval a privalí nešťastie ako víchrica, keď doľahne na vás úzkosť a súženie. Vtedy ma budú volať, ale sa neohlásim, hľadať ma budú, ale nenájdu. Pretože nenávideli poznanie, nevyvolili si bázeň pred Hospodinom, moju radu nechceli, zavrhli všetko moje karhanie: Teraz budú jesť z ovocia svojich ciest a nasýtia sa svojimi zámermi.“ „Kto však mňa počúva, bude bezpečne bývať, bez starosti, bez strachu pred nešťastím.“ Príslovia 1,24.25.27-31.33.PP 419.4

Izraelci sa potom pokorili pred Hospodinom. „Vtedy odstránili cudzích bohov spomedzi seba a slúžili Hospodinovi.“ Božie láskyplné srdce sa obmäkčilo – „vtedy ho bieda Izraela dojala“. Sudcov 10,16. Aký zhovievavý je náš milosrdný Boh! Keď sa Boží ľud zriekol hriechov, ktoré ho vzďaľovali od Boha, vypočul ich modlitby a hneď im pomohol.PP 420.1

Izraelcom poslal Jefteho z Gileádu, ktorý Ammóncom vyhlásil vojnu a celkom ich vyhubil. Nepriatelia osemnásť rokov utláčali Izraelcov. Na poučenie z utrpenia však čoskoro zabudli.PP 420.2

Keď Boží ľud nanovo začal páchať neprávosti, Hospodin dopustil, aby ho utláčal najmocnejší nepriateľ – Filištínci. Izraelci dlhé roky znášali ustavičné nájazdy tohto krutého, výbojného národa a za istý čas boli pod jeho nadvládou. Postupne sa však pomiešali s týmito modlármi, zúčastňovali sa ich zábav a modloslužieb do tej miery, že nakoniec akoby s nimi mali spoločné záujmy i zmýšľanie. Neskôr sa títo zdanliví priatelia Izraelcov stali ich úhlavnými nepriateľmi, ktorí sa ich všemožne snažili vyhubiť.PP 420.3

Podobne ako Izraelci, aj kresťania často podliehajú zvodnému vplyvu sveta a v záujme priateľstva s páchateľmi neprávostí sa prispôsobujú jeho zásadám. Nakoniec však zistia, že títo zdanliví priatelia sú ich najnebezpečnejšími nepriateľmi. Písmo jasne hovorí, že medzi Božím ľudom a svetom nieto nijakej zhody. „Bratia, nedivte sa, ak vás svet nenávidí.“ 1. Jána 3,13. Náš Spasiteľ povedal: „Vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás.“ Ján 15,18. Satan používa neveriacich, aby pod maskou priateľstva zviedol veriacich do hriechu a mohol ich odlúčiť od Boha. Keď ich zbavil ochrany, potom použije svojich stúpencov proti nim, aby ich celkom zahubil.PP 420.4