9. kapitola — Eliáš Tišbejský

V gileádskej vrchovine, východne od Jordána, žil v čase Achábovej vlády zbožný muž, ktorý svojím odvážnym počínaním hodlal zastaviť rýchlo sa šíriace odpadnutie v Izraeli. Eliáš Tišbejský, ktorý žil celkom jednoduchým životom ďaleko od ruchu vtedajších veľkomiest, začal svoje poslanie vo viere, že Boh mu pripraví cestu a dá aj úspech. Zvestoval spoľahlivé a mocné slovo a celý život zasvätil náprave. Stal sa hlasom volajúcim na púšti, ktorý mal karhať hriech a zahatať príval neprávostí. Prišiel medzi ľud karhať hriech a jeho posolstvo bolo balzamom pre všetkých, ktorí v Gileáde ochoreli hriechom a chceli sa uzdraviť.PK 63.1

Eliáš bol veľmi skormútený a roztrpčený, keď videl, že Izrael stále viac upadá do modlárstva. Hospodin urobil pre svoj ľud veľké veci. Vyslobodil Izraelcov z otroctva a „dal im krajiny pohanov..., aby dbali na jeho ustanovenia a zachovávali jeho zákony“ Žalm 105,44.45. Na blahodarný zámer Hospodina sa však už zabudlo. Nevera odlúčila vyvolený národ od Zdroja sily. Eliáš zo svojho vrchárskeho útočiska sledoval toto odpadnutie a bol zarmútený. V tiesni prosil Boha aby ľudu, ktorý sa kedysi tešil z jeho priazne, skrížil cestu, ak treba aj súdmi, aby Izrael v skutočnom svetle spoznal, že sa Bohu odcudzil. Eliáš túžil, aby sa Izraelci kajali, skôr ako na svojej hriešnej ceste zájdu tak ďaleko, že podnietia Hospodina, aby ich celkom vyhubil.PK 63.2

Eliášovu modlitbu Boh vypočul. Často opakované výzvy, napomenutia a výstrahy neprivádzali Izraelcov k pokániu. Nadišiel čas, aby Boh oslovil Izraelcov trestami. Vyznávači Baala popierali, že nebeské dary – rosu a dážď – dáva Hospodin; pokladali to za prejav prírodných síl a tvrdili, že kvetenstvo i bohatá úroda sú výsledkom tvorivej sily slnka. Pre túto neveru malo zem zasiahnuť Božie zlorečenstvo. Odpadlé kmene Izraelcov mali poznať, aké nerozvážne je veriť, že časné požehnania im dáva Baal. Kým sa kajúcne nevrátia k Bohu a neuznajú ho za jediný zdroj všetkého požehnania, zem nezvlaží ani rosa, ani dážď.PK 63.3

Eliáš dostal príkaz, aby nebeské posolstvo o súde oznámil Achábovi. Eliáš sa nechcel stať svojvoľne Hospodinovým poslom, ale Hospodinovo slovo prišlo k nemu. Z horlivosti za Božiu vec sa rozhodol splniť Boží rozkaz, aj keď poslušnosť v tomto prípade znamenala bezodkladnú zhubnú odvetu zo strany bezbožného kráľa. Prorok sa hneď vydal na cestu, putoval dňom i nocou, kým neprišiel do Samárie. Keď došiel k palácu, nežiadal o vstup, ani nečakal, kým ho podľa zvyku ohlásia. V hrubom rúchu, aké v tých časoch proroci obvykle nosievali, prešiel, zrejme nepozorovane, popri strážach a zrazu sa ocitol pred udiveným kráľom.PK 63.4

Eliáš svoj náhly príchod nijako neospravedlňoval. Príkaz prehovoriť dostal od niekoho väčšieho, než je izraelský vládca. Zdvihol ruku k nebu a v mene živého Boha oznámil, že Izrael postihnú súdy Najvyššieho. „Ako žije Hospodin, Boh Izraela, v službe ktorého stojím, nebude po tieto roky ani rosy, ani dažďa, iba ak na moje slovo“ 1. Kráľov 17,1.PK 64.1

Toto posolstvo mohol Eliáš oznámiť preto, lebo neochvejne veril v spoľahlivú moc Božieho slova. Keby nebol bezvýhradne dôveroval Hospodinovi, ktorému slúžil, nikdy by nebol predstúpil pred Achába. Eliáš šiel do Samárie popri riekach, v ktorých voda nikdy nechýbala a prechádzal okolo zelených pahorkov a lesných porastov, ktorým sucho akoby nemohlo ublížiť. Kam sa len podíval, všetko bolo odiate krásou. Prorok sa mohol diviť, ako by mohli vyschnúť rieky, v ktorých voda nikdy neprestala tiecť a ako by mohlo sucho spáliť tieto pahorky a údolia. Prorok však nijako nepochyboval. Skutočne veril, že Boh pokorí odpadlý Izrael súdmi, ktoré ho privedú k pokániu. Z neba vyšiel príkaz a Božie slovo sa muselo splniť. Eliáš verne splnil svoje poslanie s nasadením vlastného života. Posolstvo o prichádzajúcom súde zaznelo v ušiach bezbožného kráľa ako zahrmenie z jasného neba. Skôr však, než sa mohol Acháb z prekvapenia spamätať či odpovedať, Eliáš odišiel tak rýchlo, ako rýchlo prišiel, a na účinok posolstva nečakal. Hospodin ho predchádzal a upravoval mu cestu. Proroka vyzval: „Obráť sa na východ a ukry sa pri potoku Kerít, ktorý je na východ od Jordána. Z potoka budeš piť a krkavcom som prikázal, aby ťa tam živili“ 1. Kráľov 17,3.4.PK 64.2

