2. kapitola — Chrám a jeho vysviacka

Dávidom dlho zamýšľaný plán postaviť Hospodinovi chrám rozvážne uskutočnil Šalamún. V Jeruzaleme bolo počas siedmich rokov plno robotníkov, ktorí usilovne pripravovali určené miesto, budovali mohutné obvodové múry a kládli „veľké, vzácne kamene ... a kamenné kvádre“ (1. Kráľov 5,31) pre rozsiahle základy, otesávali veľké kmene, dovezené z libanonských lesov a budovali veľkolepý svätostánok.PK 19.1

Kým tisíce robotníkov upravovalo drevo a kamene, pracovalo sa súčasne aj na výrobe vnútorného zariadenia pre chrám pod vedením Týrčana Chúrama, „súceho muža, skúseného znalca..., ktorý sa vyzná v práci so zlatom, striebrom, bronzom a železom, s kamením a drevom, s červeným a modrým purpurom“ 2. Paralipomenon 2,12.13.PK 19.2

Výstavba chrámu na vrchu Mórija pokračovala bez hluku „z hotových kameňov z lomu, takže pri stavbe domu nebolo počuť ani kladivo, ani sekeru, ani nijaký železný nástroj“. Súčasne bolo zhotovené aj zariadenie chrámu, „všetko toto náčinie, ktoré bolo v Božom dome“, a to podľa vzoru, ktorý dal svojmu synovi Dávid (1. Kráľov 6,7; 2. Paralipomenon 4,19). K tomuto zariadeniu patril kadidlový oltár, stôl na posvätné chleby, svietniky a lampy, nádoby a náčinie potrebné ku kňazskej službe v svätostánku – všetko „z rýdzeho zlata“ 2. Paralipomenon 4,20. Kovové zariadenie – oltár na zápalné obete, veľké umývadlo, opreté o dvanásť býkov, menšie umývadlá a mnoho ďalších nádob – dal zlievať kráľ „na jordánskom okolí medzi Sukkótom a Cerédou“ 2. Paralipomenon 4,17.PK 19.3

Všetko toto náčinie dal Šalamún zhotoviť vo veľkom množstve. Honosná stavba, ktorú Šalamún a jeho spoločníci postavili Hospodinovi a jeho bohoslužbe, bola nedostižne krásna a jedinečne nádherná. Drahokamami vyzdobený chrám obklopovali priestranné nádvoria s veľkolepými vchodmi, okrášlenými rezbami z cédrového dreva a lešteným zlatom, vyšívanými oponami a bohatým zariadením. Bol výstižným symbolom živej Božej cirkvi na zemi, ktorá sa podľa Božieho vzoru po stáročia buduje z materiálu podobnému „zlatu, striebru, drahokamom“ a „tesaného podľa chrámového vzoru“ 1. Korinťanom 3,12; Žalm 144,12. Uholným kameňom tohto duchovného chrámu je sám Kristus; „v ňom celá stavba pevne pospájaná rastie vo svätý chrám v Pánovi“ Efezským 2,20.21.PK 19.4

Chrám, ktorý chcel stavať kráľ Dávid a postavil jeho syn Šalamún, bol nakoniec hotový. „Zdarilo sa všetko, čo si umienil zhotoviť v dome Hospodinovom“ 2. Paralipomenon 7,11. Ak mal palác, zdobiaci vrch Mórija, byť naozaj tým, čím ho tak túžobne chcel urobiť Dávid – palácom „nie pre človeka... ale pre Hospodina, Boha“ (1. Paralipomenon 29,1) – bolo treba vykonať už len slávnostný obrad odovzdania chrámu Hospodinovi a jeho službe.PK 20.1

