Boží spolupracovníci

Božie dielo nie je odkázané na ľudskú podporu. Prostriedky na to by Boh mohol zoslať priamo z neba, keby to bol vo svojej prozreteľnosti uznal za najlepšie pre človeka. Mohol sa rozhodnúť pre taký spôsob, ktorým by anjeli šírili pravdu vo svete bez ľudskej účasti. Pravdu mohol napísať na nebesá a svoje požiadavky oznámiť živým písmom. Boh nezávisí od striebra či zlata kohokoľvek. Hovorí: „Veď moja je všetka lesná zver a na vrchoch dobytka na tisíce... Ak by som bol hladný, nepovedal by som to tebe, veď môj je svet so všetkým, čo je na ňom.“ Žalm 50,10.12. Čokoľvek potrebujeme na úspešné šírenie Božieho diela, to všetko Boh účelne zariadil pre naše dobro. Poctil nás tým, že nás povolal za svojich spolupracovníkov. Rozhodol sa spolupracovať s ľuďmi a chce, aby boli stále štedrí.1PS 259.5

Boh vo svojej prezieravosti má medzi nami vždy nejakých chudobných ľudí, aby sme sa v rôznom nedostatku a utrpení na svete osvedčili a mali možnosť rozvinúť kresťanský charakter. Postavil nám do cesty trpiacich, aby v nás prebúdzal kresťanský súcit a lásku.1PS 260.1

Hriešnici, ktorí hynú pre svoju nevedomosť, zostávajú v tme, kým im niekto neprinesie svetlo pravdy. Boh nepošle anjelov vykonať to, čo zveril ľuďom. Všetkým, čo kázal ľuďom konať, im chce zjavne ukázať ich skutočný charakter. Kristus nám posiela chudobných ako svojich zástupcov. Hovorí: „Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť.“ Matúš 25,42. Sám sa stotožňuje s trpiacim ľudstvom v ubiedených jednotlivcoch. Privlastňuje si ich nedostatky a berie na seba ich utrpenie. Mravná temnota hynúceho sveta vyzýva kresťanov k osobnému obetavému úsiliu; majú totiž prispieť svojimi prostriedkami a vplyvom, aby sa mohli podobať tomu, ktorý, hoci bohatý, pre nás schudobnel. Duch Boží nemôže bývať v srdci tých, ktorým síce zjavil svoju pravdu, ktorých však treba ustavične nabádať, aby si uvedomili potrebu zodpovedne spolupracovať s Kristom. Apoštol zdôrazňuje povinnosť dávať z vyšších pohnútok než len z prebudeného súcitu. Dôrazne nám pripomína zásadu nezištného, úprimného snaženia, ktoré oslávi Boha.1PS 260.2

Písmo vyzýva kresťanov, aby sa zapojili do plánu aktívnej dobročinnosti stálym záujmom o záchranu blížnych. Mravný zákon prikazoval svätenie soboty, čo nie je žiadnym bremenom, iba ak pre priestupníkov, na ktorých doliehajú následky prestúpenia. Desiatkový systém nie je nijakým bremenom pre tých, čo sa podľa neho správajú. Pôvodca, ktorý tento poriadok dal Židom, ho ešte neodvolal ani nezmenil. Nielenže nezrušil jeho záväznosť, ale čím viac by sa bolo v kresťanskom veku šírilo svetlo o spasení v Kristovi, tým plnšie sa mal tento systém uplatniť a rozvinúť.1PS 260.3

Ježiš povedal zákonníkovi, že podmienkou večného života je plnenie zvláštnych požiadaviek zákona, podľa ktorých treba milovať Boha celým srdcom, dušou, mysľou a silou a svojho blížneho ako seba. Keď Kristova smrť urobila koniec predobrazným obetiam, pôvodný zákon, vytesaný na kamenných doskách, zostal nezmenený a navždy záväzný pre každého človeka. V kresťanskej dobe sa povinnosti človeka nezúžili, ale vyjasnili a zvýraznili.1PS 260.4

Rozmach evanjelizačného úsilia vyžadoval po Kristovej smrti väčšiu podporu, preto príkaz ochotnej obetavosti bol ešte naliehavejšou potrebou než v židovskej ekonómii. Boh teraz nepožaduje menšie, ale väčšie dary než kedykoľvek v dejinách sveta. Podľa Kristovej zásady veľkosť darov a obetí by sa mala riadiť mierou prijatého svetla a požehnania. Kristus povedal: „Od každého, ktorý mnoho dostal, bude sa mnoho požadovať.“ Lukáš 12,48.1PS 261.1

V ranom kresťanskom období odpovedali Kristovi nasledovníci na požehnanie skutkami obetavosti a milosrdenstva. Duch Svätý, ktorý prišiel po Kristovom nanebovstúpení, viedol veriacich k sebazapreniu a obetavosti pre záchranu iných. Keď núdza doľahla na chudobných v Jeruzaleme, Pavel písomne upozornil kresťanov z pohanov na dobročinnosť takto: „Tak ako vo všetkom oplývate hojnosťou: vo viere i v slove, poznaní i vo všetkej horlivosti a v láske, ktorú máte z nás, tak vyniknite aj v tomto diele lásky.“ 2. Korinťanom 8,7. Dobročinnosť tu apoštol uviedol popri viere, láske a kresťanskom snažení. Ak si niekto myslí, že ako kresťan si môže zapchať uši a zavrieť srdce, aby nepočul Božiu výzvu k štedrosti, strašne sa klame. Mnohí majú plné ústa vyznávania o láske a pravde, no pre jej rozmach donášajú len obeť slovného vyznania, ale pre jej pokrok nerobia nič. Viera takých vyznávačov je mŕtva, nepotvrdená skutkami. Pán sa nikdy tak nezmýlil, aby niekoho priviedol k obráteniu a nechal ho v zajatí lakomstva.1PS 261.2