Kráľ začal dôkladne pátrať, ale proroka nebolo možno nájsť. Kráľovná Jezábel rozhnevaná posolstvom, ktoré zdržiavalo dary neba, sa bezodkladne poradila s Baalovými kňazmi a spolu zlorečili prorokovi, čím privolávali Hospodinov hnev. Usilovné hľadanie posla osudnej zvesti bolo však márne. Pred ostatnými nemohli utajiť, že vedia o vyslovenom rozsudku ako dôsledku odpadnutia. Správa o tom, že Eliáš vyčítal Izraelu hriechy a prorokoval o skorom treste, sa rýchlo rozšírila po celej krajine. Niektorí sa vyľakali, ale ostatní sa nebeskému posolstvu hlučne vysmiali.PK 64.3

Prorokove slová sa začali hneď napĺňať. Tí, ktorí sa spočiatku vysmievali čo i len zmienke o pohrome, čoskoro museli o tom vážne rozmýšľať, lebo o niekoľko mesiacov zem vyschla; nezavlažovala ju totiž ani rosa, ani dážď. Vody z riek začalo ubúdať a potoky začali vyschýnať. Niečo také nikto nepamätal. Predstavitelia národa však vyzývali ľud, aby dôveroval Baalovej moci a aby Eliášovo proroctvo nebral vážne. Kňazi tvrdili, že dážď pochádza len z Baalovej moci a nabádali ľud, aby sa Eliášovho proroctv a nebál a netriasol sa pred ním. Dôrazne pripomínali, že len Baal dáva úrodu vo svoj čas a stará sa o ľudí i o zvieratá.PK 65.1

Božie posolstvo určené Achábovi poskytlo Jezábele, jej kňazom a všetkým Baalovým a Aštartiným nasledovníkom príležitosť vyskúšať moc svojich bohov a, ak sa dá, dokázať, že Eliášove slová sú falošné. Eliášovo proroctvo tu stálo proti tvrdeniu stovák modlárskych kňazov. Keby Baal napriek prorokovmu vyhláseniu mohol dať rosu a dážď, aby v riekach znova tiekla voda a rastlinstvo sa rozzelenalo, potom nech ho kráľ Izraela uctieva a ľud nech ho nazve Bohom.PK 65.2

Keďže Baalovi kňazi boli rozhodnutí udržať ľud v klame, ďalej prinášali obete svojim bohom a žiadali od nich zavlaženie zeme. Kňazi sa snažili zmierniť hnev božstiev drahými obeťami. S horlivosťou hodnou lepšieho diela úpenlivo prosili pri svojich oltároch o dážď. Ich volanie a prosby sa každú noc rozliehali v krajine. Cez deň sa však na oblohe neobjavil ani mráčik, ktorý by zmiernil páľavu slnka. Vysušenú pôdu nezavlaží ani rosa, ani dážď. Hospodinovo slovo sa nemení, nech Baalovi kňazi robia, čo chcú.PK 65.3

Dážď neprichádza ani po roku. Zem je ako ohňom spálená. Prudká horúčava stravuje posledné zvyšky zelene. Rieky vyschli a smädom vyčerpané stáda dobytka blúdia z miesta na miesto. Polia kedysi zelené sa podobajú spustnutým úhorom, ba rozpáleným piesočným púšťam. Z hájov zasvätených modlám opadlo suché lístie a z lesných stromov zostali rozkonárené pahýle, ktoré neposkytnú nijaký tieň. Vzduch je suchý a dusný; piesočné búrky oslepujú a sťažujú dych. Kedysi kvitnúce mestá a dediny sa zmenili na miesta smútku. Ľudia i zvieratá hynú hladom a smädom. Neodvratne sa blíži strašný hladomor.PK 65.4

Izrael sa však ani napriek týmto dôkazom Božej moci nekajal a neprijal Božie výstražné poučenie. Izraelci nepostrehli, že Tvorca prírody ovláda jej zákony, ktoré sa môžu stať prostriedkom požehnania alebo záhuby. Vo svojej pýche a oddanosti falošnej bohoslužbe nechceli pokorne uznať Božiu mocnú ruku a začali hľadať nejakú inú príčinu, ktorej by pripísali svoje utrpenie.PK 65.5

