Ohľaduplnosť k blúdiacim
Ak niekto vykonal všetko podľa svojho najlepšieho vedomia a niekto iný si myslí, že to mohol urobiť lepšie, mal by svojmu bratovi láskavo a trpezlivo poslúžiť svojou najlepšou radou. Nemal by ho však odsudzovať alebo podozrievať úprimnosť jeho úmyslu, a to tým menej, že sám nechce, aby ho ľudia podobne podozrievali či nespravodlivo odsudzovali. Ak brat, ktorému Božie dielo leží vážne na srdci, vidí, že vo svojom úprimnom úsilí urobil chybu, zarmúti sa nad tým, pretože si prestane dôverovať a stratí istotu, že môže vykonať niečo dobré. Nič tak neoslabí jeho odvahu a vedomie Božieho poslania, ako pocit vlastných omylov v diele, ktoré mu zveril Pán a ktoré miluje viac než vlastný život. Aké je to teda nespravodlivé, keď mu bratia, ktorí odhaľujú jeho chyby, vtláčajú tŕň stále hlbšie do srdca, aby ho to čo najviac bolelo. Touto ranou podlamujú jeho vieru, odvahu a dôveru, že vie a môže pracovať úspešne pri výstavbe Božieho diela.1PS 213.1
Neraz však treba tým, ktorí sa dopustili chyby, jasne poukázať na pravdu a určité skutočnosti, aby poznali svoj omyl, uvedomili si ho a usilovali sa o nápravu. Toto by sa však malo diať súcitne, nežne, a nie s unáhlenou prísnosťou. Každý si má uvedomiť svoju slabosť, aby neupadol do pokušenia. Ak ten, kto sa dopustil chyby, uzná a spozná svoj omyl, nemáme ho zarmucovať a ešte hlbšie raniť, ale podať mu pomocnú ruku. Kristus v Reči na vrchu povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané.“ Matúš 7,1.2. Spasiteľ karhal unáhlené vynášanie súdov. „Prečo bratovi vidíš v oku smietku..., keď ty máš v oku brvno.“ Matúš 7,3.4. Často sa stáva, že niektorý člen nedočkavo odhaľuje chyby svojich bratov, kým on sám sa dopúšťa väčších a pritom ich nevidí.1PS 213.2
Ako Kristovi nasledovníci by sme sa mali medzi sebou správať tak, ako chceme, aby Pán zaobchádzal s naším poblúdením a chybami, pretože všetci sme omylní a potrebujeme jeho zmilovanie a odpustenie. Ježiš cítil potrebu vziať na seba ľudskú prirodzenosť, aby mohol poznať, ako sa zmilovávať a ako prosiť nebeského Otca za hriešnych, blúdiacich smrteľníkov. Dobrovoľne sa rozhodol stať sa obhajcom človeka. Ponížil sa preto, aby sa oboznámil s pokušeniami, ktoré ohrozujú človeka, aby mohol pomáhať pokúšaným a byť ich súcitným a verným Veľkňazom.1PS 213.3
Často treba jasne odsúdiť hriech a vytknúť zlo. No kazatelia, ktorí pracujú pri záchrane svojich blížnych, by nemali byť bezohľadní k chybám iných a zdôrazňovať ich nedostatky. Nemali by ich slabosti zverejňovať „na obdiv“ či sudcovsky pretriasať. Mali by si položiť otázku, či by súhlasili s tým, aby niekto takto postupoval voči nim, či by to prinieslo žiaduci účinok, upevnilo lásku a dôveru k tomu, kto zveličil ich chyby. Najmä nedostatky kazateľov, ktorí sú v Božom diele, by sa mali preberať v čo najužšom kruhu, pretože je mnoho slabých jednotlivcov, ktorí sa chytia príležitosti, keď sa dozvedia, že služobníci Slova majú tie isté slabosti ako iní ľudia. Najkrutejšie je to, keď sa prípadné chyby kazateľov dostávajú pred neveriacich, hoci kazateľ je hoden aj naďalej pracovať v záujme záchrany ľudí. Okrem škody to neprinesie nič dobré. Pán neschvaľuje takéto správanie, pretože podkopáva dôveru ľudu v tých, čo vzali na seba bremeno jeho diela.1PS 214.1
Charakter každého spolupracovníka by mali bratia kazatelia žiarlivo strážiť. Hospodin hovorí: „Nedotýkajte sa mojich pomazaných! Neubližujte mojim prorokom!“ 1. Paralipomenon 16,22; Žalm 105,15. Treba pestovať lásku a dôveru. Ak niektorému kazateľovi chýba láska a dôvera k inému spolupracovníkovi, nijako nebude šťastnejší, lebo ak robí nešťastným svojho brata, sám je nešťastný. Láska si nájde cestu aj cez prekážky, kým vynášanie súdov znemožňuje prístup k ľuďom.1PS 214.2