Jednota činu a úsudku

Pán chcel, aby jeho ľud bol poslušný a konal jednotne, aby sa každý mohol každému smelo pozrieť do očí. Mali by sa zjednotiť v zmýšľaní a úsudku. To si však vyžaduje nemalé úsilie. Hriešne telesné srdce sa musí pokoriť a zmeniť. Podľa Božej vôle má v cirkvi stále znieť živé svedectvo. Bude treba karhať a napomínať a niektoré prípady aj ostro odsúdiť. Počujeme vzdych: „Som precitlivelý a neznášam ani najmenšie napomenutie.“ Pri správnom úsudku o vlastnom stave by títo ľudia mali povedať: „Som taký svojvoľný, sebestačný a pyšný, že si nedám od nikoho rozkazovať a nikto ma nemusí karhať. Mám právo na vlastný úsudok, môžem veriť a hovoriť, ako chcem.“ Pán nechce, aby sme sa zriekli svojej osobnosti. Kto však zodpovedne rozhodne, kam až smie zájsť takáto osobná nezávislosť? Peter napomína svojich bratov: „Podobne, mladší, poddaní buďte starším. A všetci spoločne opášte sa pokorou, lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ 1. Petra 5,5. Aj apoštol Pavel vyzýva filipských bratov k jednote a pokore: „Ak je teda nejaké napomenutie v Kristu, ak je nejaké potešenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, naplňte moju radosť: zmýšľať rovnako, mať rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, nič nerobte zo straníckosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných. Zmýšľajte tak, ako zmýšľal Ježiš Kristus.“ Filipským 2,1-5. Ďalej tento apoštol napomína svojich bratov: „Láska nech je bez pokrytectva! Zošklivujte si zlé, pridŕžajte sa dobrého! Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti.“ Rimanom 12,9.10.1PS 242.2

Dejiny Izraelcov nás upozorňujú na veľké nebezpečenstvo zvodu. Mnohí nemajú nijakú predstavu o svojej hriešnej prirodzenosti, ani o milosti odpustenia. Žijú v duchovnej temnote ako obete rôznych pokušení a veľkého zvodu. Sú ďaleko od Boha, ktorému sa ich život oškliví, ale oni sú s ním celkom spokojní. Títo ľudia budú vždy odporovať Božiemu Duchu, najmä jeho karhaniu. Nechcú byť znepokojovaní. Občas sa v nich rozochvie sebecká obava, vzplanú aj dobré úmysly či úzkostlivé myšlienky a presvedčenie, no chýba im hlboká skúsenosť, pretože nie sú zameraní na Skalu vekov. Takíto ľudia nikdy nevidia nevyhnutnosť jasného svedectva. Hriech sa im nejaví natoľko hriešny už preto, že nežijú vo svetle, v ktorom prebýva Kristus.1PS 242.3

Existuje aj iná skupina ľudí, ktorú osvietilo Božie svetlo, zvláštne presvedčenie a pravá skúsenosť z pôsobenia Božieho Ducha, ale premohli ich satanove mnohonásobné pokušenia. Nedoceňujú svetlo, ktoré dostali od Boha. Nedbajú na napomenutie a pokarhanie Božieho Ducha. Sú odsúdení. Nebudú nikdy súhlasiť s priamym svedectvom, lebo ich odsudzuje. Boh chce zjednotiť svoj ľud, viesť členov cirkvi k vzájomnej úprimnosti a k zhodnému úsudku. Bez jasného, určitého, živého svedectva sa to však v cirkvi nestane. Kristus sa modlil, aby jeho učeníci boli jedno, ako aj on bol zajedno so svojím Otcom. „Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako my jedno sme. Ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma ty poslal a miloval si ich, ako si mňa miloval.“ Ján 17,20-23.1PS 243.1