Miesto, na ktorom teraz stál chrám, sa oddávna pokladalo za posvätné. Na Boží príkaz tu otec veriacich Abrahám prejavil ochotu obetovať svojho jediného syna. Prísľubom obnovil s Abrahámom zmluvu so slávnym zasľúbením, že Syn Najvyššieho svojou obeťou zachráni ľudské pokolenie. (Pozri 1. Mojžišova 22,9.16-18.) Dávid tu tiež prinášal Hospodinovi zápalné i pokojné obete, aby zastavil odvetný meč trestajúceho anjela, a Boh mu na tomto mieste odpovedal ohňom z neba. (Pozri 1. Paralipomenon 21.kap..) Vyznávači Hospodina sa tu teraz opäť zišli, aby sa stretli so svojím Bohom a obnovili svoj sľub vernosti.PK 20.2

Čas určený na vysviacku chrámu bol veľmi priaznivý. Bol to siedmy mesiac roka, keď sa ľudia zo všetkých končín kráľovstva schádzali do Jeruzalema na slávnosť Sviatku stánkov. Bývala to slávnosť veľmi radostná. Žatevné práce sa skončili a príprava na novú úrodu sa ešte nezačala. Ľud sa teda mohol celkom bezstarostne oddať radostnému vplyvu týchto posvätných chvíľ.PK 20.3

Na chrámových nádvoriach sa v stanovený čas zhromaždili zástupy Izraelcov za hojnej účasti skvostne odetých zástupcov mnohých cudzích národov. Bol to výjav neobvyklej nádhery. Z druhého konca mesta prišiel Šalamún v sprievode starších predstaviteľov Izraela a s najvýznačnejšími mužmi s truhlou zmluvy. Zo svätyne na výšinách Gibeóna bol sem prinesený dávny „svätostánok a všetko posvätné náčinie“ 2. Paralipomenon 5,5. Tieto uctievané pamiatky z čias, keď Izraelci putovali púšťou a bojovali o Kanaán, našli teraz trvalý domov v nádhernej stavbe, ktorá mala nahradiť prenosný stan.PK 20.4

Do chrámu bola prinesená posvätná truhla s dvoma kamennými doskami, na ktoré Boží prst napísal príkazy Desatora. Týmto aktom Šalamún nasledoval príklad svojho otca Dávida. Po každých šiestich krokoch priniesol Hospodinovi obeť, a so sprievodom hudby kňazi v honosnej nádhere „vniesli truhlu Hospodinovej zmluvy na jej miesto do najzadnejšej miestnosti chrámu, do veľsvätyne“ 2. Paralipomenon 5,7. Po odchode z veľsvätyne šli na svoje určené miesta. Levítski speváci v bielom rúchu „s cimbalmi, harfami a citarami stáli východne od oltára a spolu s nimi stodvadsať kňazov trúbilo na trúbach“ 2. Paralipomenon 5,12.PK 20.5

„Medzi trubačmi a spevákmi bol súlad, takže zaznieval jeden hlas pri vzdávaní chvály a vďaky Hospodinovi. Keď zaznel zvuk trúb, cimbalov a iných hudobných nástrojov a chválospev Hospodinov, že je dobrý, lebo naveky trvá jeho milosť, oblak naplnil dom Hospodinov, takže kňazi pre oblak nemohli nastúpiť do služby, lebo sláva Hospodinova naplnila Boží dom“ 2. Paralipomenon 5,13.14.PK 21.1

Šalamún pochopil význam tohto oblaku, preto vyhlásil: „Hospodin povedal, že chce bývať v mrákave. Ja som ti postavil dôstojný dom, i miesto, kde by si večne trónil“ 2. Paralipomenon 6,1.2.PK 21.2

„Hospodin kraľuje! Trasú sa národy.
Tróni nad cherubmi. Chveje sa zem.
Hospodin na Sione je veľký,
nad všetky národy vyvýšený.
Nech tvoje meno chvália,
veľké a úžasné, lebo je sväté!...
Vyvyšujte Hospodina, nášho Boha.
Klaňajte sa pred jeho podnožou.
On je svätý!“PK 21.3

Žalm 99,1-5.

