Božie požehnanie

O veľkosti daru do Božej pokladnice rozhoduje množstvo majetku. Komu bolo viac zverené, od toho Boh požaduje väčší dar. Keď má kresťan desaťtisíc či dvadsaťtisíc korún, potom Boh od neho žiada nielen dar podľa desiatkového systému, ale aj obeť za hriech a obeť chvály. Levítsky zákon sa vyznačoval najmä dôrazom na posvätnosť majetku.1PS 383.3

Keď hovoríme o desiatkoch ako o základe židovského prispievania na náboženské účely, nehovoríme dosť zrozumiteľne. Hospodin stál dôrazne za svojimi požiadavkami, ktoré takmer v každej oblasti života pripomínali Darcu, ktorý požaduje určitú časť pre seba. Od Izraelcov sa žiadalo, aby odvádzali poplatok za svojho prvorodeného syna, za prvotinu stáda a prvotinu žatvy. Nárožné miesta svojich polí mali prenechať chudobným. Čokoľvek im vypadlo z rúk, tiež zostalo nemajetným a raz za sedem rokov mali celé polia zarodiť len pre chudobných. Boli tu obetné dary, obete za viny, obete za hriechy a odpustenie všetkých dlžôb každého siedmeho roka. Boli ešte početné výdavky na pohostinstvo a dary pre chudobných, ako aj dane z majetku.1PS 383.4

Pre zachovanie platnosti zákona bolo treba v určitých obdobiach vykonať prieskum, či ľud verne plní, čo sľúbil, alebo nie. Svedomití jednotlivci vracali Bohu až tretinu zo všetkého svojho príjmu na náboženské účely a pre chudobných. Tieto požiadavky sa nevzťahovali na zvláštnu triedu ľudí, ale na všetkých, pretože záviseli od množstva majetku. Okrem všetkých týchto systematických a pravidelných darov boli ešte dary zvláštne, tzv. dobrovoľné obete pri zvláštnych príležitostiach, akou bola stavba svätostánku na púšti a výstavba jeruzalemského chrámu. Tieto ustanovenia určil Boh na dobro svojho ľudu a na podporu svojho diela.1PS 383.5