Jezábel zavrhovala predstavu, že by sucho mohlo byť súdom od Hospodina. Bola rozhodnutá vzdorovať nebeskému Bohu a takmer s celým Izraelom videla príčinu všetkého ich nešťastia v Eliášovi. Veď či to nebol práve on, kto brojil proti spôsobu ich bohoslužby? Keby sa ho mohla zbaviť, hnev bohov by utíchol a trápenie by prestalo.PK 66.1

Na podnet Jezábely začal Acháb ešte dôkladnejšie hľadať prorokov úkryt. Do okolitých blízkych i vzdialených krajín rozoslal poslov, ktorí mali nájsť nenávideného a obávaného muža, pričom od jednotlivých kráľovstiev a národov vyžadoval prísahu, že o prorokovom pobyte naozaj nič nevedia. Pátranie však bolo márne. Prorok bol v bezpečí pred nenávisťou kráľa, ktorého hriechy privolali na zem hnev zneváženého Boha.PK 66.2

Jezábele sa nepodarilo chytiť Eliáša, preto sa rozhodla, že z pomsty dá pozabíjať všetkých Hospodinových prorokov v Izraeli. Nažive nemal zostať ani jediný. Rozhnevaná žena svoj zámer uskutočnila. Obeťou tejto pomsty sa naozaj stali mnohí Boží služobníci. Všetci však nezahynuli. Bohu zostal verný aj správca Achábovho domu Obadjá, ktorý „vzal sto prorokov“ a s nasadením vlastného života „ich ukryl po päťdesiatich mužoch v jaskyni a živil ich chlebom a vodou“ 1. Kráľov 18,4.PK 66.3

Ubehol druhý rok hladomoru a na neľútostnom nebi sa dosiaľ neukázal ani najmenší náznak dažďa. Krajinu ďalej pustošilo sucho a hlad. Bezradní otcovia a matky nevedeli zmierniť útrapy svojich detí a museli hľadieť, ako im bezmocne hynú. Odpadlý Izrael sa však ani za týchto okolností nechcel kajúcne pokoriť pred Bohom a svoj hnev zameriaval proti mužovi, pre ktorého ich stihli tieto strašné súdy. Zdalo sa, že Izraelci nevedia vo svojom utrpení a biede rozpoznať výzvu na pokánie, teda Boží zásah varujúci ich prekročiť ochrannú hrádzu Božieho odpustenia.PK 66.4

Odpadnutie Izraela bolo horšie než všetko utrpenie z hladomoru. Ľud sa mal podľa Božej vôle zbaviť falošných predstáv a pochopiť, že za život a všetko ostatné požehnanie má byť vďačný jedine Bohu. On im chcel pomôcť, aby znova našli stratenú vieru, a preto na nich musel dopustiť veľké utrpenie.PK 66.5

„Či azda mám záľubu v smrti bezbožného – znie výrok Hospodina Pána – a nie v tom, aby sa odvrátil od svojej cesty a ostal nažive?“ „Odhoďte od seba všetky svoje priestupky, ktorých ste sa dopúšťali, a vytvorte si nové srdce a nového ducha. Veď prečo máte pomrieť, dom Izraela!? Lebo nemám záľubu v smrti toho, kto musí zomrieť – znie výrok Hospodina Pána. Obráťte sa a budete žiť!“ „Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“ Ezechiel 18,23.31.32; 33,11.PK 66.6

Zmyslom výziev, ktorými Boh prostredníctvom svojich poslov oslovoval Izraelcov, bol návrat tohto ľudu k vernosti Hospodinovi. Keby boli dbali na tieto výzvy a odvrátili sa od Baala k živému Bohu, Eliáš im nikdy nemusel oznámiť posolstvo o chystanom súde. Výstrahy, ktoré im mohli byť životodarnou vôňou, stali sa tomuto ľudu smrtonosným pachom. Z urazenej pýchy v nich vyklíčil hnev proti Božím poslom a spaľovala ich veľká nenávisť k prorokovi Eliášovi. Keby ho mohli chytiť, ochotne by ho vydali Jezábele, ako keby umlčaním proroka mohli zabrániť naplneniu jeho slov! Napriek pohrome, ktorá ich postihla, neochvejne zotrvávali vo svojom modlárstve. Tým len vystupňovávali svoju vinu, pre ktorú ich nebo trestalo súdmi.PK 67.1

Ťažko skúšaný Izrael mal iba jeden liek – odvrátiť sa od hriechov, pre ktoré sa ho bolestne dotkla trestajúca ruka Všemohúceho a celým srdcom sa primknúť k Hospodinovi. Izrael dostal uistenie: „Keď uzavriem nebesá, takže nebude dažďa, alebo prikážem kobylkám vyžrať zem, alebo dopustím na svoj ľud mor, ľud môj však, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim“ 2. Paralipomenon 7,13.14. Len pre tento blahodarný zámer im Boh aj naďalej odmietol zoslať rosu a dážď, kým nenastane rozhodná náprava.PK 67.2