„Šalamún totiž urobil bronzový stupienok a umiestil ho v strede nádvoria. Bol päť lakťov dlhý, päť lakťov široký a tri lakte vysoký.“ Vystúpil naň a zdvihnutými rukami požehnal zástup pred sebou, „pričom celé zhromaždenie Izraela stálo“ 2. Paralipomenon 6,3.13.PK 21.4

Šalamún zvolal: „Požehnaný Hospodin, Boh Izraela, ktorý priamo môjmu otcovi Dávidovi dal zasľúbenie a vlastnoručne ho splnil. Povedal: ... Jeruzalem som si vyvolil, aby tam prebývalo moje meno“ 2. Paralipomenon 6,4-6.PK 21.5

Šalamún si potom kľakol na bronzový stupienok a pred celým zhromaždením Izraela predniesol zasväcujúcu modlitbu. Zatiaľ čo sa celé zhromaždenie sklonilo až po zem, Šalamún vystrel ruky k nebesám a modlil sa: „Hospodine, Bože Izraela, niet tebe podobného Boha na nebi ani na zemi, ktorý by zachovával zmluvu a milosť svojim služobníkom, ktorí z celého srdca chodia pred tebou...PK 21.6

Ale či naozaj má bývať Boh s človekom na zemi? Veď nebesá, ba nebesá nebies ťa neobsiahnu, tým menej tento dom, čo som postavil. Ber ohľad na modlitbu svojho služobníka a na jeho úpenie, Hospodine, Bože môj, aby si počul nárek a modlitbu, ktorú ti tvoj služobník predostiera, aby si mal dňom i nocou otvorené oči na tento dom, na miesto, o ktorom si povedal, že tam uložíš svoje meno, aby si vypočul modlitbu, ktorú tvoj služobník predostrie na tomto mieste. Vyslyš úpenia svojho služobníka a svojho ľudu Izraela, keď sa bude modlievať na tomto mieste. Vyslyš z nebies, z miesta, kde prebývaš a keď vyslyšíš, odpusť!...PK 21.7

Ak tvoj izraelský ľud utrpí porážku od nepriateľa, pretože zhrešil proti tebe, ale ak sa obráti, bude velebiť tvoje meno, modliť sa a úpenlivo prosiť pred tebou v tomto dome, ty vyslyš z nebies, odpusť hriech svojho ľudu izraelského a priveď ho späť na pôdu, ktorú si dal jemu a jeho otcom.PK 22.1

Keď bude nebo zatvorené a nebude dažďa, pretože zhrešili proti tebe, ale pomodlia sa na tomto mieste, budú velebiť tvoje meno a odvrátia sa od svojho hriechu, lebo si ich pokoril, ty vyslyš z nebies a odpusť hriech svojich služobníkov a svojho ľudu izraelského. Keď ich vyučíš správnej ceste, po ktorej treba ísť, daj dážď na svoju zem, ktorú si dal svojmu ľudu do dedičstva.PK 22.2

Keď nastane v krajine hlad, vznikne mor či sneť, hrdza, kobylky či hmyz, ak niektoré z jeho miest obľahne nepriateľ, pri rôznych útrapách a nedostatkoch, každú modlitbu a každú úpenlivú prosbu, ktoréhokoľvek človeka z celého tvojho národa izraelského, ak niekto pozná svoje útrapy a bolesť a vystrie svoje dlane k tomuto domu, ty vyslyš z nebies, z miesta, kde prebývaš, a odpusť! Odplať každému podľa jeho konania tak, ako spoznáš jeho srdce..., aby sa ťa báli a chodili po tvojich cestách po všetky dni života na zemi, ktorú si dal našim otcom.PK 22.3

Ale i cudzinec, ktorý nie je z tvojho ľudu izraelského, keď príde z ďalekej krajiny pre tvoje veľké meno, pre tvoju mocnú ruku a vystreté rameno, keď príde a pomodlí sa k tomuto domu: vyslyš z nebies, z miesta svojho prebývania a urob všetko, o čo cudzinec k tebe volá. Aby tak poznali všetky národy zeme tvoje meno, aby sa ťa báli ako tvoj ľud izraelský, aby vedeli, že tento dom, čo som postavil, je po tebe pomenovaný.PK 22.4

