Viera v Boha
Keď som bola 5. mája 1855 v Battle Creeku (Michigan), spozorovala som, že Boží služobníci, ako aj členovia zboru, trpia veľkým nedostatkom viery v Boha. Ľahko malomyseľneli a zapochybovali o Bohu; podliehali predstave, že ich životný údel je príliš tvrdý a že Pán ich opustil. Uvedomila som si hrôzu tohto stavu. Boh ich predsa tak miloval, že za nich vydal na smrť svojho milovaného Syna. Okrem toho sa o ich spásu zaujíma celé nebo. No napriek všetkému, čo sa pre nich vykonalo, len ťažko sa odvažovali dôverovať láskavému, dobrotivému Otcovi a bezvýhradne sa spoľahnúť naňho. On povedal, že tým, čo ho budú prosiť, dá Svätého Ducha ochotnejšie, než rodičia obdarúvajú svoje deti. Videla som, že Boží služobníci i členovia cirkvi ľahko strácajú odvahu. Keď po prosbách vysielaných k nebeskému Otcovi nedostávali to, čo pokladali za potrebné, ich viera zakolísala, odvaha slabla a začínali reptať. Videla som, že to nie je Božia vôľa.1PS 12.1
Každý, kto úprimne prichádza k Pánovi a s dôverou ho pokorne prosí, dostane odpoveď. No ak Božia odpoveď na vaše modlitby neprichádza okamžite, nesmiete prestať veriť Božím sľubom. Neprestaňte dôverovať Bohu. Spoľahnite sa na jeho vierohodný prísľub: „Proste teda, a dostanete.“ Ján 16,24. Boh je príliš múdry, než aby sa mýlil, a príliš dobrotivý, než aby čokoľvek dobré odoprel tým, čo mu úprimne dôverujú. Človek je omylný, a hoc aj úprimne prosí, nežiada vždy to, čo by mu prospelo alebo oslávilo Boha. Preto náš múdry a láskavý Otec počuje naše modlitby a niekedy na ne odpovie aj okamžite. Dáva nám však to, čo je pre naše dobro a na jeho slávu. Boh nás požehnáva. Keby sme mohli poznať jeho pohnútky, presvedčili by sme sa, že dobre vie, čo je pre nás najlepšie a že naše modlitby počuje. Nedáva nám nič, z čoho by sme mali škodu, ale obdarúva nás tým, čo potrebujeme viac než to, o čo nerozvážne prosíme a čo by nám neprospelo.1PS 12.2
Videla som, že aj keď odpoveď na naše modlitby nie je okamžite zjavná, máme dôverovať. Nesmieme dopustiť, aby sa do srdca vkrádala nedôvera, ktorá by nás odlučovala od Boha. Ak naša viera váha, nedostaneme nič. Neochvejne by sme sa mali spoľahnúť na Pána, a keď budeme Božie požehnanie najviac potrebovať, spočinie na nás ako dážď.1PS 12.3
Keď Boží služobníci prosia o dar Ducha a požehnanie, niekedy prichádza odpoveď okamžite; no nie vždy. V týchto prípadoch netreba malomyseľnieť. Pevne verte, že prísľub sa splní. Bezvýhradne dôverujte Bohu a požehnanie príde vtedy, keď ho budete najviac potrebovať. Božia pomoc sa pri zvestovaní pravdy neveriacim prejaví celkom neočakávane, takže budete môcť prehovoriť jasne a presvedčivo.1PS 12.4
Pán mi to objasnil na príklade detí, ktoré prosia o niečo svojich milujúcich rodičov. Rodičia vedia, že to, čo deti najčastejšie chcú, by im mohlo len uškodiť, a preto im dávajú iba to, čo im je prospešné a dobré, nie to, čo deti nerozvážne žiadajú. Videla som, že Boh vypočúva každú úprimnú prosbu, a ten, kto prosí, dostáva požehnanie v čase najväčšej potreby. Toto požehnanie prevyšuje všetko očakávanie. Ani jediná prosba posväteného Božieho dieťaťa nevyznie naprázdno, ak pramení z úprimného veriaceho srdca.1PS 13.1