Na kríži

Jeho zarmútení učeníci idú zďaleka za ním a zostávajú za rozzúreným davom. Kristus je pribitý na kríž a visí medzi nebom a zemou. Srdcia učeníkov zviera úzkosť, keď ich milovaný Učiteľ trpí ako zločinec. Blízko kríža stoja zaslepení, úzkoprsí neveriaci kňazi a starší, plní uštipačnosti, posmechu a utŕhania: „Hej, ty, čo boríš chrám a za tri dni ho vystavíš, zachráň sa, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža! Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími; vraveli: Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť! Je izraelským kráľom, nech teda zostúpi teraz z kríža, a uveríme v neho! Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ Matúš 27,40-43.1PS 162.1

Ježiš na to neodpovedal ani slovom. Zatiaľ čo mu klince prebodávali ruky a na čelo mu vystupovali kvapky smrteľného potu, pobledlé, chvejúce sa pery nevinného Trpiteľa šepkali modlitbu odpúšťajúcej lásky za jeho vrahov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Lukáš 23,34. Celé nebo s najväčším záujmom sledovalo túto scénu. Svätý Vykupiteľ hynúceho sveta tu namiesto ľudí znášal trest za prestúpenie Otcovho zákona. Rozhodol sa vykúpiť ľudstvo vlastnou krvou. Zaplatil cenu, ktorú vyžadoval svätý Boží zákon. Toto bol prostriedok, ktorý mal definitívne urobiť koniec hriechu, satanovi a poraziť jeho zástupy.1PS 162.2

S čím porovnať bolesť a utrpenie, ktoré znášal umierajúci Spasiteľ? Kalich utrpenia mu strpčoval pocit Otcovho odporu k hriechu. Neboli to telesné útrapy, čo urýchlilo koniec jeho života na kríži. Bola to zdrvujúca ťarcha hriechov sveta a vedomie Božieho hnevu. Otcova láska a jeho posilňujúca prítomnosť ho opustili. Pocit zúfalstva doľahol naňho váhou svojej temnoty a z jeho bledých a rozochvených úst vyrval výkrik úzkosti: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Matúš 27,46.1PS 162.3

Ježiš bol s Otcom pri stvorení sveta. Tvárou v tvár smrteľným úzkostiam Božieho Syna mohli zostať bez súcitu len zaslepení a oklamaní ľudia. Veľkňazi a starší tupili jednorodeného Syna Božieho v jeho poslednom smrteľnom zápase. Práve vtedy sa neživá príroda súcitne zúčastnila na utrpení jej krvácajúceho a zomierajúceho Stvoriteľa. Zem sa chvela, slnko stratilo lesk. Nebo stemnelo. Anjeli boli svedkami tejto scény utrpenia, a keď sa už ďalej nemohli dívať, zakrývali si tvár pred týmto hrozným pohľadom. Kristus zomiera! Prechádza náporom zúfalstva! Láskavý úsmev Otca sa stráca a anjeli nesmú osvecovať temnotu tejto hroznej hodiny. Len dívať sa môžu v úžase, ako ich milovaný Pán a Majestát neba musí trpieť zato, že vzal na seba trest, ktorý patril ľuďom za prestúpenie Otcovho zákona.1PS 162.4