Keď vyjde tvoj ľud do boja proti svojim nepriateľom cestou, ktorou ho pošleš, a pomodlí sa k tebe smerom k tomuto miestu, ktoré si si vyvolil, a k domu, ktorý som postavil tvojmu menu, vyslyš z nebies ich modlitbu i úpenlivú prosbu a dopomôž im k právu.PK 22.5

Keď zhrešia proti tebe – veď niet človeka, čo by nehrešil – a nahneváš sa na nich, vydáš ich nepriateľovi, takže ich odvlečú ich väznitelia ako zajatcov do ďalekej alebo blízkej krajiny; tam však, v krajine, do ktorej boli odvlečení, vstúpia do seba, obrátia sa, úpenlivo ťa budú prosiť v krajine svojich väzniteľov: Zhrešili sme, prevrátene sme konali; sme vinní; ak sa obrátia k tebe celým svojím srdcom a celou svojou dušou v krajine svojich väzniteľov, ktorí ich odvliekli do zajatia, pomodlia sa smerom k svojej krajine, ktorú si dal ich otcom a k mestu, ktoré si si vyvolil a k domu, ktorý som postavil tvojmu menu: vyslyš z nebies, z miesta svojho prebývania ich modlitbu a úpenlivé prosby a dopomôž im k právu. Odpusť svojmu ľudu, ktorý zhrešil proti tebe.PK 22.6

Nech sú, Bože môj, tvoje oči otvorené a tvoje uši nech pozorujú modlitbu na tomto mieste. Nuž teda, odober sa Hospodine, na miesto svojho odpočinku; ty i truhla tvojej moci. Tvoji kňazi, Hospodine, Bože, nech sa odejú spásou a tvoji zbožní nech sa tešia z tvojej dobroty. Hospodine, Bože, neodmietni svojho pomazaného! Spomeň na prejavy milosti svojmu služobníkovi Dávidovi“ 2. Paralipomenon 6,14-42.PK 23.1

Keď Šalamún skončil modlitbu, „zostúpil z neba oheň a strávil spaľovanú obeť i zábitné obete“. Kňazi nemohli vstúpiť do chrámu, lebo „sláva Hospodinova naplnila budovu“. „Keď však všetci Izraelci videli zostupovať oheň a slávu Hospodinovu na dom, sklonili sa tvárou k zemi, k dlažbe, klaňali sa a ďakovali Hospodinovi, že je dobrý, veď jeho milosť trvá naveky“ 2. Paralipomenon 7,1-3.PK 23.2

Kráľ i ľud potom obetovali pred Hospodinom, a tak „posvätil kráľ i všetok ľud dom Boží“. Zástupy ľudí zo všetkých končín kráľovstva boli počas siedmich dní „zídené od oblastí Chamátu až po Egyptský potok“; „veľmi veľké zhromaždenie“ slávilo radostný sviatok. Šťastný ľud slávil v nasledujúcom týždni Sviatok stánkov. Po opätovnom odovzdaní sa Bohu a po radostných chvíľach sa potešený ľud nadšene vracal „nadchnutý dobrodením, ktoré vykonal Hospodin Dávidovi, Šalamúnovi a svojmu izraelskému ľudu“ 2. Paralipomenon 7,8.10.PK 23.3

Kráľ sa všemožne vynasnažil urobiť všetko pre to, aby prítomných povzbudil, aby odovzdane a bezvýhradne slúžili Bohu a velebili sväté Božie meno. A znova, ako kedysi v Gibeóne na začiatku svojej vlády, izraelský vládca dostal dôkaz o tom, že Boh ho prijal a požehnal. V nočnom videní sa mu zjavil Hospodin a oznámil mu: „Vyslyšal som tvoju modlitbu a toto miesto som si zvolil za dom obetí. Keď uzavriem nebesá, takže nebude dažďa, alebo prikážem kobylkám vyžrať zem, alebo dopustím na svoj ľud mor, ľud môj však, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest: vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim. Teraz budem mať otvorené oči a moje uši budú pozorovať modlitbu na tomto mieste. Teraz som si vyvolil a posvätil tento dom, aby tam prebývalo moje meno naveky a aby moje oči i srdce zotrvávali tam po všetky dni“ 2. Paralipomenon 7,12-16.PK 23.4

