Nevysloviteľná úzkosť

Len slabo si vieme predstaviť nevýslovnú úzkosť drahého Božieho Syna v Getsemane, keď prežíval odlúčenosť od svojho Otca, pretože sa rozhodol vziať na seba ľudský hriech. Za padlé ľudstvo sa stal hriechom. Vedomie odstupu Otcovej lásky vyrvalo z jeho stiesnenej duše tieto bolestné slová: „Veľmi smutná je mi duša až na smrť.“ „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ Potom s celou odovzdanosťou do Otcovej vôle dodáva: „Avšak nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Matúš 26,38.39. Boží Syn slabol, zomieral. Otec vyslal posla, aby posilnil tohto božského Trpiteľa a pripravil ho na cestu obetovania vlastného života. Keby smrteľníci mohli byť svedkami úžasu a zármutku anjelských zástupov, ako v tichom žiali bdeli, keď Otec tlmil lúče svojho svetla lásky a slávy pred svojím milovaným Synom, boli by lepšie chápali, aký odporný mu je hriech. Meč spravodlivosti mal teraz zasiahnuť jeho drahého Syna, ktorý sa zradným bozkom dostal do rúk svojich nepriateľov. Odviedli ho do súdnej siene, aby ho tam tupili hriešni smrteľníci a odsúdili na smrť. Vznešený Boží Syn bol tu „prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti“. Niesol pohanu, posmech, potupu a „neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná“. Izaiáš 53,5; Izaiáš 52,14.1PS 161.1