Do hlbín
Ešte aj pochybnosti zaútočili na zomierajúceho Božieho Syna. Nemohol dovidieť za bránu hrobu. Nijaká jasná nádej ho neutešovala, že z hrobu vyjde ako víťaz a že Otec prijme jeho obeť. Boží Syn musel čo najbolestnejšie precítiť hriech sveta so všetkou svojou hrôzou. Jediné, čo si v tejto strašnej temnote uvedomoval, bola Otcova nenávisť k hriechu a odplata zaň – smrť. Zmocňovala sa ho obava, že pre hriech, ktorý je taký odporný, nebude môcť byť Otec zmierený so svojím Synom. Prudké pokušenie, že ho Otec opustil, mu vyrvalo z úst prenikavý výkrik na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Matúš 27,46.1PS 163.1
Kristus v mnohom ohľade cítil to, čo pocítia hriešnici, keď sa na nich vylejú čaše Božieho hnevu. Strašné zúfalstvo ako plášť smrti zahalí ich hriešne duše, a vtedy si uvedomia plný rozsah démonickosti hriechu. Utrpenie a smrť Božieho Syna im opatrili spásu. Mohli byť zachránení, keby ju boli ochotne a radostne prijali; nik však nie je nútený poslúchať Boží zákon. Ak odmietajú nebeské požehnanie a rozhodujú sa pre pôžitok a klam hriechu, už tým si vybrali a na konci dostanú odplatu – Boží hnev a večnú smrť. Navždy budú odlúčení od prítomnosti Ježiša, ktorého obeťou pohrdli. Kvôli hriešnym a dočasným pôžitkom stratili šťastný život a obetovali večnú slávu.1PS 163.2
Kristove posledné smrteľné boje mocne dorážali na jeho vieru a nádej. Boh akoby bol zrušil doterajšie uistenie, ktoré dal milovanému Synovi o svojej záľube v ňom a o jeho prijatí. Vykupiteľ sveta sa spoliehal na dôkazy, ktoré ho až dosiaľ posilňovali a uisťovali, že Otec prijal jeho dielo a našiel v ňom zaľúbenie. V smrteľnom boji, keď obetoval svoj drahý život, mohol sa len vierou spoľahnúť na toho, ktorého vždy rád poslúchal. Ani sprava ani zľava ho nepovzbudzovali jasné lúče nádeje. Všetko bolo zahalené nepreniknuteľnou hmlou. V desivej tme, ktorú pociťovala sama príroda, Vykupiteľ dopíja obsah tajomného kalicha do dna. Zbavený jasnej nádeje a dôvery vo svoje budúce víťazstvo volá: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Lukáš 23,46. Boží Syn pozná povahu svojho Otca, jeho spravodlivosť, milosrdenstvo i veľkú lásku a odovzdáva sa do jeho rúk. Pri záchvevoch prírody počujú ohromení diváci posledné slová tohto golgotského muža.1PS 163.3
Príroda mala súcit s utrpením svojho Stvoriteľa. Otrasy zeme a puknuté skaly zvestovali, že zomrel Boží Syn. Nastalo mocné zemetrasenie. Chrámová opona sa roztrhla na dvoje, hrôza sa zmocnila katov a divákov, keď spozorovali tmou zastreté slnko, keď pod nohami pocítili chvenie zeme a videli i počuli praskot skál. Posmech a urážky starších stíchli, keď Kristus poručil svojho ducha Otcovi. Ohromený zástup sa začal vytrácať a v tme hľadať cestu do mesta. Bili sa do pŕs, keď v hrôze odchádzali a len šeptom vraveli: „Nevinný bol zavraždený. Čo ak je naozaj Božím Synom, ako sám tvrdil?“1PS 164.1