Keby boli Izraelci zostali Bohu verní, táto slávna stavba mohla pretrvať veky, ako trvalé znamenie zvláštnej Božej priazne k vyvolenému ľudu. Boh oznámil: „Cudzincov, čo lipnú k Hospodinovi, aby mu slúžili a milovali meno Hospodinovo, a boli mi sluhami, všetkých, ktorí bdejú nad sobotou, aby ju neznesvätili a pridržiavajú sa mojej zmluvy, zavediem na svoj svätý vrch a rozradostím ich vo svojom dome modlitby. Ich celopaly a obete budú ľúbeznými na mojom oltári. Veď môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ Izaiáš 56,6.7.PK 24.1

Spolu s týmto uistením o prijatí Hospodin jasne vyznačil kráľovi jeho povinnosti. Oznámil mu: „Ak i ty budeš chodiť predo mnou, ako chodil tvoj otec Dávid, a robiť všetko, čo som ti prikázal, zachovávať moje ustanovenia a predpisy, upevním tvoj kráľovský trón, ako som sa zaviazal Dávidovi, tvojmu otcovi slovami: Nevyhynie nikto z tvojich panujúcich potomkov v Izraeli“ 2. Paralipomenon 7,17.18.PK 24.2

Keby bol Šalamún zotrval v pokornej službe Hospodinovi, jeho sláva mohla blahodarne ovplyvniť okolité národy. Na ne totiž veľmi priaznivo zapôsobila už vláda jeho otca Dávida i rozvážne rozhodnutia a veľkolepé činy počiatočných rokov jeho vlastného panovania. Boh, ktorý predvídal veľké pokušenia, ktoré sprevádzajú blahobyt a svetskú slávu, varoval Šalamúna pred odpadlíctvom a predpovedal desivé následky hriechu. Hospodin povedal, že ak Izraelci opustia „Hospodina, Boha svojich otcov“ a oddajú sa modloslužbe, aj nádherný, práve vysvätený chrám sa stane „príslovím a predmetom posmechu u všetkých národov“ 2. Paralipomenon 7,22.20.PK 24.3

Šalamúna posilnilo a veľmi potešilo nebeské posolstvo o tom, že jeho modlitba za Izrael bola vypočutá. Šalamún práve začínal najslávnejšie obdobie svojej vlády, keď ho „všetci králi zeme chceli vidieť..., aby počuli jeho múdrosť, ktorú mu Boh vložil do srdca“ 2. Paralipomenon 9,23. Mnohí sa prišli oboznámiť so spôsobom jeho vlády a poučiť sa, ako majú riešiť závažné problémy.PK 24.4

Keď títo ľudia navštívili Šalamúna, on ich poúčal o Bohu, Stvoriteľovi všetkého, a oni sa vracali domov s jasnejšími predstavami o izraelskom Bohu a o jeho láske k ľuďom. V prírode potom poznávali prejav Božej lásky a zjavenie Božej povahy; toto poznanie priviedlo mnohých k uctievaniu Hospodina ako svojho Boha.PK 24.5

Šalamúnova pokora z čias, keď začal niesť bremeno zodpovednosti za správanie štátu a keď pred Hospodinom vyznal, že je „mladý“ (1. Kráľov 3,7), úprimná láska k Bohu, hlboká úcta k Božím veciam, nedôvera k sebe a oslava večného Tvorcu – všetky tieto príkladné povahové rysy sa prejavili v bohoslužbe pri vysviacke chrámu, keď pokorne kľačal a modlil sa. Ani dnes by Kristovi nasledovníci nemali strácať úctu a bázeň pred Bohom. Písmo učí ľudí, že k Stvoriteľovi majú pristupovať v pokornej a zbožnej viere v Božieho Prostredníka. Žalmista napísal:PK 24.6

„Veď Hospodin je veľký Boh,
veľký Kráľ nad všetkými božstvami...
Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme,
pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom!.“ Žalm 95,3-6.PK 25.1

Pri verejných i súkromných bohoslužbách smieme prednostne pokľaknúť pred Hospodinom a vysloviť mu svoje prosby. Ježiš, náš Vzor, často „padol na kolená a modlil sa“ Lukáš 22,41. Aj o jeho učeníkovi čítame, že „padol na kolená, modlil sa“ Skutky apoštolov 9,40. Pavol povedal: „Skláňam kolená pred Otcom“ Efezským 3,14. Ezdráš pri vyznávaní hriechov Izraela pred Hospodinom kľačal (pozri Ezdráš 9,5). Daniel „trikrát denne kľakal na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha“ Daniel 6,10 (ROH); Daniel 6,11 (ECAV).PK 25.2

Pravá úcta k Bohu pramení z prítomnosti majestátu svätého Boha. Vedomie prítomnosti Neviditeľného hlboko pôsobí na každé srdce. Božia prítomnosť posväcuje čas i miesto modlitby. Prejav úcty v konaní a správaní vyvoláva ešte hlbší zážitok. Žalmista hovorí: „Sväté a hrozné je jeho meno“ Žalm 111,9. Keď anjeli vyslovujú jeho meno, zahaľujú si tvár. S akou úctou by sme mali my, hriešni ľudia, vyslovovať toto meno!PK 25.3

Mladí i starí by sa mali hlboko zamyslieť nad slovami Písma, ktoré naznačujú, ako si treba vážiť miesta zvláštnej Božej prítomnosti. Hospodin prikázal Mojžišovi pri horiacom kre: „Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda“ 2. Mojžišova 3,5. Len čo Jákob uvidel anjela zvolal: „Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som to nevedel... nie je tu nič iné ako Boží dom, a tu je nebeská brána“ 1. Mojžišova 28,16.17.PK 25.4

Šalamún sa svojou modlitbou pri vysviacke chrámu snažil odstrániť z mysle prítomných nesprávne predstavy, ktoré pohanom zatemňovali výhľad. Na rozdiel od bohov pohanských, Boh nebies nebýva len v chrámoch postavených ľudskými rukami; stretáva sa so svojím ľudom prostredníctvom svojho Ducha v zhromaždení veriacich, v príbytku určenom Božej službe.PK 25.5

Apoštol Pavol po mnohých stáročiach oznámil tú istú pravdu, keď povedal: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami, ani si nedá slúžiť ľudskými rukami, ako keby voľačo potreboval, veď on dáva všetkému život, dych a všetko..., aby hľadali Boha, či by ho dajako nenahmatali a nenašli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ Skutky apoštolov 17,24-28.PK 25.6

„Blahoslavený národ, ktorého Boh je Hospodin,
ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo.
Hospodin hľadí z nebies,
vidí všetkých ľudí.
Z miesta, kde tróni, pozoruje
všetkých obyvateľov zeme.“
„Hospodin si na nebi upevnil trón,
nad všetkým vládne jeho kráľovská moc.
Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý Boh je taký veľký ako náš Boh?
Ty si Boh, ktorý robí divy!
Svoju moc si dal poznať národom.“ Žalm 33,12-14; 103,19; 77,14.15.PK 26.1

Hoci Boh nebýva v chrámoch postavených rukami, zhromaždenia svojho ľudu poctieva svojou prítomnosťou. Boh sľúbil, že svojich vyznávačov navštívi svojím Duchom tam, kde sa schádzajú a kde ho hľadajú, kde mu vyznávajú hriechy a kde sa jeden za druhého modlia. Tí, ktorí sa schádzajú, aby velebili Boha, musia sa zrieknuť každej formy zla. Ak Boha nectia v Duchu, pravde a v kráse svätosti, ich zhromaždenie nemá nijakú cenu. Pán o nich hovorí: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú“ Matúš 15,8.9. Skutoční ctitelia budú vzývať Boha „v Duchu a v pravde; lebo i Otec hľadá takýchto ctiteľov“ Ján 4,23.PK 26.2

„Hospodin je vo svojom svätom chráme. Zmĺkni pred ním celá zem!“ Habakuk 2,20.PK 26.3